Ohnivé pero - jeseň 2020: Prekliatie

ohnive pero

„To, čo v tebe drieme, nie je dar, ale prekliatie!“ vyčítal mi odmala otec, „Narodil si sa z číreho zla. Tvoju mamu som zabil ešte kým ťa stihla porodiť a nechal ju hniť na pozemku za domom, bez dôstojnej smrti. Ty si jej pomsta. Mal som ťa zabiť, ešte kým ťa stihli z nej vytiahnuť.“

Žili sme na panstve sami, iba so služobníctvom. Panstvo bolo rozľahlé, za úrodnými ármi a kukuričnými poľami bol hustý les, kde otec rád poľoval. Vždy som v jeho kancelárii ako malý chlapec obdivoval veľké zbrane, luky, pozlátené šípy a rukoväte šablí, s ktorými vystavoval aj trofeje vlastnoručne chytenej zveri.

„Ničoho sa nedotýkaj, inak ti jednou z nich prestrelím hlavu!“ okríkol ma vždy otec.

„Ktorá to bola? Tá zbraň, ktorou si zabil mamu,“ zaujímalo ma.

„Na takéto otázky si príliš malý a hlúpy. Láskavo mi tu nezavadzaj a vypadni,“ nikdy mi to nechcel povedať. Nielen on, ale i služobníctvo o minulosti mlčalo. Zrejme i za to boli platení.

Ako staršiemu sa mi podarilo zohnať kľúč a vkradnúť sa do maminej malej, zato útulnej pracovne. Bolo to vtedy, keď našu služobnú našli zavesenú na háku pod veľkou lipou a všetkých viac zaujímala jej bizarná smrť než ja. Okrem otca. Tmavé vlasy už dávno mal šedivé a tvár samá vráska, no i tak mal dosť energie aby ma okamžite vypoklonkoval von z kancelárie, práve, keď som bol začítaný.

„Čo znamenajú tie znaky? Čo hovoria?“

„Do toho ťa nič! Sú to veci tvojej matky, ktoré som už dávno mal spáliť!“ no i tak to nespravil, ani pár rokov potom. Dostal som sa ta i druhý krát, tak moc ma lákalo zistiť, čo znaky znamenajú. Vypálil som si ich do kože, aby som ich nezabudol. Dodnes mi zdobia predlaktia ako svetlé jazvy.

Jaziev som mal viacero, nie len na predlaktiach, ale hlavne na chrbte, dlhé a hnusné, akoby sa na mne vyriadila obluda.

„Ja z teba tú zlobu vymlátim, i keby som z teba mal dušu vytriasť!“ reval na mňa otec, hlavne vtedy, keď už dosiahol istú hladinu opitosti, vtedy mu narástla i guráž. Robieval to hlavne vtedy, keď, ako to rapotavé staré dámy vraveli stojac pred bránou s vejármi vždy, keď sa u nás na pozemku niečo zaujímavé dialo, náš dom obchádzala smrť. Raz som sa pri nich pristavil, vraj, milý zlatý chlapec som, že im je ma ľúto, čo to zažívam.

„Videli ste už niekedy smrť?“ spýtal som sa. Celé sa zapýrili a lamentovali nad tým, prečo tak mladého chlapca ťažia takéto myšlienky. Vysvetlil som im to teda, „Myslím na ňu pri každom údere. Bičom, či päsťou, alebo obyčajným džbánom.“

„Chudáčik! Jeho otec je hotový tyran!“

To hovorilo mnoho ľudí. Vraj kvôli tomu náš dom obchádza smrť, zomiera služobníctvo nepochopiteľnými spôsobmi. Veď kto by sa vrhol len tak z okna? Ako sa mohli služobnej zabodnúť črepy džbánu tak silne do tváre? Prečo sa záhradník dobrovoľne podpálil spoločne s otcovými čerstvo ulovenými zvermi?

Najťažšia pre mňa bola puberta. Toľko pocitov, nálad, chtíčov. Otec zavolal jednu rodinu aj s mladou dievčinou, mal to byť dohodnutý sobáš. Dlho sme si dvorili, zistil som, že má rada ruže. Po jednej bezsennej noci nás ráno našli, ju bezduchú, ruža jej kvitla rovno z ružových jemných krásnych pier. Vždy mala radšej kvety ako mňa. Tak som im dovolil naplniť ju viac, než by som to dokázal ja, pocitmi.

Po tom incidente ma otec začínal zamykať pred svetom.

„Nemôžeš ma tu s ním nechať! Nemôžeš! Nie s ním!“ kričal som zúfalo, búchal na dvere, ale otec bol nekompromisný. Iba občas sa pod dverami otvoril poklop a doniesli mi jedlo. Nežil som však ako väzeň. Mal som baldachýnovú posteľ, málokedy som však spával, police s knihami, ale len občas som čítal. Výhľady z okien, ale tadiaľ som nepozeral, aby ma nepochytila závisť. Čas som trávil pred zrkadlom, hoci spočiatku som sa ho najviac bál. Ešte pred rokmi som sa zaprisahal, že nikdy na svoj odraz nepohliadnem. Pretože tam čakal on, sťa moje dvojča, stále po mne pokukoval. A keď som bol teraz úplne sám, už som nevládal vzdorovať ako predtým.

