Ohnivé pero Q1 2017: Tvár v ohni

ohnive pero

Kotolňa, v ktorej Oliver stál, bola neprirodzene čistá. Holá podlaha bola pozametaná, drevo úhľadne naukladané pozdĺž jednej steny. Žiadne pavučiny pod sivým stropom, ani neporiadok na zemi. Všetko náradie, sekera, rukavice a staré noviny na podpaľovanie bývali uložené v plechovej skrinke v rohu.

Malo by to byť správne, ale nemal z toho dobrý pocit. Vlastne to bola jediná miestnosť v dome, ku ktorej sa čistota nehodila. Možno to bolo tým, že sa pivnice a kotolne nachádzajú pod zemou a tam platia iné pravidlá. Môžu v nich žiť veci, ktoré sa zo stredovekých katakomb presťahovali za bojler alebo pod regál so zaváraninami. Občas mal pocit, že sa na neho z tmavých kútov niektorá z tých vecí pozerá.

Patrila k nim aj tvár v ohni?

Oliver nad tým uvažoval, zatiaľ čo si ostražito prezeral kotol v strede miestnosti. Čierny kov bol studený, vzduch naokolo sa nevlnil ako zvyčajne. Ak oheň vyhasol už v noci, zmizlo s ním aj to, čo v ňom videl?

Bol iba jeden spôsob ako to zistiť, ale nechcelo sa mu ísť bližšie. Štvorcové dvierka na prikladanie boli otvorené, vo vzduchu cítil dym. Keď odtiaľto včera utekal, nemal čas ich zaistiť.

Do kotolne chodil po otcovej smrti iba on. Aj keď mal iba trinásť rokov, naučil sa narábať s ťažkou sekerou a štiepiť veľké polená, rozkurovať oheň a čistiť kotol. Vedel vybrať to správne uzlovité drevo, ktoré vydržalo tlieť kým sa nevrátil zo školy. Robil množstvo domácich prác, ale starať sa o kúrenie bola iba jeho úloha.

Jeho matka by so svojimi kĺbmi zostup po úzkych schodoch určite nezvládla a nepomáhala tomu ani jej obezita. A keď hovoril obezita, mal na mysli tú s veľkým „O“.

Aj tak ju nemohol požiadať o pomoc. Posledný týždeň ju chrípka držala v posteli a od začiatku zimných prázdnin sa o ňu staral, varil a upratoval celý dom. Na Vianoce muselo byť všetko perfektné.

Dnes bol ale Štedrý deň a ak si matka nič ďalšie nevymyslí, bola jeho práca hotová. Nebolo by to však nič výnimočné, jej fóbia zo špiny a bacilov sa po otcovej smrti ešte zhoršila. Neustále mu pripomínala, že baktérie, tie neviditeľné beštie, sú všade a môžu ho aj zabiť. Podľa jeho matky nebola čistota iba polovicou života, ale minimálne jeho tri štvrtiny. Bylinkové čaje, vitamíny na imunitu, odporný rybí olej. Nikdy toho nebolo dosť.

„Ty nie si ako ostatné deti,“ hovorievala mu niekedy a asi mala pravdu, pretože spolužiaci sa mu vyhýbali. Nikdy žiadneho domov nepozval. Bál sa, že niekto uvidí ako mu matka ovoniava ruky, aby zistila, či si ich poriadne umyl. Dokonca párkrát (tvár mu horela vždy, keď si na to spomenul) ho prinútila stiahnuť si nohavice, aby ho mohla skontrolovať po veľkej potrebe.

Včera však napadol čerstvý sneh a pri utieraní prachu videl cez okno ostatné deti, ako ťahajú drevené sánky a igelitové vrecia na kopec za dedinou. Túžil sa k nim pripojiť, ale keď to navrhol matke, spustila ublížený monológ o tom, ako ju chce nechať osamote. Čo ak bude mať záchvat kašľa? Čo ak jej stúpne teplota? Čo ak spadne cestou na WC? Prečo je taký bezohľadný práve pred Vianocami?

Takto ju počúval niekoľko minút, oči mal sklopené a skúmal vzor na koberci. Keď skončila, bola tak vyčerpaná, že klesla na vankúše a požiadala ho o čaj. Priniesol jej ho, ale nepovedal už ani slovo a cestou späť tresol dverami.

To sa stalo včera ráno a odvtedy s ňou neprehovoril, vrátil sa iba po šálku, keď si bol istý, že zaspala. Nešiel za ňou ani po tej večernej príhode.

