Ohnivé pero - jar 2020: Vyhnanie z raja

ohnive pero

Schwechat. Adam vošiel do letiskovej haly. Mal v úmysle vziať si niektorý z pristavených autonómnych taxíkov, ale ktosi mu položil ruku na rameno. „Vy budete ten náš kozmonaut!“

Adam sa obzrel. Muž, čosi okolo šesťdesiatky, mocnej, ale nižšej postavy. Ústa mu prekrýval hustý fúz a nad privretými očami bol obdarený tiež nesmierne hustým obočím. Dlhé šedivé vlasy pevne uviazané do vrkoča.

„Som Adam. Vy ste Slovák?“

„Veru ako repa! Poďte, odveziem vás domov.“

„Vďaka, ale veď si vezmem taxík…“

„Ja som taxík!“ zarehotal sa taxikár. „Ale vy to budete mať grátis, čakám na Vás. Poslali ma a už sa neviem dočkať, ako budete cestou rozprávať aké to je na tom Marse!“

Adam pokrčil ramenami a nasledoval taxikára.

„Nevedel som, že tu ešte jazdia autá s vodičom.“ začudoval sa a zapínal si bezpečnostný pás.

„Tu veľmi ani nie, máme vyhradený pruh, ktorý je po hranicu skoro prázdny. U nás by ste s autonómnym ďaleko nezašli..“ taxikárov chrapľavý rehot Adama už neprekvapil. „Ale načo by nám také robotické chobocinky boli… No nič, vyprávajte, ako na tom Marse?“

Adam sa aj potešil, že sa môže podeliť o úžasný zážitok. Roky výcviku a potom skoro ďalší rok v kozmickej lodi iba letmo prebehol. Vášnivo sa rozrečnil až o svojej službe na planéte. Pravdou je, že obývateľné stanice zatiaľ nie sú celkom rozľahlé, a tak tam po čase človek pozná každý kút. Akoby sa pohyboval vo veľkom výskumnom ústave s obytnými časťami. No iste, sú tam i športoviská, plaváreň, kino a reštaurácia. Ale úplne najfantastickejšie to je v práci.

Taxikár na Adama čudne zagánil, ale ten pokračoval čím ďalej nadšenejšie. Rozprával o svojej práci ako o nesmiernom dobrodružstve. Vysvetľoval, ako si postupne nechával do svojho tela zavádzať rôznu bioelektroniku pomocou ktorej vie komunikovať s robotmi rôznych veľkostí. Komunikuje s nanorobotmi, ktoré voľným okom nevidno, aj s kultivačnými vežami, ktoré sú obrovské ako pozemský mrakodrap a pomaly putujú po povrchu planéty. Zbierajú vzorky, analyzujú a adaptívne transformujú minerálne štruktúry na základ pre ďalšie transformácie… Adam sa odmlčal. Uvedomil si, že uletel vo svojom monológu do priveľmi odborných termínov.

„Viete, najfantastickejšie je, keď sa pozriem očami takej veže po krajine. Hľadím z obrovskej výšky a v diaľke sa rozprestierajú obzory, ktoré treba preskúmať. Potom sa prepnem do kamery niektorého z ramien. Priblížim sa k povrchu a uchopím roboprstami kameň. Nanorobotom vniknem do spóry a sledujem farebné spektrá prvkov… Mám pocit akoby som bol všade! Mám svoje úlohy a postupujem podľa plánu. Som súčasťou obrovského kolosu, koncernu, ktorý pod „Veľkým Téčkom“ pripravuje ďalšie možnosti pre budúcnosť ľudstva. Šialené! Ešte pred nedávnom to boli sny a teraz… Po niekoľkých rokoch mám nárok na dovolenku. Zariadenia v mojom tele sú vypnuté a telo prekalibrované na život na Zemi. Vraj, aby som načerpal mentálne sily pre ďalšiu prácu. Ja sa ale už teším, keď budem opäť v službe. Dám si vylepšiť svoj arzenál bioelektroniky a postúpim na ďalší level. Budem mať nové a nové úlohy!“

„Pekne… mladý muž, doma sa Vás už nevedia dočkať. Veľa mládencov odišlo. Koncern vás toľkých naverboval, že doma nemá pomaly kto robiť!“ znovu chrapľavý rehot. „Ale teraz sa ponúknite!“

Pred Adamom sa otvorila priehradka plná sladkostí. Horalka! Adam siahol po tradičnej napolitánke zo Serede a zrazu pocítil dojatie. Áno, rodný domov… Ešte čosi cíti. Zahryzol. V ústach sa mu rozliala slastná chuť spomienok, oči sa mu privreli…

„Tak dobrú noc!“ zarehotal sa taxikár.

Keď Adam precitol, pokúšal sa zaostriť svoju mľandravú optiku. Uvedomil si, že k dispozícii má iba svoj zrak. Uvidel tvár mladej ženy, ktorá si práve odhryzla z jablka.

„Dobré ráno Adam. Som Eva. Mal si nehodu. Neboj, už je všetko v poriadku. Škoda, že ti nemôžem dať odhryznúť. Telo ťa zatiaľ neposlúcha. Zbavili sme ťa všetkých serepetičiek, čo ti dali do tela. Keď sa zregeneruješ, dám ti.“ zasmiala sa. Odložila jablko a pohladila Adama po tvári.

„Teraz si čistý, Adamko. Taký ako ťa Boh stvoril. Doma, na Zemi.“

Taxikárovi cingol mobil. Prečítal SMS. O chvíľu bude musieť vyraziť. Komunita potrebuje mladých chlapcov. Ďalší je na ceste a on ho zachráni. Vyrve ho z pazúrov koncernu. Horalky, ktoré mal na stole pred sebou, napúšťal pomocou injekcie hypnotikom. Doma budeš Adam! Taxikár sa pozrel na Evu skláňajúcu sa nad zatiaľ nehybným Adamom. Doma budeš, Adam, obrábať domácu roľu!

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

6. apríla
Marián Šteflík