Ohnivé pero - jar 2020: Zlá predtucha

ohnive pero

Ulicou sa niesla sladká vôňa rozkvitnutých petúnií. Tu a tam poletoval nočný motýľ a vycuciaval nektár z kalichov. Chlapci ich pachtivo naháňali. Páčilo sa im, ako šteklia, uchopené, blúdiace, medzi prstami. Z čiernej štrbiny vykukli šibrinkujúce tykadlá, dlane sa pootvorili a lišaj vzletel. Razom bol fuč. Ako detstvo. Ako kamarátstvo. Ako bezstarostnosť.

Prepotení si posadali na zem do kruhu a zhora na nich dopadal biely lúč pouličnej lampy. Asfalt bol teplý a príjemne hrial. Kdesi z tmy za hradskou doliehal monotónny zvuk – žatva bola v plnom prúde celé dni a noci.

„Poďme si rozprávať strašidelné príbehy,“ povedal jeden z chlapcov a prstom vyhlboval jamky v mäkkej smole.

„Pome,“ povedal druhý.

„Nudaaaa,“ frflal tretí.

Štvrtý bol ticho a zamyslene hľadel doprava do ulice. Po ceste sa potácala prihrbená postava.

„Chalani pozrite.“

Všetky hlavy sa otočili.

„Čo myslíte, kto to je?“

„Čumel.“

„Tiež si myslím.“

„Ide ku nám alebo od nás?“

„Zbadáme.“

Opilec kľučkoval, stonal, bohoval. Vynáral sa z tmy do kužeľov pouličných svetiel. Raz sa zdalo, že sa zmenšuje, a raz, že narastá. Občas sa zahnal rukou a pokrútil hlavou, ako zápasník, ktorý sa prebral z mrákot.

Priblížil sa k chlapcom, na strhanej tvári sa mu mihlo prekvapenia a strach. „Utešte domof! Chytro! Nech vás Mária ochráni, deťúrence!“

Chlapci sa smiali na tom, ako rozpráva, na tom, ako vyzerá.

„Pošuli ste?!“

„Počuli, ujo. Pôjdeme. Pôjdeme.“

„Jebem boha!“ Ohnal sa rukou, akoby stál pred ním prízrak. Chytil smrtihlava, strčil si ho do úst a požul. Jeho zelené zvyšky vypľul na asfalt.

Chlapci zamreli. Zo všetkých strán ulice sa začal zakrádať strach ako neviditeľný fantóm. Vnikal do detských sŕdc. Na rukách sa im postavili chĺpky. V krku čosi rezonovalo a sliny sa ťažko prehĺtali.

„Na poli pristáli,“ hlesol opilec a obzrel sa za seba. „Pošuli ste o nich? Zahubili mi Efku. Moju Efku! Tárala zo sna. Pošuli ste ju, keď tárala? Lebo ja áno. Hlasno. Mohol som tomu zabrániť, keby som sa dokázal hnúť. Na gauši spávam. Meraviem. Ako keď vás posadne nošná mora a neviete sa hýbať. Ani dýchať. A obšas sa mi zdalo, že stojí nado mnou. Nechcú sa zavrieť. Tie oši. Svietili ako špinavé lampy. Dívala sa na mňa ako námesašná. Len tak, chrbtom ku mne. No zároveň s vytošenou tvárou. Nebol to zlý sen! Nikdy som žene ani vlas neskrivil. To tá žiara. Spálili celú spálňu. To neboli sviešky. Nie, neboli…“

Zrazu zmĺkol a robil kŕčovité grimasy, akoby ho mučili prapodivné obrazce, ktoré videl len on. Po chvíli sa spamätal. Zmätene pohliadol raz na jednu, raz na druhú stranu. Chlapci ho napodobnili. Mali pocit, že ich sledujú stovky neviditeľných očí. Každú chvíľu sa mohlo niečo stať. Každú chvíľu čakali, že z jarku vykukne hlava príšery ako nejaký čertík z krabičky. Napínali uši. Čo je? Čo je? Pýtal sa jeden. Ticho, ticho, miernil ho druhý.

Po hradskej prehučal kombajn a všetci sa strhli.

„Odchádzajú,“ zamumlal opilec. „Polia sa vyprázdňujú…“

Opilec vykročil – bojujúc s vlastnou z rovnováhou, smeroval k domu na konci ulici. Po hradskej prefrčal ďalší kombajn, rotujúce svetlo majáka osvetlilo tmu na križovatke. V tesnom závese nasledoval traktor. Zajačal do ulice, ako aj kombajn, a zmizol z dohľadu behom sekundy. Ich vzďaľovaním sa tlmené, akoby zadumané vrčanie, vytrácalo.

Medzi chlapcami nastalo ticho.

Niekde v jarku nôtil cvrček svoju polnočnú baladu ospalým a tiahlym cvrlikaním.

„Hádam mu neveríte,“ prehodil jeden z chlapcov.

„Verím.“

„Kto verí na ufónov?“

„Ja.“

„Ja.“

„Ja tiež.“

„Ja vôbec. Juro, ty?“

Juro pohliadol na oblohu. Väčšinu zrakového poľa mu vytesnil lúč. Okolo lampy poletoval nočný hmyz a otupene narážal do plastového krytu.