Musel som uznať, že bol krásny. Jeho zamatový hlas sa mi dostával pod kožu a havranie vlasy mohli konkurovať najtmavším tieňom. Bol všetkým, čím som kedy chcel byť. A on mi to vždy dal pocítiť. Očami sťa najkrajšie nebo a perami skrivenými do úškľabku.

„Chceš to všetko vlastniť, ale, Nico, pritom to už dávno máš. Ja som ty. Sme predsa jeden,“ prehovoril a z jeho hlasu sa mi po tele rozbehli zimomriavky. Kým ja som bol na posteli schúlený v sede, on bol ležérne opretý.

„Prestaň. Otec vraví, že si moje prekliatie. Nie si mnou. Nemôžeš byť!“

„Vyzerám ako ty. Myslím si, čo ty. Som tvojou súčasťou. Tvoje svedomie,“ jemne sa mi podlizoval. Hoci som vedel, že je to hra, bolo ľahké mu podľahnúť.

„Nemyslíš. Ani necítiš, čo ja,“ dral som z posledného.

„Že nie? Myslíš, že ma nebolí, čo ti otec urobil? Nám? Zavrel nás pred svetom v tejto diere. Koľkokrát nás zmárnil, pre nič za nič.“

„Nie viac ako ja jeho,“ prehovoril som ponuro, „a ostatných.“

„Oh, ale takí už raz sme. Ubližujeme, aby sme prežili. Ty nechceš, a vidíš, ako to dopadlo. Sme tu a stvrdneme tu naveky vekov, ak nič neurobíš.“

„Neurobím!“ môj hnev sa preniesol i na neho. Prudko vstal a podišiel až k zrkadlu. Krv v žilách mi stuhla, no hovoril som si, že kým je len odrazom, neublíži mi.

„Urobil si! Už dávno! Naozaj veríš, že to tvoj otec zabil tvoju matku? Tak úbohej báchorke? Prečo by jej telo nechal hniť na dvore, keď jej veci si doteraz uschováva. Spáva s oblečením s jej vôňou. Prečo by ju zabil, keď ju tak veľmi miloval, a miluje? To ty. Ty nedokážeš milovať. Ty si tá beštia, čo ju zvnútra roztrhala…“

„Prestaň! Klameš!“ reval som.

S úškľabkom ukázal na dvere: „Tak sa ho opýtaj.“

Dvere sa akoby na povel roztvorili a ja som sa spýtal. Dostal som odpoveď. Služobníctvo stihlo zatvoriť dvere skôr, než som otcovi stihol myšlienkou dolámať všetky kosti a uložilo na ne ešte zo dva zámky.

„Vidíš to? Si obyčajná beštia,“ prehovoril s ľadovým pokojom v hlase. Nechcel som ho počúvať, rozbíjal som všetko, čo mi prišlo pod ruku. Reval som a zároveň plakal nad svojím prekliatym osudom. Otec mal pravdu.

„Nikdy som nič z tohto nechcel,“ usadil som sa napokon na roztrhanej posteli.

Odrazu bol predo mnou: „Prečo si myslíš, že budeš naveky trpieť? Naučím ťa ovládať to, čo v sebe ukrývaš.“

I keď sa predo mnou objavil a zrkadlo ostalo prázdne, nebál som sa. Zadíval som sa do očí rovnakých ako tie moje. Už nehral žiadne hry, aby ma dostal na svoju stranu. Mal pravdu, hoci sa spočiatku so mnou pohrával. Patril som mu už od začiatku. Nie som len schránka, ktorá v sebe ukrýva nebezpečné prekliatie. Držalo nado mnou pevnú ruku a ja som napáchal veľa škôd na životoch, ale koniec koncov som to ani raz neoľutoval.

„Zamiluješ si to,“ prehovoril, akoby mi čítal myšlienky. Jeho hlas mi rozochvel telo. Stačil krátky pohľad na jeho pery, dravo som sa na neho vrhol.

Nad sídlom sa zmrákalo, v tmavých mrakoch pulzovalo rovnako, ako vo mne. Pokojne som si premeriaval môj odraz v zrkadle, ktorý robil to isté čo ja, a už nikdy neurobí iné. Upravil som si manžety na rukávoch čiernej košele. Skryl som tak temné znaky v starovekom jazyku vládcov, ktorému som už dobre rozumel. Na perách sa mi usadil úškľabok, ktorý som už na svojej tvári poznal, keď som sa predtým díval na svoj odraz v zrkadle. To a omnoho viac ma on naučil. Ten ktorému som podľahol a zároveň bol od samého počiatku mojou súčasťou.

Cítil som ťažobu blížiacej sa búrky v kostiach. Strach zatúlaných duší niekdajších obyvateľov sídla a splašený tlkot živých sŕdc za jeho bránami mi pumpoval adrenalín, a ešte čosi oveľa temnejšie, do žíl. Svet a všetko v ňom ustupovalo temnote. Mne. A to bol len začiatok.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

26. októbra
Viktória Lea Gajdošová