Ohnivé pero Q2 2019: Teraz je rad na tebe

ohnive pero

Poručíčka Edwardsová sa nepohodlne pomrvila na stoličke a odpila si dúšok horúcej kávy. Potom po niekoľkýkrát tento večer nazrela do vyšetrovacieho spisu. Ako policajná psychologička riešila už mnoho smutných prípadov, no aj tak si musela priznať, že žiadny výcvik ju nikdy nepripravil na niečo takéto. Napokon, nie každý deň mala čo dočinenia s viacnásobnou vraždou.

Na nemocničnom lôžku vedľa nej ležala malá Elizabeth. Dvanásťročné útle dievča z predmestia práve prišlo o celú svoju rodinu. Stalo sa svedkom vraždy a besneniu chladnokrvného vraha ušlo len o vlások. Nechutná vražda, ktorá tak otriasla mestom nechala všetkých v panike a strachu, pretože vrah bol stále na slobode. Edwardsová si uvedomovala čo je v stávke, keď ju zavolali k prípadu. Neváhala, ale sama dobre vedela, že vypočuť dievča, ktoré mohlo byť jediným vodítkom k odhaleniu vraha, bude ťažký oriešok.

„Dáš si ešte čaj, zlatko?“

Doráňaná Elizabeth mlčky ležala na nemocničnom lôžku. Na tvári sa jej tiahli škrabance a rezné rany, zarývajúce sa hlboko pod kožu. Oči mala spuchnuté, nos zlomený a vôbec po celom tele mala množstvo podliatin. Nebolo pochýb o tom, že ten kto to urobil chcel, aby trpela. Bol to žalostný pohľad. Edwardsovú striaslo pri pomyslení na to, čo všetko si to chúďa muselo vytrpieť.

„Viem, že je to ťažké, miláčik,“ začala poručíčka. „Nemusíš mi odpovedať hneď, ale som tu preto, aby som ti pomohla.“ Po chvíľke ticha dodala chlácholivým tónom: „Sľubujem, že spravím všetko, čo je v mojich silách.“

Elizabeth sa iba nervózne pohmýrila. S rukami na prikrývke a hlavou vtlačenou hlboko do vankúša, schovávala svoj nepríčetný pohľad pod dlhou gaštanovou ofinou. Neodpovedala.

„Začneme pekne od začiatku,“ nadhodila Edwardsová. „Všetko sa stalo v noci zo stredy na štvrtok.“ Úkosom pozrela na Elizabeth. „Predpokladám, že vtedy si už spala, však?“

Na Eli bolo badať, ako nepríjemne sa cíti pri kladení otázok. V nemocnici strávila pár dní a za celý ten čas neprehovorila skoro ani slovo. Bolo naozaj ťažké dostať z nej nejaké informácie. Edwardsová za ňou chodila každý deň, aby jej dala čas všetko vstrebať, aby si navykla na jej prítomnosť a možno tak pochopila, že jej chce iba pomôcť. Dúfala, že skôr či neskôr sa rozhovorí. Všetko vyzeralo ako márna snaha, ale práve teraz sa stalo niečo, čo ani sama poručíčka nečakala. Eli ju chytila za ruku a prikývla.

Edwardsová v duchu neskrývala radosť z pokroku, ale nanešťastie, bol to iba začiatok. Pred sebou mali ešte kopu otázok na ktoré bolo treba poznať odpoveď. „Nezobudil ťa hlasný zvuk? Napríklad rozbité okno alebo vylomené dvere?“

Eli pokrútila hlavou.

„Tak ako si sa teda zobudila?“

Elizabeth na okamih odvrátila zrak do kúta, akoby váhala čo odpovedať. Keď sa potom po prvýkrát pozrela na Edwardsovú, oči mala podliate slzami. „Ja… počula som krik,“ vydala tichým tónom.

