Ohnivé pero - jeseň 2020: V temnote

ohnive pero

Nebola tam tma. Bola tam iba temnota. A v tej temnote vznikla, žila potvora. Tak ju dievčatko nazvalo. Nedalo jej meno, pretože by jej žiadne nikdy nemohlo pasovať. Neustále sa totiž menila, rovnako ako menila všetko okolo nej.

Zakaždým, keď sa dievčatko nadýchlo, nevedelo, či zacíti čerstvé ovocie, alebo krv. Zakaždým, keď pohlo rukou, nevedelo, či sa dotkne kožušiny, alebo črepín. Zakaždým, keď urobilo krok, nevedelo, či sa pod jej nohami ozve hudba klavíra, alebo stúpi do jamy plnej červov. Zakaždým, keď sa niekam pozrelo, nevedelo, či uvidí dúhu, alebo škorpióna. V ríši potvory sa diali len tie najúžasnejšie a najhroznejšie divy.

Dievčatko nevedelo, ako sa sem dostalo. Raz sa tu skrátka ocitlo a potom sa tu ocitalo každú noc i každý deň. Či chcelo, alebo nie.

Zo začiatku to potvore nemalo za zlé, pretože si vyberala tie najvhodnejšie chvíle. Tie osamelé a nepochopiteľné. V ríši potvory bolo síce vždy samé a všetko bolo nepochopiteľné, ale tam to tak bolo správne. Inde nie. Dá sa povedať, že sa spriatelili. Bola to jej potvora.

No ako dievčatko rástlo, potvora rástla s ním. Už nemuselo chodiť do ríše potvory, pretože tá sa naučila prejsť do jeho sveta. Bez pozvania a otvorenia dverí. A dievčatko sa jej začalo báť.

Potvora vedela meniť dobré na zlé a zlé na ešte horšie. Iste, bolo to aj naopak, ale dievčatko nikdy netušilo, kedy príde a čo spôsobí. Vedelo len to, že sa vráti a v jeho domove sa zrodí hrôza, ktorú nikto iný neuvidí. Zatiaľ.

Preto sa jedného dňa odhodlalo a navštívilo potvoru, ktorá si v svojej ríši lietala a spievala a tancovala a maľovala. Dievčatko divoko mávalo rukami – skôr ako sa jej stihlo prihodiť niečo zlé, začalo sa diať niečo ďalšie. Po prvý raz použilo potvorinu moc, akoby bola od počiatku jeho vlastná.

Potvora bola zvedavá, preto pri ňom pristála tak blízko ako nikdy. Odhodlane zatínajúc zuby, dievčatko sa jej posledný krát pozrelo do očí. V jeho ruke sa objavila reťaz, ľahká ako pierko a predsa pevná a chladná ako oceľ. Vtedy skočilo vpred a potvora bola zrazu spútaná.

Potvora zvädla, zalial ju šok, zrada a zármutok.

Ale bolo ticho. A šeď. A dokonalé nič.

A tak dievčatko bez ohliadnutia odišlo.


Nina zatvorila Excel, vypla počítač, vzala si svoj tmavosivý kabát a odišla z práce. Daždivý jesenný večer v nej nevyvolal žiadnu romantickú melanchóliu. Bola to praktická žena s praktickým autom, praktickým bytom a ešte praktickejším partnerom. Takto to bolo pohodlné, bezproblémové.

Prišla domov, Viktor zbalil svoj home office a letmo ju pobozkal. Dali si večeru a pozreli si film natočený podľa skutočných udalostí. Aj keď Nine sa vždy tie filmy zdali akosi menej skutočné než akákoľvek šialená fikcia. A išli spať.

Na druhý deň išla von s kamarátkami ako každý mesiac. S jej praktickými, pohodlnými kamarátkami. Ešte si ani neobjednali kávu a už vedela, že bude celú dobu ticho. Anekdoty o jej detstve sa nestretli s pochopením – kamarátky sa na ňu pozreli ako na blázna iba preto, že mávala zvláštnu predstavivosť. Dovtedy si myslela, že to prežívalo každé dieťa. Ale veď čo na tom? Boli to len obyčajné sny, ktoré jej utkveli v pamäti, no nie? Ľutovala, že o tom vôbec začínala. Bolo by to ľahšie.

