 |
Svitalo. Vnútorný budík mi fungoval ako švajčiarske hodinky. A možno sa ohlásil plný mechúr?! Budem si musieť nechať preklepnúť prostatu. V rajskej záhrade labužnícky krákali krkavce. Hlavu som mal ani rozbitý črepník, z ktorého sa sype zemina a trčia z neho krvavé korene ani vypreparované cievy. Včera sme mali veselie. To tie blížiace sa Vianoce. Plieskajú nás hormónmi. Našu bujarosť, keď sme s Fíkom v izbici vytvárali zimnú romantiku trhaním vankúšov a snežením peria, odmenil zdravotnícky dozor poriadnou fčeličkou.
A potom …ma naháňal lev. Utekal som cez púšť s tou hrivnatou ozrutou v pätách. Podarilo sa mi ju striasť na tekutých pieskoch, ktoré ju pohltili. Smädný ako mních som zočil studňu. Rozbehol som sa k nej s víťazným pokrikom na dopraskaných perách: „Voda!“
Zo studne sa ozvalo zrevanie: „Kde?“
Nahol som sa ponad otvor a v studni sedel on – lev.
Roztvoril som oči. Fík na náprotivnej posteli škrípavo koncertoval v psychedelickom spánku. Oči sa mi zachytili o jeho stan na nočnej košeli. Určite zas halucinuje o ženách.
Pohľadom som preplachtil prázdnu izbu a s prekvapením som zistil, že na vedľajšej posteli je pohodené nejaké telo previazané popruhmi ako balík od Ježiška. Veď budú čochvíľa Vianoce! Zaradoval som sa a ešte raz sa uprene zadíval na balík. Do tváre nebolo vidno, lebo sa strácala v pralese ryšavých vlasov. Takú hrivu mohol závidieť aj chlpáč Fík.
Doktorka Lamia sedela za stolom, koncom pera si brnkala po zmyselných perách, očila do lajstier a atraktivita z nej sálala ako gama žiarenie.
„Ehm, pani Doktorka?“ prepichol som napäté ticho.
„Ach, Max,“ vzdychla a srdce sa mi naplo ako plachta na Kolumbovej Santa Márii pred San Salvadorom.
„Neviem si rady. Ako ste si všimli, máme nového pacienta.“
„Toho vlasatého? Vyzerá ako strýčko It z Adamsovcov. Fík žiarli na jeho škuty,“ zdôveril som sa.
Mávla na mňa pôvabnou rúčkou. Podišiel som ku katedre. Otočila ku mne papiere. Chvíľu mi trvalo, pokým som zrak hypnotizujúci jej hrudné hemisféry obrátil k pamfletom. Vyvalil som oči ako zarezané teľa.
„…a všetky tieto knihy … nielen, že majú treťotriednu kvalitu… no do jednej sú len napodobeninami, odkopírovanými od veľkého písateľa Dobšínského… heh, to je ten, čo má tie jaskyne,“ znalecky poznamenal Fík slabikujúc pamflet, ktorý mi zapožičala Lamia.
Vo mne vrela krv: „Slabikuj ďalej, lebo ja to sám nedokážem. Ďalší infarkt by som už asi nezniesol… Prejdi na koniec, na posledné vety!“
„…keď som to čítal, nesmierne som trpel. Podávam trestné oznámenie na autora za porušenie autorských práv, za podnecovanie násilia, za ublíženie na duševnom zdraví čítajúcich, za rasizmus, za džender, za tretiu svetovú vojnu a za korunu, ehm pardon, za coronu… a všetky jeho knihy teatrálne spálim na Štedrý večer… bude to najväčší darček pre fantastickú komunitu. Týmto vyzývam všetkých, ktorí to cítia tak isto ako ja, aby sa ku mne pridali. Dolu podpísaný Lev, z božej vôle kráľ medzi píšucimi a kritikmi. Amen!“
Keby spomenutého Leva neodviezli z izby predvčerom preč, asi by som ho vlastnoručne ošklbal ako kuru. Radšej som si vzal ešte jeden xanax.
V zasadačke sme sedeli my, teda ja, Lamia, môj vydavateľ s obrovskou hlavou – pán Zaostal a právnik Zatĺkal.
„Vec je jasná! Máme na krku desiatky žalôb, síce nie od spomínaného Leva, ale od jeho rodiny, známych, známych jeho známych a známych známych jeho známych…“ vysvetľoval Zatĺkal.
Lamia si demonštratívne odkašľala: „Myslím, žeby sme to mohli zmiesť zo stola tvrdením, že tuná Max je nesvojprávny, tým pádom nenesie žiadnu právnu zodpovednosť za svoje činy?!“ opáčila.
„To bolo prvé, na čo som pomyslel. Vec sa má však tak, teda inak. Za jeho knihy tým pádom nesie zodpovednosť vydavateľ…“
Zaostalovu hydrocefalónovú hlavu zalial pot, tvár zasvietila belobou a rezignovane zakvičala.
