Ohnivé pero Q2 2018: Volanie o pomoc

Haló, pane, počujete ma? A čo vy pani, počujete ma? Naliehavo vás prosím, ak ma niekto počujete, odpovedzte mi. Viem, že som od vás ďaleko. A už len moja viera, že ľudská myseľ dokáže osloviť iných ľudí aj bez použitia telesného ústrojenstva ma ešte drží nad priepasťou zúfalstva. Možno ma počujete ako slabý hlas vo svojej hlave alebo ako vzdialený hlások na pozadí, keď požehnaný pokojným nočným spánkom vstupujete do svojich snov. Veľmi vás prosím, nepovažujte moje volanie za halucináciu. Vypočujte si môj príbeh nech už bude znieť akokoľvek podivne. Nakoniec, ak ste skutočne ochotný uveriť, že k vám práve teraz hovorím, možno mi uveríte aj všetko ostatné. Potom budem mať k vám jednu prosbu. Sľubujem, naozaj iba jednu. Jej splnenie či nesplnenie však rozhodne o mojom ďalšom osude. Teraz mi ale dovoľte vyrozprávať všetko od samého začiatku.

Keď sa zamyslím nad začiatkom neblahého reťazca udalostí, ktoré ma doviedli až k súčasnému stavu vždy si spomeniem na ten júnový večer, keď som sedel v miestnej dedinskej krčme pri pohári piva. Samozrejme, že nie sám. Z druhej strany stola na mňa spoza hrubých skiel svojich okuliarov unavene pozeral ujček Ivan. „Starý a senilný,“ hovorievala o ňom väčšina miestnych štamgastov. „Originálny a zaujímavý,“ hovorieval som ja možno práve preto, že mi občas kupoval pivo. Priznávam sa, bol som vtedy na mizine. Keby mi rodičia neplatili byt a stravu skončil by som už dávno ako bezdomovec. Viete, som narkoman. Ach, áno už ako keby som videl vaše pohŕdavo oduté pery a odsudzujúce pohľady. Ale prosím, nesúďte ma príliš prísne. Keď si vypočujete môj príbeh až do trpkého konca možno uznáte, že som bol za svoje hriechy potrestaný oveľa ťažším trestom než na aký by ma odsúdil azda aj ten najprísnejší moralista.

Pamätám si, že ujček v ten večer vypil viac než obvykle. Vedel som čo ma čaká. V takých chvíľach zvykol rozprávať podivné príbehy zo svojho detstva, z ktorých mnohé sa však nikdy nestali a ďalšie sa stali inak ako si ich senilný dôchodca zapamätal. Posilnený niekoľkými pivami z ujčekovho dôchodku obrnil som sa ako vždy potrebnou trpezlivosťou. V ten večer sa rozhovoril o istom dedovi zo vzdialených lazov, ktorý žil osamelým spôsobom života a ktorého údajne vídaval ešte vo svojich detských rokoch. „A vyzeral rovnako ako teraz, akoby ani samotný čas nevedel nič na ňom zmeniť,“ skonštatoval ujček s opileckou naliehavosťou často márne túžiacou po vypočutí a úprimnom záujme. „Jasné a hovoria mu Matuzalem,“ odpovedal som s blahosklonným úsmevom. Takto sa obyčajne končievali všetky naše rozhovory o záhadách jeho detstva. V ten večer však ujček asi vypil viac ako znesie, alebo sa len potreboval ponoriť hlbšie do dávnych spomienok. Neviem čo z toho bolo bližšie k pravde, viem len, že mi potom silno stlačil ruku. „Ja neviem kto on je,“ povedal viac pre seba ako pre mňa. „Viem len, že to nie je obyčajný človek,“ stihol ešte dodať unaveným hlasom pokiaľ mu spánok nezavrel ústa.

O starom lazníkovi som už aj ja všeličo počul, takže ujčekovo rozprávanie vo mne nevyvolalo ním očividne očakávaný pocit prekvapenia. A na rozprávky som sa cítil pristarý. Podarilo sa mu však vo mne prebudiť záujem o toho starého lazníka keďže som u neho vytušil prítomnosť aspoň skromného majetku, ktorý predsa musel byť predpokladom pre uspokojovanie jeho životných potrieb. „Vagabund,“ určite si teraz o mne poviete. Ale ak ste nikdy nezažili skutočný absťák, nemôžete pochopiť ani moje vtedajšie psychické rozpoloženie. Priznám sa, že som chcel starca požiadať o pôžičku, a áno, bol som ochotný mu aj ublížiť ak by mi odmietol vyhovieť.

Zo dňa, keď som sa rozhodol svoj podlý plán uskutočniť si pamätám len veľmi málo. Stále sa stupňujúce abstinenčné príznaky umocnené navyše mojim chatrným fyzickým stavom mi spôsobovali občasné výpadky pamäti. S odstupom času si však skôr myslím, že ich pôvodcom bola oná tajomná sila, s ktorou som sa mal v ten deň stretnúť a ktorá bola na mňa už dobre pripravená. V podstate si pamätám len samotné stretnutie so starým lazníkom. Jeho mimika a spôsob vyjadrovania, úplne nepodobné takýmto prejavom u iných ľudí, naplnili moju myseľ pocitom hnusu. Aj napriek tomu sme sa nakoniec dohodli na zapožičaní neveľkej sumy peňazí splatnej do jedného mesiaca. „ Ak zabudneš, vezmem si niečo čo je tvoje,“ zaznelo mi ešte v ušiach jeho varovanie. Hneď potom ma postihol ďalší výpadok pamäti, takže som sa prebral až vo svojej posteli, vyčerpaný a neschopný akejkoľvek analýzy prežitých udalostí.

Ako ste z môjho rozprávania určite pochopili, nepatrím práve medzi zodpovedných ľudí. Na vrátenie peňazí starému lazníkovi som ani nepomyslel. Nakoniec, nemal som ich z čoho vrátiť, keďže moje finančné problémy sa nijako nezlepšili. A tak som aj v noci nasledujúcej po lehote splatnosti mojej pôžičky zaspal úplne bez výčitiek. Úplne som ignoroval akúsi neurčitú predtuchu, ktorá ma prenasledovala od skorého rána akoby ma chcela odvrátiť od blížiaceho sa nešťastia. V tú noc som sa zobudil už po krátkom spánku. Ihneď som si uvedomil, že nie som vo svojej posteli, ale že sa nachádzam v malom ohraničenom priestore. Pochopil som, že ide o uzavretý hrnček patriaci tomu odpornému lazníkovi teraz už aj s jeho biednym obsahom. Ešte chvíľku som bol schopný cítiť aj svoje fyzické telo pomaly umierajúce doma v posteli.

Odvtedy žijem v tomto prekliatom malom inferne, osamelý a neschopný sa zatiaľ dovolať akejkoľvek pomoci.

Veľmi vás prosím, pane, či pani, nenechávajte ma naďalej živoriť v takomto úbohom stave. Ak milujete Všemohúceho, vyhľadajte dedinu ktorej názov vám prezradím na konci môjho príbehu. Miestny obyvatelia vám radi prezradia cestu na dedinské lazy. Tam poľahky nájdete spomínaného starca. Nebojte sa, určite ešte žije. Keď mu zaplatíte neveľkú sumu peňazí prestavujúcu môj dlh voči nemu, stratí tým akékoľvek právo ďalej ma väzniť. Potom vám neochotne prinesie jeden hrnček. A keď ten hrnček už budete držať v rukách, tak vás úpenlivo prosím, pre lásku samotného Boha vás prosím, odhoďte z neho pokrievku!