Ohnivé pero Q2 2018: Opálka

ohnive pero

Opálka si miagala prsia, či ju aspoň trošku nebolia. Nie. Ani zamak.

„Doriti!“

Nebola tehotná.

Zahľadela sa na pentagramček nakreslený na podlahe. A potom na ďalší na stene. A na skrini. Pospomínala si, koľkokrát tancovala za svitu mesiaca v ropušej krvi, len aby splodila démona, a nič. No keby len to! Pentagramy už vedela maľovať naspamäť, poznala už všetky miesta, kde o polnoci za splnu mesiaca kvitne ľuľok zlomocný do zlatista (a vo svojich kvetoch ukrýva nečistú plodivú silu). Nič nezaberalo.

Pravda, na prvom mieste v zozname možností, ako porodiť démonča, bolo obcovanie s nečistými silami, ale Opálka bola introvert a tento spôsob plodenia jej pripadal príliš kontaktný. A jeden nikdy nevie, či takí démoni nebudú aj hulváti.

Nešťastne si vzdychla.

Bude prvou dievkou v ich rodine bez démončaťa za posledných šesť generácií. Jej matka, prababka, praprababka… Všetkým sa to podarilo.

Rohatý brat Oskar sa jej bude smiať do konca života. Čo povie mama, ktorá odjakživa spomína, že jej stačilo poškrabať si ropuchu o stehná a Oskar už bol na ceste? A potom, s malým démončaťom na krku, omotala si okolo prsta svojho budúceho manžela Jána a porodila Opálku, prvotriednu čarodejnicu.

Opálkino potenciálne materstvo sa pomaly ale isto menilo na fiasko. Po nociach študovala knižky. Drtila sa zaklínadlá a zariekadlá, čítala, dokedy treba malého démona dojčiť a koľko cibule treba na správny baraní guľáš. Mala rada aj E. Pochu. Šuchotanie papiera jej prípomínalo staré dobré časy, keď každý deň capla svoj zadok odetý do kvetovanej sukničku na školskú lavicu. Bola premiantkou triedy a jej neospravedlniteľný neúspech v takej jednoduchej životnej oblasti, akou bolo povitie nečistého démona, ju nesmierne zahanboval. V posledných dňoch už nemohla ani spávať, len sedela na posteli a smutnými očami civela do okna.


Na opačnej strane okna sedel rohatý Zdubor. Aj on s láskou spomínal na bosorácke štúdiá a kvetovanú sukničku, na to, ako sa naháňal s Oskarom a hádzal po jeho sestre chrobáky, len aby jej ich potom mohol vyťahovať z vlasov. Opálka mu nešla z hlavy už od mala a teraz…

Vonkoncom sa mu nepáčila predstava, že sa rozhodla plodiť démonča bez démona. A vôbec, čo si potom chudera počne, slobodná mamička s pekelným dieťatom, pýtal sa sám seba nešťastne večer čo večer a nakúkal cez okienko Opálkinej izby, čo bolo síce trochu divné, ale keď vezmeme do úvahy, čo všetko mohol ako pravá ruka najvyššieho pekelníka robiť, tak je to ešte celkom v poriadku.

Ej, čo všetko musí rohatý spraviť, aby ho dievča malo rado? A ak si vravíte, že prestať jej zízať cez okno by bol dobrý začiatok, tak nie, to Zduborovi nenapadlo. Neostával však nečinným. Kým Opálka trávila svoje dni a noci tým, že si snažila materstvo pričarovať, Zdubor zariekal samo peklo, aby sa tak nestalo. Bola to však práca veľmi náročná a začínalo mu dochádzať, že ak nechce Opálku zariekať naveky, bude musieť urobiť aj niečo iné.


Zo zadumania a čučania cez okno ich zrazu jednej noci vyrušilo vlčie vytie. Zdubor by si to síce nebol všimol, ale Opálku až nadhodilo, keď sa jej pred dverami ozval rámus, akoby sa vonku všetci vlci kotili – v ostatnom čase sa jej myšlienky uberali len jedným smerom.

Naštvane vybehla pred dvere, a zjačala ako fúria. Psiská na to okamžite stíchli a až na toho najmenšieho a najslabšieho sa rozutekali preč. Ten sa Opálke pustil motať pomedzi nohy, vyvaľoval na ňu žiarivý nosík a huňaté okále… A možno to bolo celé naopak. Opálka mala pocit, že sa s ňou dejú nejaké podivné veci.