„…a takisto psychiatrický ústav, kde Max pobýva a umožnil mu týmto spôsobom písať a propagovať tvorbu. Navyše ste brali za to nemalú časť honorárov.“
„Tak ja si myslím, že Max nie je až tak úplne nesvojprávny…“ skočila mu do rečí doktorka.
„Áno, áno, určite nie je!“ pritakal zúfalý vydavateľ.
Tri páry očí ostali visieť na mojej tvári.
Hľadal som slová, ktorými by som nejako adekvátne dokázal odpovedať. Dlho, predlho, a keď sa už zdalo, že bezvýsledne, vyliezlo zo mňa: „Ale veď aj on je blázon! A nejaká žaloba od blázna? Ozaj, kde vlastne teraz je?“
Lamia sa na mňa zachmúrila: „Vyšetrili sme ho. Nie je to blázon. Je to len obyčajný kok… A navyše žalobu nepodal on, ale ako sme počuli, iní ľudia. Museli sme ho dať na izolačku, lebo sa vyhrážal, že si ublíži…“
Znova ticho. Vydavateľ do neho dychčal, Lamiin opojný parfum voňal a Zatĺkal tikal medzi tým všetkým a ničím netrpezlivo očami.
„A keď ma vyhlásite za svojprávneho a tým pádom prevezmem sa svoje činy zodpovednosť?!“
Všetci horlivo prikyvovali hlavami, že som prijal horúci gaštan zodpovednosti.
„Možno by sa to nejako dalo,“ prebehla mnou séria protomyšlienok, čo bolo náznakom rodiaceho sa nápadu, len som zatiaľ netušil akého.
„Otec Merin, vitajte,“ privítal som v našej izbe nemocničného kňaza. Krstným menom sa tiež volal Max, čo ma utvrdilo v tom, že sa musí istotne jednať o výnimočného muža. Ozrejmil som mu svoj plán. Sprvu sa čudoval, že mi takéto niečo vedenie ústavu vôbec povolilo. Napokon pochopil a poznamenal, že nielen cesty Pánove ale i bláznov sú nevyspytateľné. Tým sa všetko vysvetlilo.
Na izolačke sa zelenilo poplachové svetlo. Lev bol priviazaný remencami k lôžku. Zdalo sa, že spí. Fíka sme nechali predo dvermi, pre prípad, žeby sme potrebovali pomoc.
Kľakli sme si pred posteľ a pomodlili sa. V tichosti sme sa postavili a kňaz si prehodil cez sutanu štólu. Ja som držal v rukách svätú knihu a lampáš, on kropeničku so svätenou vodou.
Nahli sme sa nad pacienta. Dýchol na nás pekelný smrad.
Je to tak, ako som si myslel! Je posadnutý.
Baterkou som svietil do knihy a Merin začal vysokým hlasom: „Slávne Knieža nebeských vojsk, svätý archanjel Michael, Rafael, Gabriel, Uriel…“
Vtedy posadnutý otvoril oči dokorán a zaručal: „Všetci spisovatelia sú ovce, a ja som medzi nimi Lev!“
Kňaz sa nedal rušiť: „Ďakujeme, že nás brániš v boji proti kniežatám a mocnostiam…“
Lev mu zakontroval: „Natočia o mne film a vyzvem literárne elity, aby v ňom boli. Nikdy nenapíšete niečo tak dokonalé ako ja!"
„…proti svetovládcom týchto temnôt a proti zlým duchom v ovzduší.“
„Vy žobrácka mafia!“ zaryčal Lev a napol sa na posteli, až remienky zavržďali.
„Démon, ktorý si posadol toto telo, vyjav svoje meno!“ vyzval smelo Merin.
Lev obrátil oči stĺpkom a zašepkal: „Sme dvaja. Ja som Dunning …“ povedal prvý podlízavý hlas. „…a ja som Kruger,“ dodal druhý hrubší.
„Ten Freddy z nočnej morky?“ neudržal som sa a striaslo ma.
Ozval sa chrčivý smiech.
V ten moment ma lapila nejaká neviditeľná ruka a letel som na krídlach noci.
Zosypal som sa do piesku pred studňu, v ktorej od hladu bručal lev.
„Zachráň ma, zachráň, Azrael!“ ručal z posledného.
Vedľa mňa sa ocitla ešte jedna postava, no nebol to Merin ale Fík. Ja som lapil leva za hrivu, Fík lapil mňa za pás a ako v tej rozprávke o repe, šťastlivo sme vytiahli leva zo studne von. Kývol som na Fíka, ten vytiahol nožnice, a tak ako Dalila Samsonovi, aj on pre istotu ošmykol levovu hrivu.
Déjà vu!
Zas na intenzívke. Štvrtý krát ma vraj trafil šľak. Že to je už do Guinessa. Dal by som si pivo. Všetci mi ďakovali, každý z iného dôvodu: Lamia, Zaostal, Zatĺkal, Fík. Dokonca aj Lev (cez ss). Len Otec Merin sa mračil, že sa musíme porozprávať…
Veď aj zajtra je noc!
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.