Edwardsová si to zapísala do poznámok. Zároveň sa potešila, že výsluch sa konečne pohol tým správnym smerom. Opatrne sa spýtala: „Aký krik?“

„Zo spálne,“ zavzlykla. „Krik mojich rodičov.“

Poručíčka si načrtla ďalšiu poznámku. „A pamätáš si, čo si vtedy urobila?“

Eli zaťala päste, mierne sa roztriasla. Zrak opäť odvrátila do kúta. „Nemohla som sa dostať z izby lebo… niekto ma zamkol. Skúšala som sa dostať von cez okno, ale bolo to privysoko a ja sa tak strašne bojím výšok. Nemohla som vyjsť von.“ Poručíčkinu ruku tentoraz stisla oveľa silnejšie. Pocit úzkosti narastal. „Nemohla som nič urobiť! Nemohla som im pomôcť!“

To úbohé dieťa bolo rozochvené, doráňané a zohavené nielen na tele, ale najmä na duši. Edwardsovú premohla prirodzená empatia a tak výsluch na okamih prerušila. Nechcela riskovať, aby sa Eli ešte viac rozrušila a tak jej dala trochu času na to, aby sa upokojila.

Až po krátkej chvíli, keď ju prinútila vypiť aspoň trochu bylinkového čaju, sa jej opatrne spýtala na sestru. „Myslíš, že Emily sa tiež zobudila na ten krik?“

Pri zmienke o mladšej sestre však Eli zmeravela a zaťala zuby. Poručíčka sa obávala, že už viac neprehovorí. Našťastie, opak sa stal pravdou.

„Ja… neviem,“ vysúkala zo seba. „Je to možné, ale… nepamätám sa presne.“

Dlhé roky praxe naučili Edwardsovú rozoznať, kedy jej niekto hovoril pravdu a kedy lož. U dieťaťa sa to rozoznávalo podstatne ľahšie. Už od začiatku totiž predpokladala, že Eli vie niečo dôležité, čo však netušila bolo, že sa to týka Emily. Naklonila sa k nej, pohladila ju po tvári a celkom nežne povedala: „Eli, prosím. Neklam mi. Skús si spomenúť. Je to veľmi dôležité.“

Elizabeth si nervózne zahryzla do pery. Poobzerala sa po miestnosti, akoby sa snažila zistiť, či ich niekto nepočúva. Potom jej do ucha ticho zašepkala: „Poviem Vám pravdu.“ Ruky zdvihla z prikrývky a pevne nimi obopla poručíčkine predlaktie. V očiach sa jej odrážalo zdesenie. „To všetko Emily,“ vykoktala. „Ona to spravila.“

Poručíčka onemela a najprv si myslela, že zle počuje. Veď predsa nemohla uveriť tomu, že by malé dievča ako Emily, bolo schopné niečoho takého. To sa vymykalo všetkému s čím sa doteraz stretla. Nie, musela to byť iba nejaká forma utkvelej predstavy, aj to sa občas stávalo.

„Neviete si ani predstaviť čoho všetkého bola schopná,“ pokračovala Elizabeth s hrôzou v očiach. „Bolo v nej niečo zlé… odporné. Často mi hovorila, že nás potrestá, že budeme všetci pykať. Veľa som sa za ňu modlila.“ Odmlčala sa. „Ona… chcela zabiť aj mňa, ale…“

„Ale ako Eli?“ prerušila ju skeptická poručíčka. „Ako mohla urobiť niečo také?“

Elizabeth prehltla. „Keď krik rodičov ustál, dvere do mojej izby sa odomkli. Stála v nich ona, celá od krvi. V ruke mala nôž. Stála tam a… usmievala sa na mňa. Povedala, že teraz je rad na mne!“ Rukami potiahla poručíčkinu ruku tak, aby si ju k sebe pritiahla čo najbližšie a mohla jej pozrieť do očí. „Ale najhorší bol ten divný, chrapľavý hlas a temné oči, ktoré mala! Vrhla sa na mňa. Bolelo to, keď ma zranila, ale potom… prevrátili sme sa, nôž sa zapichol do jej hrude a v tej chvíli…“ zasekla a odmlčala sa. „To zlo prešlo niekam inam.“

Edwardsová si ani nestihla dať dokopy všetky fakty, dokonca si ani neuvedomila, že jej ruka už pomaly modrie od silného zovretia, keď ju Eli chytila za hlavu a udrela o nočný stolík. Potom ju schmatla pod krkom, že ani nemohla vykríknuť od bolesti a skôr než sa vôbec spamätala, bola spútaná neprirodzenou silou. Z posledných síl sa nadýchla a chcela niečo vykoktať, lenže nemala dosť kyslíku.

Posledné čo videla a počula bolo, ako sa na ňu Elizabeth s temnými očami usmieva a chrčivým hlasom hovorí: „Teraz je rad na tebe.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

30. septembra
Marián Veľký