Ohnivé pero - jar 2020: Copaté dievča

ohnive pero

„Margaréta Zellnerová! Ona sa stratila?!“, vydýchol rozrušený profesor.

Sedeli ako vrabce na lavičkách v rohu námestia. Marcel Fabián mal pod dozorom vo vysnívanom Paríži dvadsať mladistvých.

-No jedno je už zase fuč! – vravel si s obavou, spomínajúc na vlaňajší výlet. Vtedy boli len na Slovensku, ale aj tak! Mal ich pod dohľadom 18 a dvaja chlapci nastúpili na nesprávny vlak. Keď si to uvedomil, bol už so zvyšnými šestnástimi na stanici v rodnej Tornali. A nastal kolotoč telefonátov a ospravedlňovania sa, až mu to rodičia tých dvoch aspoň čiastočne odpustili.

-A teraz zase? A ešte k tomu v cudzine? Mňa z toho porazí!- zúfal si mladý, roztržitý profesor, márne si namáhajúc svoje oči za dosť silnými dioptriami. Margaréta akoby sa pod zem prepadla.

-Deti by mohli vedieť viac.- prišla mu spásonosná myšlienka.

Po malom amatérskom pátraní sa zhodli, že naposledy ju videli ešte v múzeu v sieni venovanej Van Goghovým obrazom.

Ale prehliadka už skončila a zo sklenej pyramídy sa rozprúdili do horúceho letného slnka.

„Kostitch! Ty vieš aspoň trocha po francúzsky. Vysvetli im už, že sme tam stratili jedno z našich detí! Musíme ju pohľadať, bez nej z námestia neodídeme.“, dirigoval čoraz nervóznejší profesor.

Kristián Kostitch sa za dieťa teda rozhodne nepovažoval. 16-ročný úrastený mladík, stredobod pozornosti, vie perfektne po anglicky a tú Zelňáčku nemôže ani vystáť.

-Aká je pekná, taká je sprostá.- uzavrel sám pre seba Kristi, ale nebolo inej možnosti. Musel sa vrátiť a vysvetliť týmto žabožrútom, že voľakde v tejto pyramíde stratili jednu spolužiačku. A ona tam už nemá čo hľadať.

***

Margaréta stála mimo akosi večne. Všade máte tie typy, ktoré nezapadnú, lebo ani sa nesnažia byť stredobodom pozornosti. Margo so svojimi ohnivými hadmi miesto vlasov a machom zarastenými očami pripadala vrstovníkom ako lesná víla, či votrelec z inej planéty. Aj sa jej decká smiali, že ju si raz vodník vezme za ženu.

V kvetovaných šatách a s dvomi zapletencami sa zahĺbila od obrazov dávneho Vincenta.

-Tento svet je tak iný a zároveň natoľko blízky!- lietalo jej udivenou mysľou.

-Ako fajn by bolo sadnúť si na jeho stoličku, či ľahnúť do jeho postele!

-A tie kosatce! Akoby ich maľoval priamo mne,- nadchýnalo sa dievča. Vtiahnutá fascináciou k obrazu sa mimovoľne stále viac nakláňala. Až zacítila vôňu skutočných kosatcov.

Z tieňa košatého platana pozerala na maliara s obviazanou tvárou, ako s láskou pridáva jeden ťah za druhým. A modelky kosatce ležia dievčine priamo pri nohách.

-Mňa z toho vystrie! Van Gogh priamo pred mojimi očami?

Aj dávny majster si myslel, že sa mu marí. V ústave predsa každého pozná. Je tu len zopár pacientov a aj personál si pamätá. Ak už nie podľa mien, aspoň podľa tvárí.

Margaréta nevie po holandsky, ani Vincent po slovensky. Ešteže sa obaja naučili po anglicky!

