Ohnivé pero

300

Zdravím!

Tretia poviedka Branislava Majerníka v Ohnivom pere je výnimočne dlhšia, ako je zvykom, no deliť ju na dve časti by bolo barbarstvom.

Príbeh, ako už napovedá samotný názov, je inšpirovaný nedávnym filmovým hitom. Napriek tomu ide opäť o čistokrvnú vedeckú fantastiku.

Okolo spomínaného filmu sa strhla poriadne horúca diskusia. Som zvedavý, ako to dopadne pri tejto poviedke.

mišo jedinák

300

Branislav Majerník

Leonidas zo sedla Thermophylského priesmyku opatrne pozoroval blížiacu sa mrákavu Peržanov. Obrovská armáda sa vlnila od obzoru po obzor. Nastávajúci súmrak symbolizoval bezvýchodiskovosť situácie.

Obrátil sa čelom k svojim, aby prehovoril ako kráľ. V mysli hľadal oduševňujúce slová vojvodcu.

Vytiahol meč a ukázal na zapadajúce slnko, keď veľká žiara zaliala údolie, kadiaľ sa valil nepriateľ. Všetci s údivom zhliadli dole.

Údolie vyplnila veľká svietiaca guľa, ktorá rýchlo strácala svoj jas. Leonidas uvidel, ako sa šíky Peržanov rozostúpili ako kruhy na vode, do ktorej padne kameň.

Guľa zmizla. Namiesto nej tam postávali bojovníci zahalení v podivnej, do zelena sfarbenej zbroje a prilbíc. V rukách zvierali namiesto meča akési čudné palice. Všetci boli sústrední okolo vozov, ktoré pripomínali zariadenia na dobíjanie miest.

Na chvíľu zavládlo ticho. Potom ho prerušil strašný hluk zvukov, ktoré Leonidas nikdy nepočul. Peržania, ktorí boli najbližšie, začali padať mŕtvi na zem.

@@@

Všimol som si ho, práve keď z hangáru roloval na vzletovú dráhu nový Corsair. Veľká štvorlistová vrtuľa sekala vzduch na porcie a servírovala ich namiešané s príchuťou spáleného benzínu. Osemnásť valcov nového motora Pratt & Whitney rytmickým pradením dopĺňalo jej svišťanie.

Stál pri vozidle s dvoma nebezpečne vyzerajúcimi chlapíkmi v tmavých kožených kabátoch splývajúcich po zem. Hlboko nasadené plstené klobúky tieňom pokrývali mračiace sa tváre hromotĺkov.

Vôbec nemám rád tĺkov. To im však neprekážalo.

Akurát som si premietal, kde sa zašijem, keď ku mne pristúpili a odvliekli ma smerom k nemu. Posadili ma na zadné sedadlo čierneho Forda. Jeden si sadol za volant. Druhý neočakávane vedľa neho.

Vzadu som zostal sám s pokušením stlačiť kľučku na dverách a vziať nohy na plecia.

Moju dilemu výberu možností vyriešil on. Cez mierne pootvorené dvere sa na sedadlo vedľa mňa nasúkalo jeho šľachovité telo v tvídovom obleku. Posledná vošla ruka, ktorá letmo odhadzovala ohorok cigary. Cez zatvárajúce sa dvere som videl jej ohnivú stopu predĺženú pohýnajúcim sa autom.

Vypustil z úst tabakový dym nasledovaný rečníckou otázkou: „Asi sa nemusíme navzájom predstavovať?“

Kývol som na súhlas. Šéfa bezpečnosti experimentu Philadelphia som detailne poznal z rozprávania Jeffa Toda.

Nemal v úmysle ďalej rozvíjať dialóg.

Auto medzitým vyšlo z objektu leteckých opravovní. Pokračovalo po ceste lemujúcej prístav. Jednu stranu pokrýval výhľad na doky hemžiaci sa robotníkmi, otáčajúcimi sa portálovými žeriavmi, čiastočné zakrytý postavou šéfa bezpečnosti. Druhú stranu ohraničoval skalný obklad podložia, do ktorého sa cesta zarezávala.

