 |
Vlak sa rozbehol do krajiny utopenej v snehových závejoch, vŕzgal a stonal ako stará ženská. V kupé som sedel sám, celý vozeň bol počas štedrovečernej noci ľudoprázdny. Zamyslene som civel na idylický tanec snehových vločiek, prudko sa vrtiacich v nárazoch silného vetra.
Pred pár chvíľami som sa ešte klepal zimou na opustenom prímestskom staničnom peróne, teraz som bafkal obláčiky pary v nevykurovanom vozni. Ošarpané zariadenie nepridávalo na veselej nálade a oceľový špinavý puch mi dráždil sliznicu. Svetlo nad hlavou mi nepríjemne praskalo, občas aj bliklo.
Na chrbte som pocítil niečí pohľad. Strhol som sa.
Spoza presklenej stienky kupé na mňa hľadeli lačným pohľadom dvoje obrovské okále vsadené do masívnej sivastej hlavy, ktorej kraľovala tlama plná usmievajúcich sa tesákov. Statná postava psa-vlka bez problémov zaberala celú šírku môjho kupé a na výšku mala minimálne meter a pol. Cez škáru vo dverách vetril môj strach. Očividne ho to potešilo.
So stiahnutých hrdlom som sa vlepil do sedadla a ďakoval bohu, že som poriadne zavrel dvere.
Zrazu začali svetlá šialene blikať, až som sa cítil ako na nejakej pofidérnej diskotéke. Snažil som sa tú beštiu nespustiť z očí, no zrak sa mi kalila divoká svetlohra. Po chvíli sa ustálila, vozeň sa osvetlil, no psa nebolo. Na miesto neho za dverami stál vysoký pupkáč v poľovníckej rovnošate, s flintou na pleci. Zvedavo na mňa zazeral, nedá sa povedať, že práve priateľsky. Odpľul si a zavalitým krokom sa mi stratil z dohľadu.
Čudný výjav som pustil z hlavy. Samota, neskorá nočná hodina a sviatočná depresia v kombinácii s pravidelným klopotom vlaku ma uspávala.
–
Neviem, na ako dlho som zadriemal, no ťahavý výkrik lezúci kdesi z útrob vozňa ma prebral rýchlejšie ako ľadová sprcha. Bolo to naozaj skutočné, alebo sa mi to len prisnilo? Chodba bola prázdna a okrem zvukov starého vlaku som po prebudení nedokázala zaregistrovať nič. Pre istotu som sledoval nehybné dianie okolo seba. Vlak sa medzičasom ponoril do tajomného pološera.
V obraze sa mi po chvíli zjavila žena, na túto ročnú dobu odetá veľmi ľahko. Pomaličky sa šinula popred moje kupé, ani len hlavu neotočila ku mne – uprene sledujúc svoj cieľ pred sebou. Jej jasno červené letné šaty staromódneho strihu jemne viali v neviditeľnom vánku. Na jej zjave mi niečo nehralo, no nevedel som určiť, čo presne. Po chvíľke sa stratila na druhej strane a ja som opäť osamel.
Neschádzala mi z mysle. Naraz som si uvedomil, čo mi na nej nehralo – ona akoby ani nekráčala, ale plávala vo vzduchu. Na oceľovej podlahe vozňa, kde bolo počuť každý krok, som vtedy nezachytil ani len ťuk. Mimovoľne som si spomenul na príbehy z detstva, ktoré mi stará mama rozprávala o bielej pani. Striaslo ma, hoci ma zdravý rozum upokojoval.
Opäť ten žalostný výkrik, čo ma pred chvíľou vytrhol z driemot. Šiel z opačnej strany vagóna, presne odtiaľ, kam si to namierila plávajúca neznáma. Vstal som a celou tvárou som sa prilepil k sklu, aby som dovidel čo najďalej na chodbičku. Samozrejme, nič som nevidel, ale dvere by som neotvoril ani za svet.
Sklo ma udrelo do tváre a ja som padol na zadok. Neveriacky som čumel pred seba, na ženu – trpaslíka v sprievodcovskej rovnošate, a jej dlaň prilepenú na presklenú stenu presne z opačnej strany, ako som ja mal priložené líce.
„Nevybral si si práve najlepšie miesto na túlenie,“ smiala sa chrochtavo, „Zamkni sa a pospi si, do tvojej stanice to máš ešte ďaleko!“
Zaspätkoval som do svojho kúta. Ústa sa mi zasekli, nedokázal som ani len poriadne vydýchnuť, nieto niečo povedať. Mlčky som sledoval ohyzdný výraz sprievodkyne, ako sa smejúc na celú chodbu uberá smerom k strašidelnému výkriku.
