Ohnivé pero - jeseň 2020: Jarmo

ohnive pero

Pár volov oťažených jarmom vtiahol rebrinák cez otvorenú bránu. V strážnici a v tuneli smerujúcom do srdca hory nebolo ani nohy. Jareg sa zamračil a z kozlíka rebrináku si odpľul bokom. Chvíľu počkal, či sa niekto neukáže. Keď sa tak nestalo, pohnal volov vpred. Tie ako vždy, keď vchádzali pod zem, rozpačito zabučali.

Prešiel tunelom, v ktorom svietili lampáše, svedčiace o tom, že hora nemôže byť úplne opustená, a vošiel do vnútornej siene. Strop jaskynného dómu bol zahalený tmou. Len pri zemi, kde sa chúlili nízke obydlia obyvateľov hory, svietili v uličkách fakle a z okien domov vychádzala žiara kozubov. Z komínov sa valil dym plniaci vzduch štipľavým zápachom.

A rovnako ako na strážnici, ani tu nebolo živej duše.

Jareg sa viezol ďalej a z kozlíka nakúkal do bočných ulíc, či niekoho nezazrie. Prešiel okolo Maragovej vyhne. Nástroje a nedokončená práca sa v nej povaľovali, ako kováčovi padli od rúk. V inom dome videl cez okno stáť na peci hrniec z ktorého prskala vriaca polievka.

Cez lomoz rebrináku a klepot volských kopýt o kamennú dlažbu Jareg nakoniec predsa len začul hlasy. Odľahlo mu a zamieril doprostred jaskyne, skadiaľ zvuky prichádzali.

Na námestí rozprestierajúcom sa pred veľkou sieňou kráľa hory bola tlačenica. Trpaslíci a trpaslíčky sa na seba tisli a stavali sa na špičky, aby videli na dianie pred sebou. Malým trpaslíčatám neostávalo iné, ako sa zmieriť s osudom, že im divadlo unikne. Iba niektoré mali to šťastie, že si ich rodičia vyložili na plecia.

Jareg zastal s povozom na konci davu. Z rebrináku mal dobrý výhľad.

Na širokých schodoch vedúcich k obydliu kráľa hory stál kráľ hory osobne. Obklopený bol asi desiatimi bojovníkmi, rozostavenými sťa čestná stráž. Jaregovi však neušla hrubá reťaz, ktorú mal kráľ hory omotanú okolo zápästí a uzamknutú ťažkou zámkou. Jeho hrdá hlava mu ledva sedela na pleciach, akoby zlatá koruna, ktorou bola ovenčená, razom oťažela. V tvári sa mu zračil hnev.

„Čo stojíte ako uhranutí?“ zvolal kráľ hory. „Pomôžte mi! Vlastné stráže ma zradili!“

Dav sa ani nepohol. Hnev sa z kráľovej tváre vyparil.

„Ľudia dobrí!“ zarinčal reťazami. „Vari si toto zaslúžim?“

Za kráľovým chrbtom sa rozleteli veľké dvojkrídle dvere. Na schody vyšli štyria po zuby ozbrojení trpaslíci. Na pleciach niesli mohutnú okovanú truhlicu z tmavého dreva. Nasledoval ich trpaslík s červenou bradou a holou lebkou.

Kráľ hory sa otočil. Keď zbadal truhlu, zvolal: „Barbarosa! Ty zmija! Aké klamstvá si o mne narozprával?“

Barbarosa neodpovedal. Postavil sa bokom a kývol na trpaslíkov nesúcich truhlicu. Tí zastali nad kráľom a truhlu zdvihli do výšky. Obrátili ju.

Poklop truhly sa roztvoril a z jej útrob sa na kráľovu hlavu vysypali zlaté mince, strieborné čaše a misy, diamanty, ónyxy, smaragdy a rubíny, všetky o veľkosti trpasličej päste. Celé to neuveriteľné bohatstvo sa znieslo na kráľa ako lavína a na moment ho pochovalo. Zlatky a drahé kamene sa rozutekali dolu schodmi a v kaskádovitých vodopádoch sa dohnali k nohám davu. Ten pred zlatou lavínou ustúpil. Nikto sa na bohatstvo nevrhol. Niektorí odvrátili zrak. Poklad trpaslíka je svätý.

No tu, ajhľa, Barbarosa, stojí a ukazuje na zlato. „Toto je naša práca! Naše daňe! Len sa pozrite!“

Kráľ sa pozviechal, vstal a otriasol si posledné zlato z pliec, akoby to bol sneh.

„Si prachobyčajný chuligán!“ zvolal na Barbarosu.

Barbarosa sa s posmešným úsmevom pozrel na dav. „Čo na to vravíte?“

„Sľúbil nám pivovar!“ ozvalo sa z davu.

„Nočnú hliadku!“

„Zabil mi brata!“

Kráľ hory zavrčal.

„No?“ Barbarosa sa usmial. „Čo im na to povieš?“

Kráľ hory vrhol na Barbarosu pohľad plný nenávisti. Otočil sa na dav. „Nevďačníci!“ skríkol. „Tvoj brat, Marag, bol vrah! Všetci vedia, že ožratý zabil Osiho, s ktorým sa hádal! Nočná hliadka? Koľko ráz som robil nábor? Nik sa neprihlásil, ani keď som ponúkol vyšší plat, vy prasce lenivé! Máte rečí a sťažností, od rána mi z vás každý deň treští hlava, no keď máte pohnúť zadkom, všetci sa zdúchnete. Pivovar!“ kráľ hory zvolal k výšinám. „Som rád, že v tejto diere nelejeme hovná z okien rovno na ulicu!“

Z davu sa ozval smiech.