„Nemôžu ťa tu nájsť! Nemáš tu čo hľadať. Ale ak prídeš zajtra poobede, hrozne rád by som ťa namaľoval. Ty nie si len krásna! Si proste jedinečná.“, rozplýval sa nad nečakaným zjavom.

Odporučil jej nocľah u miestnej hostinskej. Dcéru vydala, izbu má prázdnu. Snáď sa zľutuje nad opusteným dievčaťom.

Na námestí a v súčasnosti bolo stále väčšie dusno. Kristián sa vrátil nechápavo.

„Ona tam už nie je!“, jeho veta kolovala medzi spolužiakmi ako požiar.

Čo teraz? Čo s deťmi? Ako sa im mohla stratiť za bieleho dňa?

Fabián cítil, že situácia zase raz začína byť neúnosná. Chtiac-nechtiac museli zavolať francúzsku políciu. Mládež sa ubytovala v lacnej ubytovni a pán profesor spolu so svojim nadaným žiakom ešte dlhé hodiny vyvsvetľovali na policajnej stanici, ako sa to všetko vlastne stalo.

Na ubytovňu došiel Marcel horko-ťažko zbierajúc posledné sily. Nemohol pred deťmi ukázať, ako ho to celé mrzí. Ako zase raz sklamal. A musí túto situáciu za každú cenu zachrániť.

***

Margaréta sa zobudila do nádherného nového rána na štebot vtákov. Na oplátku pani hostinskej výdatne pomohla s upratovaním. A neobmedzila sa len na hostinec. So starobylou metlou vymietla do čista aj zaprášený dvor, kde pre naše modernou zasiahnuté oko bolo všetko utešene starodávne až idylické.

Blázni z liečebne väčšinou utekajú. No toto bláznivé dievča liezlo cez plot práve opačným smerom. Mierilo si to priamo cez uhladený trávnik až pod už známy platan a rovnako ako včera krásne kosatce.

-On tu už je?- poznanie vyčarovalo dievčine nezmazateľný úsmev.

S takto usmiatym modelom sa majster ešte ani nestretol.

-Odkiaľ z nej ide to neskutočné teplo? A jej vlasy žiaria na slnku ako med!

Musel sa náhliť. Bežne potrréty za jediný deň nerobí. Veď na dobrú prácu treba predsa čas. A každý ťah štetcom má byť predsa ako pohladenie na tvári,nose, brade....No toto dievča sa ponáhľa. Ona ušla z domu len aby ju namaľoval. Toto mu ešte dlho bude chodiť po rozume. Nádherná neznáma, ktorá prišla akoby z ničoho.

Tá chvíľa, kedy Margo zazrela samu seba zakódovanú v spleti bohato sfarbených čiar...za také chvíle sa oplatí žiť! So slzami ďakovala majstrovi a siahajúc na svoj portrét sa zrazu celá táto nádhera stratila.

Z obrazu Copaté dievča vypadlo na parkety múzea dezorientované dievča. Takmer navlas rovnaké. Rukávmi si náhlivo utierala slzami navlhnutú tvár.

A nenápadne opustila sklenú pyramídu v hlúčiku cudzích študentov.

Až teraz si začala postupne uvedomovať, čo všetko sa vlastne stalo. Ale na hĺbanie jej nik času nenechal. Zrazu boli všetci na nohách, telefonáty, náhlivý príchod pána profesora. Našťastie bol taký ohľaduplný, že jej nerobil výčitky. Čakal, že svoje zmiznutie vysvetlí sama a bez nátlaku. No keď Margaréta začala spomínať na tie magické chvíle na záhrade liečebne, nik jej slovám samozrejme neuveril.

-To úbohé dievča sa načisto zbláznilo! Radšej by sme tú historku ani nemali príliš rozmazávať, robil si starosti zúfalý profesor Fabián. Veď uvidí. Tých Zellnerovcov doteraz poznal len z videnia. Musí ich spoznať kúsok bližšie.
  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

25. mája
Renáta Montmartre Bogdáni