Keď sa vrátila, nevedela sa na knihu viac sústrediť.

„Bodaj by tie beštie porantalo!“ cedila cez zuby, keď prehadzovala stránky. Odrazu sa na jednej z nich zastavila, vyskočila a skríkla: „Všetci rohatí, stojte pri mne! Čo som ja už ale úplne sprostá!“ To prišlo Zdubrovi akurát vhod, lebo bez pozvania do jej príbytku nemohol, a tak kým Opálka bezprizórne behala po chajde, pozrel do knihy, čo ju tak vyviedlo z miery. Bola otvorená na strane s obrázkom zakrvaveného noža a veľkým nápisom KRVAVÁ OBETA. V okamihu sa zabuchli dvere – to Opálka vybehla von, ani si nevšimla, čo si to privolala za návštevu.

Démona prvýkrát v živote pribila hrôza o zem. Celý deň Opálku zaklínal, aby jej čary nevychádzali a ona sa teraz vyberie do hory kántriť zver. Veď ju tam naskutku zožerú a keď si, chudera, uvedomí, že jej čary nefungujú, bude už neskoro!

Na pozadí nočnej oblohy sa črtá bosorkina strapatá hlava a za ňou hlava rohatá. Koľkokrát si už Zdubor predstavoval, že Opálku po hore naháňa, ale nikdy to nebolo preto, že by sa rozhodla vlky zakáľať.

Ale dievčatá majú ľahšie nohy ako čerti.

A rýchlejšie sa v hore stratia.

Zdubor sa mrdal hore kopcom. Dychčal, že od neho ešte aj medvede bočili – nočné vysedávanie pri okienku mu veru na kondičke nepridalo. Naveľa sa však vytrepal na vysokú horu, kde v žiare mesiaca sedela dievčina s vĺčaťom, čo za svorkou zaostalo. Ťuťmalo sa okolo a nevedelo, či sa Opálky báť alebo sa s ňou hrať. Čarodejnica však veľmi dobre vedela, čo s ním. Zdrapla malé šteňa za kožúšok.

„Zadrž!“ zakričal Zdubor do nočného ticha, keď mu to konečne pľúca dovolili.

Opálka sa preľakla, lebo ho navzdory dychčaniu cez svoje materské pudy nepočula prichádzať. Zahmlený pohľad sa jej po chvíli rozžiaril poznaním.

„Zdubor?“

Nemalo zmysel zapierať. „Áno, som to ja! A už sa nemôžem pozerať na to, ako o seba každý deň trieš ropuchy. Opálka, nemusíš zabíjať to šteňa, ja sa s tebou rád…“

„Ja ho nechcem zabiť! Chcem si ho nechať,“ privinula si dievčina vĺčka k sebe a začervenala sa, ale démoni také veci vidia aj po tme. „Vieš, zrazu som si uvedomila, že ja to démonča ani nechcem, ale keď všetci nejaké majú… A čo si to hovoril, že by si so mnou rád?“

Nastala trápna chvíľa ticha. Zduborova nádej sa vyparila ako letný sneh. Niečo sa v ňom však vzoprelo, mal pocit, akoby stál pred závojom a stačilo ho odhrnúť, aby sa všetky jeho želania splnili. A on nie a nie vystrieť ruku, aby to urobil.

„No, mala by som ísť,“ privinula si deva vĺčka o čosi tuhšie. „Začína byť zima.“

„Vezmeš si ma?“ odhrnul zrazu Zdubor spomínaný závoj.

Opálka prižmúrila oči. Oženiť sa s démonom… To sa v jej rodine ešte nikomu nepodarilo. Na to by aj jej prababka pozerala so závisťou. Naklonila hlavu na jednu stranu, na druhú a rozmýšľala. Zdubor nebol zlý čert – rohy mal pekné, deti žiadne, aj do kopca sa vedel vyštverať, keď bolo treba. Viac o ňom nič nevedela.

„Dobre,“ prikývla napokon. „Ale budeme bývať u mňa!“

Démon prikývol a vystrel náruč, keď k nemu Opálka podišla. Nemohol uveriť svojmu šťastiu.

„A šteňa si necháme!“

„Dobre,“ súhlasil démon a viedol si nevestu preč.

„A kúpime mu svetrík!“

„Dobre.“

„A bude sa volať Ďula!“

„O tom sa ešte porozprávame…“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

19. novembra
Beáta Takáčová