Pozrel som sa pred seba. Medzi mohutnými ramenami vodiča a spolujazdca sa vytvorila medzera, ktorú vyplňoval obraz ubiehajúceho asfaltu s bielymi škvrnami stredovej čiary, ktoré sa s narastajúcou rýchlosťou začínali zlievať.

Neodvážil som sa prelomiť mlčanie. Rovnako ani pomyslieť, kam ideme.

Po dvadsiatich minútach sme opustili obývanú oblasť. Auto prudko zahlo na bočnú cestu. Kúdol prachu zahalil atmosféru do ešte väčšej neistoty.

Prešlo ďalších dvadsať minút odmeraných postriebrenými príveskovými hodinkami, ktoré mi odkázal starý otec. V pozorovacej štrbine s dynamicky meniacim sa prierezom podľa nerovností naklápajúcich sa ramien vpredu sediacich únoscov sa začala vynárať dlhá budova.

Auto začalo spomaľovať, až úplne zastalo pred železnou bránou opusteného skladu. Šofér krátko zatrúbil. Vráta sa otvorili. Zamierili sme dovnútra.

Obzrel som sa dozadu. Vchod sa samočinne uzatváral. Sklad bol plný lodných kontajnerov rozmiestených do rôznych zoskupení. Vodič medzi nimi šikovne prekľučkoval.

Zastali sme v uzavretom nádvorí obklopenom mierne zhrdzavenými prepravnými boxmi neidentifikova­teľnej prepravnej spoločnosti.

Šéf bezpečnosti mi otvoril dvere a pokynul rukou. Zamierili sme ku železnej škatuli so zvyškami červenohnedej potlače na povrchu. Muž v plášti zo sedadla šoférovho spolusediaceho stlačil tlačidlo maskované fľakmi odlupujúcej sa farby. Odklopil sa poklop ukrývajúci trezorový zámok. Po nastavení a aktivovaní správnej kombinácie sa na opačnom konci vymedzeného priestoru otvorili ťažké dvere na boku iného kontajnera. Vzali ma pod pazuchy a spolu vošli dnu. Do priestoru ohraničeného drôtenou sieťovinou pripomínajúcou banský výťah.

Bola to podzemná lanovka s niekde dobre ukrytým ťažným mechanizmom. Zhruba dve poschodia pod zemou sme zastali.

Prešli sme tri zabezpečené priechody, kým sme sa ocitli vo veľkej hale, ktorej dominoval neznámy mechanizmus.

Pripomínal veľkú fľašu cocacoly obrastenú konštrukciou lešenia, na ktorom sa čulo pohybovali ľudia odetí v bielych a modrých plášťoch rozdelených podľa klasickej farebnej schémy na vedcov a technikov. Prednú stranu zariadenia zdobil namiesto korunového uzáveru veniec káblov zapojených do systému podobajúcemu sa na hviezdicový motor. Z jeho zadnej časti vyrážalo smaragdovozelené svetlo premenlivej intenzity.

Voviedli ma do presklenej miestnosti, aká zvykla patriť riadiacim pracovníkom prevádzok fabrík, z ktorej dohliadali na výrobnú linku.

Sedeli v nej traja muži, výzorom a dojmom značne odlišným od mojich únoscov.

Dvaja nahladko oholení páni so starostlivo učesanou a naolejovanou cestičkou vo vlasoch. Zaujal ma ten tretí, s bujným účesom typu kométa, ktorej jadro tvorila už vráskami zdobená tvár s inteligentnými očami, bohatými fúzmi pod štandardným nosom a dymiacou fajkou v ústach.

Predstavil sa ako prvý. S cudzineckým prízvukom a nemeckým menom, ktoré podľa mojich skromných znalostí nemčiny súviselo s kameňom.

Po ňom nasledovali ostatní. Slova sa ujal šéf bezpečnosti.

Predstavil ma ako švagra Jeffa Toda. Bolo mi viac-menej jasné, že som tu kvôli nemu.

Nesmelo som sa opýtal na dôvod absencie jeho prítomnosti.

Chlapík spoza stola, ktorého meno som hneď po predstavení zabudol, sa na mňa nešťastne pozrel: „Dúfali sme, že nám to okrem iného poviete vy!“

Prekvapene som zareagoval: „O Jeffovi som nepočul už dva mesiace.“

Nebola to celkom pravda. Asi pred dvoma týždňami som dostal malý balík s jeho poznámkovým blokom.

