Ohnivé pero Q1 2018: Farbičky nášho podvedomia

ohnive pero

Bdiem, či sním? Pred očami mám zahmlené. Všetko vôkol mňa je rozmazané, skoro úplne biele. Avšak niečo cítim. Cítim drobné steblá trávy, ktoré ma šteklia na mojich bosých nohách. Fúka vietor. Je príjemne teplý. Vzduchom sa šíria silné pachy. Vdychujem vôňe dažďom prevoňaného lesa, lúčnych kvetov i vody obývanej rybami.

Môj sluch zachytáva šum vetra. Nielen to, počujem rolničky. Stovky, možno tisícky drobných zvončekov. Všetko mi to pripomína akúsi melódiu.

Belotu pomaly nahrádzajú jasné farby. Začínam zaostrovať. Páni! Kde to som? Krajina vôkol mňa je tak zvláštna. Vidím vietor. Pripomína mi vlny morských vôd. Niekde mohutné a silné, inde drobné, neškodné. Hompáľajú sa na oblohe, spoločne s chutnými bielymi obláčikmi. Pozriem sa nižšie. V diaľke vidím les. Tmavozelené listy stromov zdobia malé roľničky. Takže odtiaľto pochádzajú? A keď dozrejú, dopadnú na zem ako žalude. Popod hrubé pne sa ťahá rieka, ktorá nikde nezačína, ani nikde nekončí. Voda v nej nie je iba modrej farby. Prelína sa tu aj fialová, občas aj biela. No predsa vidím jej dno. Taká je čistá. Trávnik pripomína čerstvo pokosenú záhradu, upravenú tým najlepším záhradníkom. Každá byľka má rovnakú dĺžku. Na milimeter presne. V tráve sa naháňajú dve hrdzavo-červené líšky. Najprv som si myslela, že sú to veveričky. Sú veľmi maličké. Dokonca vydávajú podobné zvuky.

Všetko je také neuveriteľné. Teda až na moju bielu košieľku. Jednoduchú a obyčajnú. S dlhými rukávmi, končiacu pri kolenách. Iba materiál je celkom netradičný – hodváb. Jagá sa vo svetle slnečných lúčov. Slnko však nikde nevidím.

,,Dobrý deň, slečna. Nechcete sa zviesť?“

Obzerám sa vôkol seba ale nikoho tu niet.

,,Tu hore. Nad vami." Ozval sa opäť neznámy mužský hlas.

Nad mojou hlavou, sa na vlnách vetra hompáľa malý drevený člnok. Sedí v ňom pán, s veľkým červeným cylindrom na hlave. Ten zdobí bodkovaná biela stuha, s ktorou má zladenú kravatu. V rukách drží veslá. Je naklonený a čaká na moju odpoveď.

Prikývnem. Podáva mi svoju ruku.

Spod rukáva mu trčia čierne kožené hodinky. Nemajú ručičky, ani čísla. Aké zvláštne. Vôbec neukazujú čas. Načo ich potom má?

Pevne sa jej chytím a svižne vyskočím. S menšou pomocou som v člnku už aj ja. Sadnem si. Muž s cylindrom začne veslovať. Plávame. Skoro akoby sme plávali po vode.

V diaľke vidím modré hory. Špičky sú pokryté bielym snehom. Naokolo poletujú čierne siluety vtákov.

Nad nami sa v tesnej blízkosti vznášajú oblaky. Sú ako cukrová vata. Dokonca sa ich môžem dotknúť.

Otočím hlavu. Pred nami sa zjavuje mesto. Už z diaľky mi príde také krehké. Akoby bolo zo skla. Tajomné a krásne.

Blížime sa bližšie, a bližšie. Čln podpláva vysoký most, po ktorom kráčajú ľudia. Je ich mnoho. Opatrne obchádza zvláštnu sklenenú sochu, potom tesne nad zemou zastaví.

Zoskakujem na kockovanú dlážku, zo skla. Nešmýka sa.

,,Čo je toto za mesto?“

Pýtam sa ho so zvedavosťou, zatiaľ čo si obzerám jednotlivo miesta vôkol seba.

,,Vitajte v Spomienkove.“ Hlboko sa ukloní a rukou si pridržiava cylinder.

Aký zvláštny názov, pomyslím si.

,,Krásne miesto. Avšak teraz mi príde prázdne.“

Než stihnem dopovedať, všade okolo mňa sa pohybujú ľudia. Niektorí sú zahalení v čiernych plášťoch, iní majú rozmazané tváre. Trochu strašidelný pohľad. Našla sa aj hŕstka takých, ktorí vyzerajú úplne normálne.

,,Tí v plášťoch predstavujú ľudí, na ktorých ste počas svojho života zabudli.“ Vysvetľuje mi.

,,A čo tí bez tváre?“

,,Oni pre vás nepredstavujú nikoho dôležitého. Sú to v podstate ľudia, ktorých ste stretli raz v živote.“

,,Takže tí ostatní sú priatelia a rodina?“

,,Správne.“ Nadšene zatlieska.

V sklenenej fontáne si všimnem plávať papierové labute. Každá vyzerá úplne ináč. Niektoré sú biele, iné čierne.

,,Majú nejaký význam?" Prstom ukážem do fontány.

,,Veľký. Sú to vaše splnené a nesplnené priania. O tom sa však porozprávame nabudúce. Je čas."

Ukazovákom dvakrát ťukne na hodinky bez ručičiek.

Ako to myslí? Na čo je čas?

Mestom sa začne rozliehať prenikavé zvonenie. Svet sa mi rozmazáva pred očami.

Všade je tma. Zle sa mi dýcha. Čosi ma tlačí na hrudníku. Stále počujem to otravné zvonenie.

Uvedomujem si, že všetko, čo som videla, bol iba sen. Možno.

Vypínam budík, ktorý ma núti vstávať. Zhadzujem zo seba svojho kocúra. Ten si zo mňa, očividne, v noci urobil podušku.

Dvíham sa z postele. Je čas vrátiť sa späť do reality…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

9. apríla 2018
Dominika Nová