Ohnivé pero - jar 2020: Stopy

ohnive pero

„Čom ši prišol?“ spýtal sa podozrievavo Ignác. Bol si istý, že je streda, ale Belo Čonka pred ním stál vyobliekaný ako do kostola.

„Ta zna…“ začal Čonka, ale hneď aj zmĺkol.

„Znam. Maš puki na nohavicoch, kravatľu a skrivaš fľašku. Coškaj bars plano.“

Belo, štúply chlapík vážiaci tridsať kíl aj s topánkami a s tvárou ako potkan, sa díval do zeme.

„Šak še me neboj! Uš som po obedze, nežim ce.“

„Ta znaju, pán Slanina, coškaj še mi nanošelo do bandurkoch.“

Ignác Slanina naklonil hlavu a pozrel sa na Čonku zboku, spod hustého obočia. Jeho starý známy, miestny dopíjač pohárov, mu onikal.

„Do bandurkoch?“

„Hej. Šicke še mi šmeju, aľe ja sebe nevimišľam! Vof bandurkoch mam kruhi!“

„Kruhi.“

„Znaju, jak mam poľo pod cehelňu, pri Švinke. Dobra žem, každi rok das dvacec miškoch urodzi.“

„Znam.“

„V nedzeľu jak padalo, Švinka cekla až po most. Ta jak bulo po diždžu, som takoj ucekal na poľo, či coškaj nevžalo.“

„A vžalo?“

„Ňe, voda ňe. Ľem vof stredku poľa coškaj bandurky potalabalo. Take krasne buľi, uš ohrebane!“

„Potalabalo? Dzeci zos Lažan, jak chodza zos školi. Abo dzive švině.“

Belo Čonka vyzeral, že sa rozplače.

„Kebi to vipatralo, jak od šviňoch, ta nejdzem za nimi! Vof stredku poľa som našol obrovski kruh! Das pejc metroch ma. A kolo neho menše. Tri! Take, jak zos pečatku kebi ši uderil, jak zos kružitkom porobene! Žadne stopi indzej, nič, ľem tote kruhi. Dajaki ďabol vof mojim poľu bul!“

Ignác Slanina, vedmák zo Svinej, sa zamyslel.

„Kec ďabol, ta ďabol. Pokukame.“


Medzi cestou do Lažan a riekou Svinkou bolo políčko pri políčku. Neveľké, ale očividne úrodné, zelené vňate zemiakov siahali vyše pása. Čonkov záhumienok bol neďaleko brodu. Z južnej strany zemiačniska sa vinula poľná cesta, zo západu tiekla Svinka. Prúd bol čistý, vysoká voda z nedele už klesla. Na brehu boli známky záplavy. Pováľaná tráva siahala až k poľu, ale medzi hriadky sa nedostala.

Iné stopy tu neboli. Žltá zem bola v podstate neporušená, v blate ostali odtlačené len Čonkove topánky a z jednej návštevy. Žiadne rýpance od kopýt, nešli tade prasce ani vysoká.

Ignác podišiel k rieke. Voda bola priezračná a nie veľmi hlboká, videl poter a malé rybky, mihali sa neďaleko brehu. Nič podozrivé, žiadne stopy.

Vedmák sa otočil. Pohľadom premeral vzdialenosť medzi riekou a kruhom v zemiačnisku, ktorý vytyčovala Čonkova postavička.

„Tridsať metrov,“ zašomral si popod nos, šarištinu si nechal na komunikáciu so zákazníkom. „Toľko nepreskočí nik. To chce nadhľad.“

Pri zemi to jedovato zabzučalo a nad Ignáca bleskovo vyrazil dron. Vyletel ako strela, medzi vrtuľami mu visela kamera. Vedmák zvieral mobil a sliepňal na obrazovku, ktorá mu ukazovala pohľad z výšky.

Boli to kruhy. Veľký a okolo neho tri malé usporiadané do rovnostranného trojuholníka. Ako planéta s troma mesiacmi. Zhora bolo vidieť, že sú kruhy vtlačené aj do zeme a zemiaková vňať nebola políhaná, ale kolmo zrazená do blata.

„Ozaj je to ako udretá pečiatka,“ zamyslel sa Ignác. Potom začal balansovať mobilom a nútil dron, aby letel stále vyššie a vyššie. Úbohý Belo Čonka sa v objektíve menil na mravca.

„Eh, šľak aby to trafil!“

„Našľi daco? Možem isc k nim?“

„Možeš!“ zakričal vedmák. Spustil dron na zem a začal behať prstom po obrazovke, akoby ju čistil.

„Už znaju, co to bulo?“

„Cicho! Hľedam!“

„Hľedaju?“ Belo sa díval na mobil ako na sošku Šidzembolestnej.

Pod Ignácovým prstom prebiehali riadky občas doplnené malým obrázkom. Nakoniec spokojne pokýval hlavou a priložil si telefón k uchu.

„Bacon,“ predstavil sa vedmák a vychrlil záplavu slov v jazyku, ktorému Čonka nerozumel. Zdalo sa mu, akoby to ani nebola ľudská reč, ale akési pekelné škrípanie plné š.

Keď Ignác Slanina dotelefonoval, vzdychol si a pozrel na drobnú postavu pred sebou. „Možeš bic pokojni,“ povedal Belovi. „To, co tu bulo, je uš het.“

„Het? A nevraci še?“

„Ňe. Kukni tu.“

Na mobile sa ukázal záber z kamery. Okrem kruhu v zemiakovom poli sa ukázali ďalšie. Od východu na západ sa tiahla pravidelná stopa, každých pár desiatok metrov bola rovnaká pečiatka, veľký kruh s troma malými. Pomyselná čiara začínala v lese nad Medzanmi a pokračovala cez rieku smerom na Chmiňany.

„Ta to co?“ vyvalil oči Čonka.

„Jak bi som ci. Daľeko na vichodze nit viloch ani vodnikoch, jak u nas. U nich sami demon, drak a viľk zos pejc hlavami. Vodnikoch mali, uš nemaju, bo ani vodu nemaju, ľem pisek.“

Belo Čonka sa díval na vedmáka ako na blázna.

„Hej, sama šaľenota tam. I teraz tam vojna, eščik vecej ohňa. Ta še dachtore demoňi vibrali het. Na zapad, bo do Ruska abo Čini bi ani drak nešol.“

„Ta to co bulo na mojim poľu? Viľk?“

„Ně. Som še popital na Dark Nece a kamarat hutori, že to Marduk idze. Soz Sirii. Vipatra jak had zos kridlami. Neľita, bo je bars veľki, ta skače. A něše sebe kotľik zos vodu, žebi nevischnul. Už ho vidzeľi vof Kišiňove i Užhorodze.“

„Jaj, ta to ot kotľika!“ pochopil Čonka.

„Hej. A ti maš smolu, že akurat tebe prešol cez poľo i potalabal bandurki.“

Belo sa zamyslel. Potom vytiahol spod saka fľašu borovičky, odkrútil uzáver a podal trúnok vedmákovi.

„Furt ľem tote migranci tu chodza!“

Na to sa obaja napili. Potom sa odpojili od Dark Netu, zbalili dron a vybrali sa do dediny. Bola streda, všedný deň, a o chvíľu začínalo Päť proti piatim.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

30. marca
Marcel Majirský