Pokračoval šéf bezpečnosti.

„Jeff Tod je šesť týždňov nezvestný.“

„Ako to? Pokiaľ viem pracoval už vyše pol roka pre vládu. Zrejme tu. Doma nebol, to viem veľmi dobre od mojej sestry, jeho ženy, ktorej som chodil pomáhať s deťmi a domácnosťou,“ namietal som, „odtiaľto predsa nikto len tak nezmizne!“

„Zdá sa, že áno,“ pretrel prstom okraj stola.

Odkiaľsi vykúzlil Jeffov zápisník, ktorý som dostal poštou. Začal sa s ním zamyslene pohrávať.

Zrejme navštívil môj byt. V duchu som si predstavoval správcu bytovky ako v zašpinenom tričku, s cesnakom a pálenkou páchnucim dychom s chuťou rozširuje o mne klebety ako o podvratnom živle, čo v čase vybičovanej vojnovej atmosféry znamená vždy problém.

Prevzal som iniciatívu: „Tie poznámky som dostal poštou pred dvoma týždňami.

S Jeffom sme začali stavať letecký motor, ktorý na pohon nepotreboval benzín ani naftu. Využíval energiu extrahovanú z kvantového vákua, aspoň tak to vždy vysvetľoval. Som strojný inžinier, neviem vám vysvetliť, čo to znamená.

Mojou úlohou bolo zostrojiť štandardný spaľovací motor, ktorý pracuje s rozpínajúcim sa vzduchom, impulzne zohrievaným Todovou sviečkou, vynálezom na ktorý bol patrične hrdý. Postavili sme prototyp. Fungoval…“

Šéf bezpečnosti mi ukázal fotografie. Bol na nich náš prototyp.

„To je on. Môžete si to overiť.“

„Nemôžme,“ ozval sa chlapík spoza stola, „ktosi z neho vymontoval tie Todove sviečky, ako ste to nazvali.“

Mykol som plecami.

Doktor Kameň sa prvýkrát ozval: „To, čo chovoríte, znie felmi zaujímavo.“

„Aby ste rozumeli,“ pridal sa posledný člen skupiny, ktorý zatiaľ neprehovoril, „tie zariadenia sú pre nás veľmi cenné. Predstavujú pre náš experiment jediný možný zdroj dostatočnej energie.“

Rukou symbolicky obsiahol priestor za sklenenou stenou miestnosti smerujúcou k zariadeniu v hale.

„Ocenili by sme vašu pomoc.“

„Páni, je mi ľúto, ja skutočne neviem, kde tie sviečky sú a ako pracujú.“

Podvedome som zašmátral v podšívke mierne deravého vrecka saka. Prstami som nahmatal šúľok papiera. Bol to papierový obal z lacnej čokolády, ktorej zvyšky mi raz pri našich konštrukčných sedeniach Jeff daroval.

Spomenul som si, že bol niečím popísaný.

Pristúpil som k stolu a rozvinul ho. Akoby zázrakom obsahoval skicu zapaľovacieho zariadenia nášho motora. Pravý okraj bol husto popísaný nejakými vzorcami.

Šéf bezpečnosti sa nahol cez moje plece a papier vzal opatrne medzi prsty. Chvíľu to vyzeralo tak, že si z neho ušúľa cigaretu, ale potom ho podal doktorovi Kameňovi, ako som si ho pracovne pomenoval.

Prešlo niekoľko minút, ktoré vypĺňal ruch prenikajúci z haly.

„Felmi zvláštne,“ poznamenal, zatiaľ čo sa k nemu presunuli páni od stola.

Ďalších pár minút skúmali dokument spoločne.

Nakoniec sa na mňa významne pozreli: „Myslím, že ste nám veľmi pomohli.“

Bolo to jediné ocenenie, ktoré sa mi dostalo.

Potom už nasledovali len poučenia o tajnosti celej schôdzky, dôsledkoch a hrozbách, ktoré by nasledovali, keby som to porušil.

