Ohnivé pero Q2 2019: Posledné stretnutie 21. októbra 2019

ohnive pero

„Adam, tešila som sa na teba celý rok! Tak veľmi mi chýbaš!” Pohľadom hladím čierne kučery a jamky na lícach, ktoré som kedysi tak rada láskala perami.

Úsmev mu rozťahuje kútiky úst. Ako veľmi túžim dotknúť sa ho, znovu cítiť teplo jeho tela. Uvedomenie si, že už naň nemám právo, mi v hrudi nadúva boľavú ranu. Nedávam na sebe nič znať.

„Vieš, že svoj sľub stále dodržím, veď si si to želala.“

Ako by som si to mohla neželať? Možno odišiel veľmi ďaleko, možno už žije iný život, ale nikdy som neprestala na neho myslieť.

„Povedz mi pravdu, si šťastný?“

Neodpovedá. Hľadí do zeme na malé kamienky pod našou lavičkou. Októbrové slnko ma príjemne šteklí po tvári a jesenný vánok k nám privaľuje farebné listy.

„Som rád, že si poslúchla moju radu a vpustila ho do svojho života. Si príliš mladá na to, aby si chradla v samote. Kto som ja, aby som ti bránil žiť? Prečo na mňa nezabudneš?! Vieš, že ti nemôžem poskytnúť to, po čom tak veľmi túžiš! Zbytočne sa kvôli mne umáraš. Sústreď sa na neho. Je to dobrý muž, postará sa o teba. Čaká ťa s ním budúcnosť, deti, rodina. Prosím ťa, zabudni na mňa!“

„Keby si ma neopustil, to všetko by som teraz prežívala s tebou! Nepočúval si moje prosby, aby si neodchádzal. Odišiel si a nechal si ma samotnú! A teraz žiadaš, aby som na všetko zabudla jedným mávnutím ruky?! Kde sa podeli naše plány do budúcnosti?! Vieš, že svadobné šaty ešte stále opatrujem v skrini? Že každý večer si potajme privoniavam k tvojej košeli?! Chýbaš mi, prosím, vráť sa…“ veľká hrča v krku mi nedovolí pokračovať.

Zabáram nos do kytice vlčieho maku a vdychujem nie veľmi príjemnú vôňu. Pre mňa je však táto vôňa ako opojný elixír. Pripomína mi deň, kedy sa naše telá prvykrát spojili. Na lúke, medzi takými kvetmi, aké teraz držím v ruke.

„Chcem prísť k tebe! Prosím, budeme spolu! Znova budeme šťastní…“ zúfalstvo a túžba po jeho prítomnosti mi vkladajú slová na jazyk.

Prudko vstane a zabodne do mňa prísny pohľad. Nič sa na ňom nezmenilo. Ani iskra v čokoládových očiach, ani tá jamka medzi kľúčnymi kosťami, do ktorej som si tak rada zabárala hlavu. Tak veľmi by som sa k nemu chcela pritúliť aj teraz!

„Nikdy! Ale nikdy viac už nevypusti z úst tieto slová! Ty patríš sem! Tu je tvoj život!“ hlasite ma karhá, no znezrady skláňa hlavu uvedomujúc si tón svojho hlasu. Spúšťa sa predo mňa na kolená a jeho oči sú zarovno s mojimi. „Lena, prišiel som sa s tebou rozlúčiť. Bude to tak pre teba lepšie. Neplač, ani ma nepros. Čas sa už nedá vrátiť späť. Musíš nechať minulosť za sebou a sústrediť sa na budúcnosť. Spomienky na mňa raz vyblednú, ale ty musíš pokračovať ďalej.“

Mohutné duby obďaleč sa zatrasú pod silou vetra a zbavujú ryšavých listov. Onedlho z nich ostanú iba nahé drevené telá v mrazivom svete. Asi taká by bola moja duša bez spomienok Nechcem sa ich zbaviť, zapĺňajú mi vnútro, hrejú ma pred chladom dnešného sveta. Viem ale, že má pravdu. Musím prestať túžiť po stretnutí a neotvárať už zaschnuté rany.

Musím to urobiť pre nový život, ktorého srdce tlčie vo mne a ktorý onedlho privediem na svet.

Chcem, aby mal na mňa peknú poslednú spomienku, prehĺtam slzy a venujem mu úsmev, ktorý ma stojí mnoho síl.

„Vidíš, tak je to lepšie,“ zašepká. Keby mohol, pohladil by ma po tvári, miesto toho iba vystupuje na hladký povrch dlhého kameňa.

Jesenné stromy za ním sa jemne prehýbajú, mraky lenivo cestujú po oblohe a on vyzerá presne tak, ako si ho pamätám pred tou tragickou chvíľou; mladý muž plný života, elánu, ešte aj tú čiernu motorkársku vetrovku má na sebe. Motorkársku… To slovo ma núti nasucho prehltnúť…

Venuje mi posledný úsmev, jamky na lícach sa ešte viac prehĺbujú. Vpíjam do seba tento obraz a uzamykám ho v pamäti ako nevídanú cennosť.

Rozplýva sa mi pred očami, odchádza navždy…

„Aj tak na teba nikdy nezabudnem!“ zakričím do vzduchu.

Vietor sa zasmeje, pripomína mi jeho smiech. Vždy vedel, aká som tvrdohavá.

Dvíham sa z lavičky a pristupujem k miestu, kde stál pred chvíľou. Ukladám vlčí mak do vázy. Je to zvláštne, nečakala som, že sa mi v duši rozhostí taký mier. Mala som ho počúvnuť skôr. Vždy chcel pre mňa iba to najlepšie.

Narovnávam sa a vdychujem vôňu pokoja a ticha. Spoločnosť mi robia iba náhrobné kamene, kríže a kamenní anjeli. Akási starenka obďaleč pohládza handrou lesklý povrch čierneho náhrobného kameňa. Chvíľu sledujem jej pohyby plné lásky.

Poberám sa preč, ešte pred tým však vrhnem pohľad na vyryté slová; † Adam Janský 21. októbra 2016 †.

Smutne sa usmejem sama pre seba. „Odpočívaj v pokoji, Adam, už navždy…“

Odchádzam. Predo mnou sa otvára nový svet so spomienkami už naveky pochovanými v mojom vnútri.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

21. októbra
Katarina Styllas