Ohnivé pero Q1 2017: Ťažké ráno

ohnive pero

Do uší sa mi zahryzol ženský vreskot, ktorý mi evokoval spôsob komunikácie mojej bývalej so mnou, keď som sa vrátil domov z jedného piva o štvrtej nad ránom. Rinčanie skla a chaotický dupot mi zas pripomenul jej výpady v kuchyni.

Akoby mi niekto zaťal sekerou do hlavy. Žalúdok sa mi triasol a celé telo sa topilo v pekelnej horúčave. Prv, než som si stihol uvedomiť, že netuším, kde som a ani ako som sa sem dostal, mi zrak zavadil o zdroj rámusu.

Sexi štyridsiatnička sa predierala v rozhádzanej kancelárii kolísavou chôdzou tučniaka. Asi preto, že kedysi vysoké opätky mala polámané.

Spoza rohu vyskočila neforemná postava, skrvavenými rukami ju strhla k zemi. Ozval sa jakot trhajúci ušné bubienky, potom ďalší trhan skočil po zvíjajúcej sa obeti. Obaja sa schuti zahryzli do jej metajúceho tela, jeden šiel po krku, druhému stačila brušná dutina s prislúchajúcimi vnútornosťami.

Zrazu bolo ticho.

Cez bodavú bolesť hlavy sa mi premietlo zopár podobných scén, ktoré som poznal z televízie. Mokrý rozkrok dosvedčil, ako na mňa to poznanie zapôsobilo.

„Toto fakt nemôže byť pravda,“ zašepkal som si v duchu, „zombie apokalypsa v Prešove?“

Strach rýchlo vystriedala nutkavá potreba zachrániť si život. Pohľadom som preletel okolie v snahe nájsť únikový východ. Inšpiroval ma pohľad von oknom, kde červena fordka nepredpisovou rýchlosťou preletela dole ulicou. Ak som dobre videl, na čelnom skle mala rozfláknuté telo mozgožrúta.

Nedbal som na hodujúcu dvojicu, behom som preletel kanceláriou, skok von oknom bol hoden akčného hrdinu. Dopad už nie, blízke stretnutie s brezou v parčíku bolel.

Veža týčiaca sa pár metrov predo mnou mi prezradila polohu. Poza ňu sa vlieklo zopár krívajúcich ex-ľudí. Presvedčili ma, že centrum mesta bude asi lepšou voľbou a tak som nabral smer za autom, ktoré bolo už aj tak mimo dohľad.

Mrkol som za plot, ktorý som práve míňal. Motyka voľne pohodená pri kvetinovom záhone vyzerala ako dobrá voľba. Normálne som sa nevkrádal do cudzích záhrad, ale ak som si dobre pamätal pravidlá zombie filmov, žiadne pravidlá neplatili. Odolal som túžbe prebehnúť aj dom, nestál som o nemŕtve prekvapenie v spálni.

So zbraňou sa kráčalo oveľa ľahšie, ešte príjemnejší by bol pohľad na zdravého človeka. Nikde nikoho, idylku prerušoval len rev motorov spoza domov, nejaké húkačky a občasný pukot pištolí. Bol som už v podchode smerom na námestie, keď sa zjavila partia šuchtajúcich sa skrvaveným chlapíkov. Hasičská cisterna si to v plnej rýchlosti namierila na nich. Polovicu rozmazala po dlažbe, zvyšný poltucet sa v rozbehu otočil ku mne. Požiarnik na korbe nezaháľal, vodné delo pohotovo namieril do podchodu a splachoval tú zberbu jednu za druhou.

Na preživších civilistov sa v takých časoch veľmi neberie ohľad, preto som to aj ja radšej otočil čelom vzad. Tadiaľ to cesta nepovedie, predsa len vodné delo asi nebude definitíva pre zombíkov.

Utekal som zadnou ulicou, oproti mne sa ponáhľal párik milencov. Ale len dovtedy, čo ma zbadali. Chúďa dievča pobláznená situáciou začala hystericky kričať. Chlapík mal tiež asi niečo napozerané, pohotovo ju chytil za ruku a ťahal preč.

„Nebojte sa,“ chcel som zakričať, no ubolený a bez dychu po behu som len čosi zachrčal. Mávajúca motyka nad hlavou asi nebola najvábnejším kamarátskym gestom.

Obzrel som sa a hneď som pochopil. Otrhanci, teraz ešte aj kvalitne premočení, sa ponáhľali za mnou. Pridal som do kroku v snahe dobehnúť dvojicu, nech nám je veselšie.

Tá kočka predo mnou bola naozaj kus. Čím bližšie sa vrtel jej zadoček pred mojimi očami, tým väčšiu chuť som mal zahryznúť sa doň. Moje okukovanie bolo asi príliš očividné. Keď som sa dostal na dosah, jej frajer sa zahnal a ja som sa veľmi rýchlo zoznámil s chodníkom.

Akoby do mňa udrel blesk, telom sa mi rozliala ešte väčšia horúčava a zlosť. Neviem, kde sa nabrala tá sila, ale o pár sekúnd moje ruky chytili motyku a pohotovým pohybom ju zaparkovali do chalanovho temena.

Dievča vrieskalo, krv striekala a ja som sa z chuti zahryzol do jej riťky. Jemné mäsko chutilo ako rajský pokrm, jej teplá krv mi stekala po brade.

O pár chvíľ sa ku mne pridali aj chlapci z podchodu.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

15. mája
Peter Kalva