Nemuselo by jej dôjsť, že im nemá čo ďalšie povedať. Nerada nadávala na susedov ako ony, netešila sa na budúcnosť ako ony, vôbec nič neprežívala ako ony. Vlastne vôbec nič neprežívala – bodka. Poznala len tabuľky a kontrolovanie zostávajúcej stopáže filmu. Takto vždy vedela, čo a kedy sa stane a vedeli to aj všetci ostatní v jej živote. Žiadne miesto pre strach ani váhanie. Vyhovovalo jej to.


Nina pod dáždnikom kráčala z kaviarne osamelá a nepochopená. S niekým sa zrazila, dáždnik jej vyletel z ruky a ocitla sa na zemi. Všade okolo nej voňali rozsypané pomaranče. Dobehol k nej kohosi pes, obtrel sa o ňu a očuchal ju, či je v poriadku. Ako sa zbierala zo zeme, omylom stúpila na klavír pouličného hudobníka. Pán s debnou, teraz už bez pomarančov, sa jej ospravedlňoval a podával jej dáždnik. Zbytočne, Nina ho nevnímala, po lícach jej tiekli slzy. Vyšlo slnko. Dívala sa na dúhu.


„Viktor, vypadni z môjho bytu. Okamžite!“ vykríkla Nina namiesto pozdravu, keď prišla domov.

Viktor začal habkať. Možno chcel Nine vysvetliť niečo, čo ju v tomto momente vrcholne nezaujímalo. Ale kvôli šoku, pretože Ninu v živote takúto nevidel, to po zopár prázdnych otvoreniach úst vzdal a pratal sa, ako najrýchlejšie mo­hol.

„A ak ma tie pizdy budú hľadať, povedz im, nech si už radšej neželajú ma znovu vidieť.“ Dodala tesne predtým ako Viktor zabuchol dvere.

Nina si ľahla na posteľ a zatvorila oči. Buď tam, buď tam, prosím, buď tam, opakovala v duchu. A ocitla sa na tom mieste, o ktorom sama seba už dávno presvedčila, že existovalo iba v jej snoch.


Dievčatko už dávno nebolo dievčatkom, ale potvora sa od ich posledného stretnutia nezmenila. Žene lámalo srdce, keď videla, čo potvore – jej potvore – spôsobila. Stal sa z nej rezignovaný, zúbožený tvor. Žena v ňom nespoznávala jej ochrancu prekypujúceho šťastím. A už vôbec nie to monštrum, ktoré z neho urobila.

„Ty si za to nikdy nemohol, však? Nezaslúžil si si to,“ zlomil sa jej hlas. Podišla bližšie k Tvorovi. Rozhodla sa, že už sa od neho neodvráti, nech je to akokoľvek ťažké.

Tvor jej neodpovedal. Ani nemusel.

„Bola som to ja. To ja som ťa nekrotila. To ja som urobila všetky tie príšerné a nádherné veci. Bola som malá a vystrašená a bála som sa, že mi tvoja moc zničí život. Pritom som si to robila sama každý deň, ktorý som sa rozhodla stráviť bez teba. Mne aj iným, ktorých sme spolu mohli ochrániť. Keby som sa len tak nebála.“

Tvor sa na ňu díval. Pomaly žmurkal, akoby nevládal urobiť nič iné.

„Keď ťa pustím, zostaneš alebo ma opustíš?“ Uzdravíš sa alebo zomrieš? bola otázka, ktorú žena nedokázala vysloviť.

Prikývla. „Veď tak to s tebou bolo vždy. Ktorákoľvek z tých možností bola lepšia ako to, čo som prežívala dovtedy.“

Zdvihla ruku a objavil sa jej v nej meč.

Jedným švihom roztrieštila reťaze.

Už sa nemusela báť.

Bola voľná.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

26. októbra
Petra Eller