Ohnivé pero Q2 2019: Blízke stretnutie

ohnive pero

UPOZORNENIE: Poviedka nie je vhodná pre maloletých a citlivých čitateľov (red.)


Takúto bolesť Jana ešte nezažila. Vedela, aké je to pribuchnúť si prsty do skrine aj dostať od mamičky tak silnú facku, že si zahryzla do jazyka. Nič sa však nedalo porovnať s tým, čo zažívala teraz. Niečo v jej vnútri sa ju pokúšalo roztrhať na kusy.

Mala ísť za bratom hneď, ako jej na slovenčine začali tie kŕče. Ale skutočne by jej Ivo vedel pomôcť? Jana o tom pochybovala a okrem toho mala strach z jeho reakcie. Teraz už bolo neskoro, dievčenské záchody prázdne a kabínka, v ktorej sa krčila, akoby sa zmenšovala.

Už keď sa zdalo, že to nevydrží a začne jačať, kŕče sa znovu stiahli a nechali ju stáť na chvejúcich sa nohách. Mala poslednú šancu nájsť pomoc. Namiesto toho ale dosadla na zavretú záchodovú dosku a odhrnula si z čela mokrú ofinu. Započúvala sa do bubnovania dažďových kvapiek na neďaleké okno a pokúšala sa premýšľať, to však nikdy nebola jej silná stránka.

Nadskočila, keď sa pod ňou ozvalo tlmené zabublanie. Čo má byť zase toto? Opatrne dosku nadvihla a naskytol sa jej pohľad na misu plnú kalnej vody pripomínajúcu kakao. Keď sa znovu ozvalo to zabublanie, na hladine sa objavili kruhy a to jej pripomenulo jazero za dedinou, na ktoré od včera skoro stále myslela. Nebola sama, už dva dni všetci rozprávali len o havárii vojenského lietadla, ktoré počas búrky spadlo do vody.

„Tí zradcovia nikdy nepriznajú, čo sa naozaj stalo!“ rozčuľoval sa Ivo večer pri správach, keď sledovali zábery na potápačov, ktorí v ohradenej zóne nastupovali do člna. V obrovských skafandroch vyzerali skôr ako kozmonauti a novinári hovorili o možnej kontaminácii, aj keď Jana presne nevedela, čo to znamená.

„Bohvie, či to naozaj bolo lietadlo. Možno nakoniec povedia, že to bol len meteorologický balón. To isté tvrdili aj v Roswelli,“ zašomral Ivo a vypol telku. Jana vyvalila oči. O Roswelli vedela, samozrejme, úplne všetko, patrilo to k obľúbeným bratovým témam. Už od malička počúvala príbehy o lietajúcich tanieroch, sprisahaniach a únosoch, ktoré robili šediváci. Práve tie ju vystrašili zo všetkého najviac.

„Všetky únosy prebiehajú rovnako,“ hovoril často Ivo a zakaždým pri tom stíšil hlas, akoby ich mimozemšťania mohli počúvať. „Človek spí alebo šoféruje a odrazu vidí jasné svetlo a nemôže sa hýbať. Predstav si, že nedokážeš pohnúť ani prstom a nad tebou sa skláňajú tí bastardi, aby robili tie svoje pokusy.“

Bola to príšerná predstava a Jana mala ešte niekoľko dní po tom rozhovore nočné mory, v ktorých ju spoza okna pozorovala tvár bez nosa a s veľkými čiernymi očami. Vedela, ako vyzerajú, pretože Ivo jej ukázal gumenú masku, ktorú si objednal cez internet. Keď sa ho opýtala, aké pokusy môžu robiť, len pokrútil hlavou a povedal, že ju nechce strašiť.

Vždy k nej bol dobrý a utešil ju, keď ju niečo trápilo. Ležal s ňou v posteli, keď nemohla zaspať, nadával deťom, ktoré sa jej smiali a dokonca sa jej zastával pred mamičkou, ktorá čoraz častejšie pila a vykrikovala, že porodila „mentolku“, nech to už znamenalo čokoľvek. Ivo bol jediný človek, ktorému verila a desila sa konca školského roka, keď pôjde na strednú a nechá ju tu samú. Mala by ísť za ním, ale čo by mu povedala?

Ako na súhlas jej brucho stvrdlo a kŕče sa vrátili, ešte silnejšie ako predtým. Zahryzla si do predlaktia tak silno, že pocítila chuť krvi a po nohách jej zatiaľ tieklo niečo teplé. Kriste, veď ona sa pošťala!

Nadvihla si okraj šiat a uvidela na pančuchách veľké tmavé škvrny. Skoro sa rozplakala, z nejakého dôvodu ju to vydesilo ešte viac ako všetko predtým. Stiahla si nohavičky až po členky a odtrhla kúsok toaletného papiera, aby sa skúsila poutierať. Klzká tekutina z nej však neprestávala vytekať a keď prišla ďalšia vlna kŕčov, vzdala to a klesla na záchodovú dosku. V tej chvíli jej bolo jedno, že len pár centimetrov od zadku má tú odpornú vodu, v ktorej môžu plávať hovná a toxický odpad. A možno aj niečo oveľa horšie.