Nakoniec, aj tak to asi bola iba hra svetla. Žiadny démon v ohni nebol, také veci neexistujú. Ale napriek tomu niečo videl, keď prikladal pred spaním ďalšie drevo. Prehrabával kutáčom spodnú vrstvu uhlíkov, keď si všimol nejaký zvláštny predmet, čierny ako sadze. Odtlačil nabok jedno väčšie poleno a dych sa mu v hrudi zasekol. Odskočil od kotla, srdce mu divoko bilo, z otvorených dvierok sa valili kúdole dymu.

Naozaj to videl?

Z dna kotla sa na neho pozerala tvár ako z pekla, čiastočne zakrytá popolom. Stihol zaregistrovať veľké čierne oči a žlté zuby vycerené v šialenom úškrne. Nevyzeralo to ako človek, ani ako žiadne zviera, ktoré Oliver poznal. Nehýbalo sa to, iba ho to pokojne pozorovalo, akoby to bolo zvedavé na jeho reakciu.

Fantázia mu pracovala na plné obrátky a kotolňa sa zatiaľ plnila dymom. Začalo sa mu horšie dýchať a bolo mu jasné, že musí kotol čo najskôr zavrieť. Rozhodol sa, že už nebude prikladať drevo, iba zavrie a nebude hľadieť dovnútra. No keď pomocou rukavice zatváral dvierka a pánty ticho zaškrípali, oči mu skĺzli do žltého svetla ohňa a znovu to uvidel. Ten úškrn sa zdal byť ešte širší, posmešný. Možno to bolo iba tancujúcimi plameňmi, ale zdalo sa mu, že sa medzera medzi zubami zväčšuje a tá bytosť sa chystá čosi povedať.

Pri úteku stihol iba pribuchnúť dvere na kotolni a rukavice si striasol až na schodoch. Tá hrozná tvár ho prenasledovala v myšlienkach dlhé hodiny, ale nakoniec sa mu podarilo zaspať. Zobudil sa po pár hodinách do mrazivého vianočného rána. Steny už takmer vychladli a spolu s nimi aj jeho hlava.

V bielom svetle sa zdala jeho včerajšia príhoda ako sen, dokonca mu prišlo komické, ako utekal. Obliekol si dva hrubé svetre a rozhodol sa, že pôjde do kotolne ešte pred raňajkami a naloží suché drevo, ktoré sa rýchlo rozhorí a rozprúdi teplo do celého domu. Potom sa udobrí s matkou, pripraví raňajky a ozdobí stromček.

A tak schádzal dolu a s každým ďalším schodom sa jeho sebaistota vytrácala. Kým prišiel ku kotlu, strach zo včerajška sa vrátil. Vznášal sa tu ako pach dymu, ktorý ho štípal v nose.

Vnútro kotla bolo tmavé a kôpka popola na dne pripomínala šedý sneh, ale to bolo všetko. Žiadny démon, žiadna tvár. Cítil, že sa znovu začína uvoľňovať, vzal zo zeme kutáč a prehrabol ním jemný popol. Hák na konci sa o niečo zachytil. Nebolo to ťažké a tak ho opatrne vyťahoval, aby tá vec neskĺzla. Dlane mal za tú chvíľu úplne spotené.

Svetlo dopadlo na okrúhly predmet, o niečo menší ako futbalová lopta. Pod vrstvou popola bolo vidieť zhorenú kožu a na niektorých miestach presvitala biela kosť. Po vlasoch nič nezostalo. Pozeral sa na to iba zlomok sekundy, potom kutáč aj s tou vecou odhodil a zmizol skôr, ako dopadli na zem.

Takmer hodinu sedel na stoličke v kuchyni a triasol sa od zimy a strachu. Potom sa trochu spamätal, prinútil sa vstať a uvaril čaj z medovky, ten pomáhal na nervy. Vzal dva plné hrnčeky a opatrne ich niesol k spálni, dával pozor, aby na čerstvo umytú dlážku nevylial ani kvapku. Dvere na spálni boli otvorené a zdalo sa, že ticho a chlad prúdia do domu práve odtiaľto. Neprešiel cez prah, zostal stáť a pozoroval veľkú sekeru opretú o stenu, jej ostrie sa zabáralo do čistého koberca.

Po niekoľkých minútach bez pohnutia položil obe šálky na podlahu a pomaly sa vrátil. V predsieni si vzal vetrovku, čiapku, hrubé rukavice a vyšiel pred dom.

Sneh mu pod čižmami vŕzgal, keď vykročil za detským smiechom na konci ulice. Zabudol na šál, ale nevrátil sa. Dúfal, že kvôli tomu neochorie. Nie na Vianoce.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

24. apríla
Michal Inferio Hosťovecký