 |
„Nevieme si s tým poradiť.“ Hlavný inžinier Wan s tichým lusknutím vytvoril okolo seba zelenkastý obláčik, aby dal ostatným členom zastupiteľstva decentne najavo, v akom citovom rozpoložení sa nachádza.
„A nedal by sa ten recyklátor predsa len nejako opraviť? Veď finančné prostriedky na to máme,“ ozval sa Men z druhej strany bazénu. Vždy mu všetko dochádzalo ako poslednému.
Wan narátal do desať. „Bez kvalitného spalitínu ho nerozchodíme. A nejdem vám pripomínať, kto pred dvoma obehmi tvrdil, že spalitínu máme na rozdávanie a aby sa jeho prebytočné zásoby využili pri stavbe zavodnenej vyhliadkovej veže. O ktorú nakoniec nikto nemá záujem. Veď kto by niečo obzeral na suchej zemi, keď máme také nádherné oceány,“ dodal pohŕdavo.
Men fialovo zrozpačitel. „Veď ste mi to odhlasovali,“ zahundral urazene. Hlbšie sa vŕtať v tejto záležitosti nemienil. Wan by mohol nebodaj vytiahnuť fakty, že na najvyššom prstenci veže si Menova rodina postavila za planetárne peniaze súkromnú reštauráciu. A ešte k tomu sú stále v strate, pretože tam naozaj nik nepripláva.
„Na severnej pologuli už začína byť situácia neudržateľná,“ prihlásil sa o slovo Jien z oddelenia pre styk s verejnosťou. „Skládky už niekoľkonásobne prekročili kapacitu. Presakujú. Bioodpad uniká a prúdy ho unášajú ďalej. Najnovšie čísla ukazujú, že voda vykazuje taký stupeň znečistenia, že je nebezpečné ju dýchať.“
„V postihnutých oblastiach predsa rozdávame filtre,“ ohradil sa Men.
Jien prikývol. Voda okolo neho zostala číra. Na to, aby nejakým farebným pufom prezradil, čo si o probléme myslí, sa vo svojej brandži pohyboval už príliš dlho. „Kým obyvatelia museli nosiť filtre len na ulici, ešte sa to dalo. Ale zamorenie už preniklo aj do domácností, takže filtre nesmú odkladať ani v súkromí. Rodiny za týchto podmienok odmietajú klásť vajcia, lebo nechcú privádzať deti do tohto marastu. Repcú.“
„Aký je predpokladaný časový horizont povstania?“ opýtal sa predseda s náznakom obáv.
„Rátame s polovicou obehu,“ odvetil Jien.
Predseda ovesil hlavy. „Médiá nás zožerú. Musíme im niečo dovtedy predložiť, ináč je po nás. Ako ďaleko sú tie nové náleziská spalitínu?“
„Pol obehu,“ zastenal Wan a zelený mrak okolo neho nadobudol temný odtieň. „Hviezdna sústava s dostatočnými zdrojmi spalitínu je už zameraná. Podľa dostupných údajov si na túto sústavu zatiaľ nikto nenárokuje vlastníctvo. Vojenský konflikt je teda nepravdepodobný a jediné problémy, s ktorými sa budeme musieť potýkať, sú technického charakteru. Pol obehu potrvá, kým sa tam dostaneme. Pätnásť otočiek, kým technici vybudujú ťažné veže a rozbehajú vrtné súpravy. Spracovanie spalitínu bude prebiehať na mieste a prvá várka funkčnej hmoty bude hotová už za desať otočiek. To znamená, že za jeden a štvrť obehu máme spalitín tu, u nás.“
V bazéne nastalo ticho. Len farby sa pozvoľna prelínali jedna s druhou, ako tu a tam vyprskol nejaký obláčik.
Do všeobecnej palety zúfalstva sa zrazu primiešal nesmelý modrastý tón. „A čo keby ste zobrali do úvahy riešenie, ktoré som navrhoval už predtým?“
Všetky hlavy sa otočili k Danovi z oddelenia kolónií, ktoré nik nebral vážne, pretože s takou demograficku krivkou, aká vládne posledné obehy, nemalo zmysel niečo niekde kolonizovať.
„Ste blázon!“ Men vybuchol do červena. „Vy a tie vaše čierne diery!“
„Červie,“ poopravil ho Dan podráždene.