Len čo zašla, zamkol som sa. Stal som sa dobrovoľným väzňov vo vlastnom kupé.
Ešte stále som stál pri dverách, keď okolo mňa prehrmel obrovský pes. Krátko za ním aj poľovník s puškou vystrčenou pred seba. Čudná a strašidelná naháňačka ma utvrdila v predsavzatí nevyliezť von ani za milión.
Opäť sa vagónom prehnal zúfali výkrik mučeného dievčaťa. Za ním nasledovala žena, čo nechodila, lež plávala, pre zmenu opačným smerom. Ani tentoraz mi nevenovala pohľad. Čakal som, či ju budú nasledovať ostatní divní cestujúci, no nestalo sa.
Zacítil som zmenu v rytme vlaku, akoby poľavoval. Podozrenie premieňalo na istotu. Zastavujeme.
Pozrel som na hodinky, ktoré ukazovali pár minút pred polnocou. Vyzeral som z okna, no nebolo okrem tmy nič vidieť – žiadne svetlo, ktoré by prezrádzalo blízkosť stanice či obydlia.
Stáli sme. Všade sa rozhostilo ticho. Bolo počuť iba kvílenie vetra spoza okien a môj prestrašený dych, čo vyrábal obláčiky pary. Nabral som odvahu a podišiel som k dverám. Chodba bola pustá.
Odomkol som. Zámka cvakla, nič iné sa nehlo. Otvoril som dvere a vykukol von. Len blikajúce svetlo sa hralo s tieňmi, inak nikde nikoho.
Vyšiel som von. Nakukol do susedného kupé. Bolo prázdne. Tak isto som obišiel aj pri ostatných.
Na konci vagóna ma osviežil studený vietor, ktorý sa do vnútra predral cez otvorené dvere. Do ľadovej noci som vystrčil hlavu, účes mi rozfúkal divoký vietor. Všade pusto. Spoza siluety nahých stromov ku mne nesmelo preblikávalo svetielko.
Prešiel som do ďalšieho vozňa. Strach z čudných bytostí vystriedal strach zo samoty. Behal som ako šialený po prázdnom vlaku a snažil sa prísť na to, kde sú všetci a čo sa tu deje. Rozumné vysvetlenie neprichádzalo.
Zastavil som sa až pri otvorených dverách von z vlaku, ktoré mi ukazovali cestu k mihotavému svetielku. Premohol som obavy búšiace v strápenom mozgu a skočil do záveja. Hlboké stopy v snehu smerovali do lesa. Predieral som sa hustou snehovou pokrývkou, narážal do stromov a kríkov ukrytých v tme, no svetlo pred sebou som nespúšťal z očí.
Prekvapený som zastal na kraji neveľkej čistinky. Tým svetielkom bol oheň a nad ním pariaci sa kotol. Okolo postávalo množstvo trpaslíkov v dlhých huňatých plášťoch. Ani len nadýchnuť som sa neodvážil.
„Ach, aj ty si prišiel?“ ozval sa starý známy piskľavý hlas. Sprievodkyňa stála pri ohni v spoločnosti svojich druhov.
„Čo sa to tu robí?“ zakričal som na ňu, aby som prekričal hukot vetra.
„Hádam si aj mi môžem dopriať štedrú večeru!“ zachrochtala rapavá ježibaba učupená pri ohni a premiešal kapustnicu v kotly. Jej prenikavá vôňa mi pošteklila čuchové bunky a zaplnila mi ústa slinami.
„Vonia skvelo,“ zanôtilo žieňa v červenom vznášajúce sa medzi stromami na opačnom konci lesnej čistinky.
„Ešte tomu niečo chýba,“ ozvalo sa hromovým hlasom spoza môjho chrbta.
Otočil som sa. Za mnou sa objavil obor, no psa som nevidel. Stál za mnou, uprene sa pozeral na kotlík aj s pochúťkou.
„Chýba tomu mäso!“ dokončila za neho pani v červenom, ktorá medzi tým priplávala k ohňu a pohladila strašidelnú starenu po sivej hlave.
Nestihol som ani zaprotestovať – do ramien sa mi zakvačili chlapove mocné ruky a vliekli po snehu smerom k horde trpaslíkov, ktorí piskľavo akoby jedným hlasom jačali radosťou. Znenazdajky sa medzi nimi objavil aj vlkopes, mlátil ich od radosti po hlavách svojím dlhočizným chvostom.
„Vravela som ti,“ pišťala sprievodkyňa, „aby si nevyliezal von. Teraz vidíš, aké následky ma neuposlúchnutie príkazu vlakvedúceho!“
Pred mojimi očami sa objavila obrovská tlama plná tesákov, aby splnila želanie rozprávkových bytostí.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.