„…počuješ?“

Pretrel si oči. Matne si uvedomoval, že niekto kričí.

„Už aj domov! Čo tam ešte stvárate tak neskoro!“

Brána vrzla. Na ulici sa objavil otec. V trenkách a tielku. Prišiel rozpustiť partiu. Pri otcovi žiadne protesty. Juraj sa podvolil a rozlúčil s kamarátmi. Vedel, že zajtra sa znova všetci stretnú. Na rovnakom mieste, v rovnaký čas. Nočné motýle lietajú každú noc.

„Poď,“ povedal otec a viedol syna domov. „Čo vám trepal ten ožran?“

„Že mu zomrela žena,“ odvetil Juraj bezvýrazne.

Otca tá veta preplesla ako facka. Vedel, kto bol Čumel a počul o nešťastí, ktoré zasiahlo dom na konci ulici. Takmer celý vyhorel. Na vine boli staré zásuvky v spálni. Za kreslom. Najprv sa objavili na kryte špinavožlté fľaky. Potom plast zhnedol, tmavol a tmavol, až sa napokon objavil plameň, ktorý narástol a siahal na krehký poťah. Jeho hluchonemá žena sa vraj zamkla, ale on tomu neveril. Čumel spal na gauči, pil pivo a pozeral ligu majstrov. Neskôr pozápasovú diskusiu. Bol veľmi spokojný, že Arsenal vyhral a spokojnosť ho ukolísala do spánku. Keby jeho obľúbený tím prehral, podráždilo by ho to. Pravdepodobne by si odskočil k otvorenému oknu a zapálil si cigaretu. Fajčil by a sliedil pohľadom po ulici. Po niekoľkých minútach by sa mu prihovorilo duté mumlanie plameňov spoza steny. Určite by začul praskot. A mohol zasiahnuť včas.

Možno.

Otec pretrhol myšlienkovú niť. Bol naladený na negatívnej vlne a takto neskoro nechcel uvažovať o nešťastí. Budú sa mu snívať kraviny.

Keď prišli domov, zamkol dvere na dva razy. Spoločne vykročili do chodby. Chlapec zahol ku schodom. Bosé nohy ťapkali po dubových stupniciach. V polovici schodiska sa zarazil.

„Oci?“

„Potichšie,“ napomenul ho otec.

„Prečo spávaš na gauči?“

„Lebo sledujem dôležité správy.“

„Televízne noviny dávajú o siedmej.“

Vzdychol si. Zrazu neposlúcha, pomyslel si.

„Zajtra sa môžeme rozprávať. Teraz už bež spať.“

„Ale ty nemôžeš spať v obývačke! Oni prídu a maminka zhorí v spálni!“

Otec spozornel. Chlapec zvýšil hlas, ale stále pritom šušotal. „Čumel nás upozornil! A teraz ja upozorňujem teba! Nespi v obývačke. Dostaneš nočnú moru. Nebudeš sa môcť hýbať. Na prahu sa zjaví…“

„Nikomu sa nič nestane, Jurko, neboj sa.“ Otec si všimol, že synak, maličký a rozrušený, zaváhal. „Neboj sa,“ dodal ešte raz.

„Naozaj, ocko?“

„Naozaj. Ocko sa vie o seba postarať. Aj o maminku. Aj o teba.“

„Hm, no dobre.“ Chlapec sa otočil a pokračoval v stúpaní do izby. „Dobrú noc.“

„Aj tebe, synček.“

Zostal stáť v predsieni a hľadel na dvere, za ktorými spala žena. Spomenul si na všetky reči, ktoré kolujú o Čumelovej domácnosti. Mátali ho. Stali sa niečím mocnejším, ako vtieravé myšlienky. Chybné zásuvky za pohovkou, nie sviečky. Skraty v kábloch. Horiaca tapeta. Koberec. Plafón. Uväznený v ohnivej kocke.

Čo ja viem, čo je na tom pravdy?

Odbehol do kuchyne. Otvoril pivo. Keď sa vracal do obývačky, všimol si, že spod dverí vedúcich do spálne, žiari biely pás svetla. Lúč sa naťahoval, plazil po podlahe. Otec sa zamračil. Bolo to znepokojivé. Hodnú chvíľu ten jav pozoroval. Prehodnocoval, čo to môže byť, lebo obyčajné žiarovkové svetlo určite nie. Príliš silné a intenzívne. Príliš biele.

Pod dverami sa mihol tieň. Vlastne ho nevidel, ale všimol si, že belavý pás sa na okamih rozdelil. Mal chuť zakričať ženine meno, ale nedokázal. Prepadla ho zlá predtucha.

Spod dverí vyliezol nočný motýľ a on ho zašliapol. Potichu pukol. Neuvedomil si, že práve urobil najväčší prešľap vo svojom živote. Urobil krok a opatrne popadol kľučku. Bola zvláštne horúca, takmer pálila. Pomaly, veľmi, veľmi pomaly otváral dvere a do predsieni vnikala oslepujúca žiara. V jeho mysli už nebol nepokoj, ani zvedavé otázky. Bola pohltená vzrušením, neuveriteľným vzrušením, aké človek prežíva pri obrovskom šťastí.

V žiare sa mihlo čosi kostnaté a chudé.

Otec vstúpil dnu a dvere sa zatvorili.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

30. marca 2020
Patrik Greguš