Predseda do pléna rozprášil utišujúci mrak. „Prosím, aby ste si všetci uvedomili, že situácia je skutočne kritická. Len pol obehu nás delí od ekologickej katastrofy, z ktorej sa už nevyhrabeme. Pokiaľ dovtedy niečo nevymyslíme, začnú sa dusiť deti. Ani naše luxusné obydlia a kontá v bankách nás nezachránia. Keď vypukne revolúcia, vyhodia nás na súš. Bez oblekov. Ako si to vlastne vy tam, v oddelení kolónií, predstavujete?“
„Išlo by len o dočasné riešenie,“ vyhŕkol Dan a výpary okolo neho nadobudli naliehavý tmavozelený odtieň. „Podľa hlavného inžiniera môžeme spustiť recyklátor za jeden a štvrť obehu. Horizont udalostí očakávame o pol obehu. Stačí nám teda preklenúť čas od očakávaného vypuknutia povstania po čas, keď na našu planétu dorazia nové zásoby spalitínu.“
„A ako nám v tom môže pomôcť vaša čierna červia diera?“ rypol do neho Men.
Voda okolo predsedu sa zabelela. „Pre pána Mena a pre ostatných, ktorí sa ani tentokrát neobťažovali naštudovať si zaslané materiály pred zasadnutím, v krátkosti zhrniem: Pán Dan navrhol presunúť obsah kontajnerov v skládkach červou dierou do iného vesmíru. Výber a kalibrácia červej diery je v kompetencii oddelenia kolonizácie, rovnako ako aj výber vhodnej planéty, ktorý už pán Dan predbežne realizoval.“
V nádrži nastal farebný šum. Rozhorčenie tryskalo zo všetkých strán a ešte viac sa zvýraznilo, keď si aj lenivejší členovia predstavenstva prezreli príslušné údaje.
„Ale to znamená, že náš odpad im budeme posielať štyridsať tamojších obehov!“
„A máme inú možnosť?“ rozhodil predseda chápadlá.
„Máme,“ odpovedal za všetkých šéf oddelenia styku s verejnosťou. Teatrálnym gestom si prešiel o oboch krkoch a potom ukázal hore – smerom na súš.
O štvrť otočky jednohlasne schválili Danov návrh.
O pol obehu neskôr, na planéte vzdialenej mnoho svetelných rokov, sa nehostinnou púšťou vliekla veľká skupina pútnikov. Stmievalo sa a vzduch začínal chladnúť. Nohy sa im zabárali do piesku a pomedzi plač detí a ženské vzlyky sa ozývali kliatby.
Muž, ktorý karavánu viedol, si zhlboka vzdychol. Zdvihol ruku a zavelil: „Prestávka na odpočinok!“
Jeho slová sa šírili dozadu ako vlna. Vyčerpaní utečenci skladali z pliec spľasnuté vaky, sadali si na zem, ženy zbierali suché trsy pichľavej trávy, aby sa aspoň zahriali pri ohni, keď už do žalúdka nič nebolo.
„Vzbura nenechá na seba dlho čakať,“ zamrmlal druhý muž a odpľul si zrniečka piesku, ktoré mu škrípali medzi zubami. „Repcú. Doma vraj jedli mäso a chlieb, a ty si ich vyštval na túto cestu.“
„Rýchlo zabudli,“ vzdychol si znova vodca. Pozrel sa dohora, kde sa už ligotali hviezdy. Tesnejšie si pritiahol plášť a vykročil hlbšie do púšte. „Nechaj ma, chcem byť sám,“ odsekol, keď ho priateľ chcel nasledovať.
Usadil sa obďaleč, počúval škvŕkanie v bruchu a sledoval, ako tábor postupne usína. Stále hľadel dohora. Preto si nemohol nevšimnúť záblesk, ktorý šľahol nebom. Vzápätí hviezdy prekryl mrak. Muž sa uložil na chrbát, zavrel oči a zaspal.
Ráno bola púšť pokrytá rosou a niečím bielym, čo pripomínalo srieň.
„Čo je to?“ pýtali sa pútnici, keď vstali a rozhliadli sa okolo seba.
Ktorési dieťa nevydržalo, strčilo do bielych zrniečok prst a oblizlo. „To je chlieb!“ vykríklo.
Vodca si neveriaco pretrel oči. Potom si tiež nabral zrnká do hrste a ochutnal. „Chlieb,“ povedal a myseľ mu zaplavilo poznanie. „To je chlieb, ktorý nám zoslalo nebo! Naberajte si a jedzte!”
Nabrali si a jedli.
V tej istej chvíli, na opačnom konci Danovej červej diery, predseda v pohodlí svojej pracovne pozoroval, ako sa chuchvalce odpadu pomaly prepadávajú do obrovského tunela. Keď sa vyprázdnila prvá skládka, vypol obrazovku.
Chvíľu ešte zamyslene zotrval vo svojom kresle.
Potom vyfúkol hnedý obláčik a umyl si chápadlá.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.