Niečo sa v nej hýbalo, cítila to. Takže to čo sa stalo raz v noci na konci minulého leta naozaj nebol sen, aj keď sa o tom samú seba presvedčila. Pamätala si, ako sa prebudila do jasného bieleho svetla a ako prvé jej napadlo, že určite zaspala do školy, aj keď ešte stále boli prázdniny. Potom si však uvedomila, že to nie je svetlo z okna, ale svieti jej priamo do tváre ako silná baterka, pričom zvyšok jej izby zostával skrytý v tme. Alebo už nebola vo vlastnej izbe?

Keď sa jej dotkli studené ruky s dlhými prstami, stuhla hrôzou. Vedela čo sa deje ešte skôr ako nad sebou uvidela tú šedú tvár s obrovskými čiernymi očami a štrbinou namiesto úst. Spoznala tú tvár podľa masky, ktorá ležala niekde v Ivovej skrini. Bola to tvár, ktorá nemohla pochádzať zo Zeme.

Chcela zavolať na brata, ale nedokázala povedať ani slovo. Ako skamenená vnímala dotyk studených prstov na svojich rukách, bruchu, tvári a ústach. Mimozemšťan dychčal ako pes po dlhom behu a jeho dotyk pod pyžamom po chvíli vnímala už iba ako lepkavú bolesť, pulzujúce svetlo a kyslý, podivne ľudský pach potu.

Ráno si prehrávala celú tú hrôzu ako napoly zabudnutý sen a nepripúšťala si to, ani keď na pyžame našla fliačik zaschnutej krvi. Až dnes naplno prijala fakt, že mimozemšťan bol skutočný a nielen to. Vložil jej do tela akéhosi parazita, ktorý po celý ten čas rástol a čakal na vhodnú príležitosť. Čakal na dnešok.

Jana cítila, že ak tú vec zo seba nedostane, roztrhá ju zaživa. Aj keď to neskutočne bolelo, tlak bol silnejší a tak pripojila zvyšok síl k tomu, aby zo seba votrelca vypudila. Už jej nezáležalo na tom, či ju bude niekto počuť, bojovala o vlastný život a rozum.

Čas prestal existovať a svet sa zmenil na jediný zväčšujúci sa bod. Agónia dosiahla vrchol a práve keď si Jana povedala, že viac bolesti už neznesie, tlak povolil a svaly sa jej uvoľnili tak náhle, že skĺzla na dlážku.

Telo mala mokré a lepkavé, vo vzduchu sa vznášal hrdzavý pach krvi. Mala strach skloniť pohľad, ale nakoniec to predsa urobila a z hrdla jej uniklo zapišťanie. Trčalo z nej tenké a slizké chápadlo, také dlhé, že jeho koniec sa skrýval v preplnenej záchodovej mise. Pod špinavou hladinou sa niečo lesklo a Jane napadlo, že možno to celé bola iba súčasť plánu a ak v jazere naozaj havarovalo UFO, votrelec sa cez kanalizáciu dostane až k svojim.

Nečakala, pretože ak by mala čas premýšľať, zrejme by sa nikdy neodhodlala. Ponorila ruky do studenej vody a nahmatala mäkkú vec, ktorá sa ju pred chvíľou pokúšala zabiť. Zaborila do nej prsty, aby sa jej nevyšmykla a vytiahla ju von. Iba silou vôle sa prinútila, aby ju znovu nepustila. Bol jedným z nich, síce malý a končatiny mal tenké, no opuchnuté oči a modrastá koža pokrytá slizom nemohli patriť ničomu z tohto sveta. Z brucha mu trčal druhý koniec chápadla, ktoré ich spájalo.

Mohla by tu takto sedieť večnosť, ak by to stvorenie v jej rukách neotvorilo oči. Čierne štrbinky ju našli a Jana vedela, že tvor jej možno už v tejto chvíli číta myšlienky. Ivo jej povedal, že to dokážu.

„Vitaj na Zemi,“ pomyslela si a dúfala, že návštevník počúva. Zdvihla ho nad hlavu, chvíľu ho tam podržala a potom z celej sily udrela o okraj záchoda. Udierala znovu a znovu, až kým si nebola istá, že je mŕtvy. Zastavila sa až vtedy, keď začula zvonček oznamujúci koniec hodiny a chodba za dverami sa naplnila smiechom detí, ktoré nevedeli o tom, že práve zabránila mimozemskej invázii. Niekde tam bol aj jej veľký brat. Bude na ňu hrdý.

S námahou sa jej podarilo vyplaziť z kabínky a vstať. Mŕtveho votrelca znovu podržala nad hlavou ako trofej a vyšla ostatným v ústrety.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

14. októbra
Michal Hosťovecký