„Tento poklad,“ tón kráľa hory naplnila ľútosť nad rozsypaným bohatstvom, „ten som šetril na horšie časy. Za rok mojou pokladnicou pretečie raz toľko zlata, než čo tu leží. Opravy ciest, štôlní a údržba tunelov. Platy stráží! Mám menovať ďalej? Netvárte sa, že neviete, koľko to všetko stojí.“

Ozbrojenci, čo stáli okolo kráľa, si vymenili pohľady.

Barbarosa sa rozosmial.

„Už bolo dosť lží z tvojich úst. Všetci vidíme, čo si zač.“

Barbarosa sa pohol ku kráľovi. V ruke poťažkal sekeru.

Dav zabučal. Jaregove voly sa pridali. Jeden z ozbrojených trpaslíkov sa postavil pred kráľa hory a zdvihol štít.

„Lorig! Čo blúzniš?“ osočil sa na trpaslíka Barbarosa.

„Toto sú tie sľubované dôkazy?“ spýtal sa Lorig. „Vyrástli sme spolu, tak som ti veril.“

„Nevidíš, ako nám trhá od úst?“ spýtal sa Barbarosa. „Kým my sa plahočíme v špine, on si hovie ako prasa v žite!“

„Som hlupák, že som ťa počúval,“ povedal Lorig. „Odíď! Odíď, kým môžeš!“

„Z mojej hory?“ Barbarosa sčervenel. „Nikdy!“

„Tvoj priestupok je vážny. Dobre vieš, čo ťa čaká, ak odmietneš exil. Prosím, odíď!“

„Ustúp, Lorig!“ Barbarosa výstražne zdvihol sekeru.

„Sme v presile, Barbarosa, odíď alebo sa vzdaj.“

V Barbarosových očiach sa zalesklo rozsypané zlato. Zreval.

Zarinčali zbrane. Zarinčala zbroj. Strhla sa bitka.

Ako rýchlo bitka začala, tak rýchlo aj skončila. Barbarosa a jeho kumpáni ležali na schodoch bez ducha. Ich krv tiekla dolu schodmi tak, ako sa nimi pred chvíľou kotúľali zlatky.

„Prepusťte ma!“ zvolal kráľ hory a víťazoslávne zdvihol hlavu.

Lorig mlčal. V ruke držal sekeru zmáčanú Barbarosovou krvou. Pohľad mu padol na Jarega, jeho voly a rebrinák, na ktorý medzičasom vyliezlo mnoho trpaslíkov a trpaslíčiek, aby zo zadných radov videli.

„Prineste mi jarmo z tých volov!“ prikázal Lorig svojim bojovníkom.

„Lorig! Čo sa deje?“ zvolal kráľ hory. „Kapitán môj, už som sa bál, že si zabudol na svoju prísahu. Dobre si to zahral, veru, no teraz ma už pusti!“

Lorig si kráľa nevšímal a počkal, kým bojovníci odstrčili bezbranného Jarega bokom a odstrojili jeho voly.

Keď sa vrátili s jarmom, Lorig prikázal: „Dajte mu ho okolo krku!“

Bojovníci chvíľu váhali, no potom poslúchli a prestrčili kráľovu hlavu jarmom.

„A druhého vola máš kde?“ zvolal z davu posmešne kováč Marag.

„Tam!“ odpovedal Lorig a ukázal na Maraga. Dav sa od kováča v momente odstúpil, a tak ho bojovníci mohli schmatnúť skôr, než sa kováč spamätal.

„Čo má pri bohoch toto všetko znamenať?“ zúril kráľ hory a rinčal reťazami, keď vedľa neho do jarma zapriahali stále trocha zmäteného Maraga.

„Je to jednoduché,“ povedal Lorig. „Ty, kráľ hory, ty si naše jarmo. Teba musíme trpieť. Tvoje dane, tvoj útlak, tvoje rozhodnutia. A my,“ Lorig ukázal na Maraga, „my sme zasa jarmo tvoje. Bez nás sa nikam nepohneš! Sme leniví, tvrdohlaví a nespokojní!“ Pozrel na Barbarosove krvavé telo. „No nie sme hlúpi.“

Davom zašumel súhlas.

Lorig pristúpil ku kráľovi a vytiahol veľký kľúč. Odomkol zámku, a tá s rachotom dopadla na schody. Potom Lorig pokľakol a sklonil hlavu. Všetci trpaslíci, trpaslíčky a trpaslíčatá ho nasledovali. Iba Marag ostal stáť. Zapriahnutý v tom istom jarme ako kráľ hory pokľaknúť nemohol.

„Dobre som si vybral kapitána,“ povedal kráľ. „Zavesím toto jarmo nad svoju stolicu!“

Všetci zajasali. Teda okrem Jarega, ktorý sa tlačil davom dopredu. Keď ľud utíchol, z plného hrdla zakričal: „A kto mi to jarmo preplatí?“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

14. decembra 2020
Benjamín Číčel