Vrátili ma naspäť do opravovní. Do konca vojny som mal pocit, že ma neustále sledujú. Nikoho z tých ľudí som už nestretol. Vrátane Jeffa. Až na jednu výnimku.

Bolo to dva roky po vojne, keď sa v tlači začali objavovať správy miznúcich objektov v oblasti Bermudských ostrovov. Najprv letka bombardérov, potom nejaké lode.

Bulvárna tlač vytvárala súvislosti s prízrakmi námorníkov a lodí spájaných s experimentom Philadelphia, ktorého zahmlené a skreslené záhady živili strach verejnosti od štyridsiateho piateho. V tom čase som bol na pracovnom pobyte v Princetone. Prechádzal som sa v parku blízko Inštitútu pre pokročilé štúdiá.

Gaštanový hájik kvitol veľkými voňavými kvetmi a bzučal včelami.

Vrazil som doňho pri smetnom koši, keď som odbaľoval čokoládovú tyčinku.

Doktor Kameň. Kývol som na pozdrav.

„Ako sa máte? Možno si na mňa pamätáte,“ zarýmoval som.

Prekvapene na mňa pozrel. Zrejme som zostával neznámy.

„Todove sviečky,“ zaútočil som na pamäťové bunky doktora Kameňa.

Tie priniesli správne svetlo do jeho výrazu tváre.

Podal mi ruku. Potriasli sme s nimi ako starí priatelia.

Usadili sme sa na lavičku vedľa kríku šípových ruží.

Porozprával mi ako ho krátko po našom stretnutí odvolali z projektu kvôli jeho nemeckému pôvodu. Stihol však získať pár zaujímavých postrehov o neobvyklom Jeffovom energetickom zariadení. Opatrne som sa ho spýtal na obsah experimentu Philadelphia.

Odpovedal asi v tom zmysle, že nebol plne zainteresovaný. Jeho úlohou bolo len vypočítať predpokladané zakrivenie časopriestoru podľa teórie, ktorej bol autorom.

Zdrojom mal byť ten veľký stroj, ktorý som zazrel v hale.

Bol to vojenský projekt. Ako to dopadlo, nevie.

@@@

Pluk americkej námornej pechoty spolu s druhým mechanizovaným práporom sa rútil maskovaný v bubline priestoročasu na plánované stretnutie s nepriateľom. Nálada v mužstve bola výborná. Čerstvý seržant Suchard sedel na korbe obrneného vozidla ako pobočník veliteľa. V slúchadlách práve zaznela správa o blížiacej sa dobe výsadku.

„Tri minúty,“ naznačoval okolosediacim zdvihnutou rukou so vztýčenými troma prstami.

Všetci si ešte raz skontrolovali zbrane. V napätí čakali na blížiaci sa moment prekvapenia pre nepriateľa. Odveta za Pearl Harbour.

Okraje bubliny strácali svoj mliečny zákal. Cez rýchlo sa zväčšujúcu priehľadnosť zazreli množstvo postáv. Prekvapenie zmrazilo odhodlanie vojakov. Okolo nich postávala čudná armáda, ktorá namiesto pušiek zvierala kopije a meče. V diaľke zazreli bojové vozy a vozatajov s vysokými pozlátenými prilbicami.

„Pane,“ obrátil sa Suchard na plukovníka, „toto nie sú Japonci!“

Plukovník, ostrieľaný vojak, s pokojom Angličana zavelil: „Nevadí, dajte povel k útoku.“

Naokolo sa rozľahla masívna streľba z ručných zbraní, diel a výbuchy granátov.

@@@

Gréci, pripravení brániť priesmyk, tri dni čakali, kým sa perzská armáda spamätá zo šoku, ktorý im spôsobili neznámi bojovníci. Tí sa s príchodom hlbokej noci stratili rovnako ako prišli. Vybojovali však dosť času na to, aby sa ostatné grécke mestá mohli spojiť proti spoločnému nepriateľovi.

Teraz prišla rada na nich. Leonidas stojac na čele skupiny tristo odhodlaných Sparťanov vykríkol a rozbehol sa nasledovaný svojimi vojakmi. Stačil preťať troch mužov, kým mu perzská kopija prebodla bok.


28. mája 2007
Michal Jedinák