Ohnivé pero

Beatles u zubára alebo ako som stretol Yoko Ono

Čaute!

Beatles a sci-fi… ide to vôbec dohromady? Každý, kto videl skvelý animovaný film Žltá ponorka, teraz musí vykríknuť, že ide. Ale ide to aj inak.

Elendilka sa v tejto ohnivej rubrike už mihla. Tentokrát využila Veľkonočný pondelok nielen na ukrývanie sa pred vlhkými tradíciami, ale aj na obohatenie fantastiky o mierne bizarný textík.

Mňa osobne tak zaskočil, že ho nebudem komentovať a nechám to len na vaše mozgové závitky.

mišo jedinák

Beatles u zubára alebo ako som stretol Yoko Ono

Elendilka

Cítil som sa ako vyprahnutý kráter na Marse. Všetko bolo nanič. Práve ma opustila priateľka, pokazilo sa mi vznášadlo a môj pripomienkovač mi oznámil, že dnes mám termín u zubára. A ja sa bojím zubárov.

Rútila sa ulicami mesta a potkýnala sa o súčiastky. Bežať po zemi už dávno stratilo svoj význam. Odkedy ľudstvo vymyslelo vznášadlá, medziplanetárnu dopravu a pripomienkovače, nič nebolo ako predtým.

Vlasy za ňou viali a uhýbala sa paľbe pochádzajúcej z policajných vznášadiel. Vtrhla do prvých dverí, čo boli otvorené. 

Namiesto čakárne boli najmodernejšie samovyšetrovače. Posadil som sa do jedného z nich, položil bradu na dotykové sklo a v ušiach mi začali hrať Beatles. Vidno, že je to prototyp.

Vtrhla do masívnej bielej miestnosti a zostala zarazene stáť. Kam sa podeli čakárne?

Za oknom začula ultrazvukové sirény. V priebehu dvoch sekúnd vtrhla do jednej z tých čudných bielych vecí. 

„Au,“ zjajkol som. Niekto sa mi napchal do samovyšetrovača a dotykové sklo sa mi posunulo až nebezpečne blízko ku krčnej tepne.

Nech to bolo čokoľvek, zakrylo mi to ústa a odtiahlo ma dozadu.

„Zavri zobák,“ zašepkalo to.

Keby som mohol hovoriť, určite by som podotkol, že keď mi to zapchalo ústa, tak asi nebudem môcť rozprávať. Uvedomil som si, že to má malé dlane a nejaký výrastok na prednej strane tela. Najskôr to bude nejaký neokrôchaný Venušan.

Začul som kroky. Môj väzniteľ stuhol. Po chvíli rozpačitého pochodovania po miestnosti bolo počuť buchnutie dverí a odchod cudzinca. Väzniteľ mi pustil ústa a začal sa dobíjať von. Dosť neobratne som sa otočil a zostal prekvapene zastavený v póze jogy kríženej s besným psom.

Nebol to žltý Venušan, ale tá najkrajšia žena, akú som kedy videl. Pripadala mi ako šikmooká pozemšťanka, ale nemohla ňou byť, lebo pozemšťania vymreli pred mnohými rokmi.

„Čo na mňa tak zízaš, truľo?“ povedala drzo: „pomôž mi von!“

Bola mi akási povedomá…

Prejogoval som sa k otvoru a stlačil tlačidlo. Beatles stíchli a namiesto nich sa ozval hlas Johna Lennona: „Vážený zakázník, ešte sme nedokončili prehliadku. Ak ste nervózny, pichneme vám sedatívum. Prosím…“

No o čo ma John Lennon prosil som sa nikdy nedozvedel. Práve ma totiž vytiahla táto šikmooká krásavica von z bývalej čakárne.

„Čo som rukojemník?“ spýtal sa jej ten truľo z ambulancie. Vyzeral ako Marťan krížený s Plutóňanom a kedysi tam zrejme bol aj akýsi pozemšťan. Teda súdila to podľa toho, že mal dve oči a jeho nejasný tvar pripomínal ľudskú postavu.

„Drž hubu a pohni sa,“ zahriakla ho a vytiahla spoza opaska laserovú pištoľ: „ideme k tebe domov. Potrebujem nejaké šaty. Určite máš po frajerkách.“

„To je na mne až tak vidno, že ma práve opustila?“ 

Priložil som dlaň na snímač a oznámil hosťa. Vošli sme dnu a vypol som kamery. Nikto predsa nemusí vedieť, že mám doma sledovanú pozemšťanku.

Otočil som sa, že jej ponúknem niečo na pitie, ale ona ma schmatla a paralyzátorom zasekla do kresla. Mohol som len rozprávať. Ale ako sa poznám, tak som radšej držal zobák a díval sa, ako mi šikmookaňa vyprázdňuje šuflíky a vyberá si jedno z instantných jedál. Musela byť veľmi hladná, lebo zjedla šesť kuracích tyčiniek a k tomu si dala instantnú ryžu.

Konečne našla veci po mojej bývalej. Bola to Uránčanka, a tak jej veci pre osemruké dievčatá veľmi nesedeli.

„Kde máš šijacie potreby?“ spýtala sa ma.

„Nemám, šitie je už dávno mimo galaxiu, ak si si nevšimla,“ povedal som.

Dupla nohou a vošla do kúpeľne. Začul som, ako púšťa vodu a sprchuje sa. S vodou! Veď sa to už nerobí! Načo som dal toľko peňazí za dezinfekčný kút, keď hostia aj tak plytvajú vodou? Teda ona plytvá.

O niekoľko minút vyšla von a oblečenie bolo nejako zvláštne upravené, takže jej sedelo ako by sa v ňom bola narodila. A ako to urobila, to teda vážne nechcem vedieť…

Tento miešanec jej už poriadne pil krv. Fascinovalo ju, že je až taký nepripravený. Ale nemohla mu nič vyčítať. Hlavne, že mala čisté oblečenie. Do vreciek napchala pár tyčiniek a položila mu otázku: „Kde máš vznášadlo?“

„No…ehm…nemám,“ odvetil.

„Nemáš ani nite, ani normálne oblečenie a dokonca ani vznášadlo. Čo si to za človeka?“

„Ja nie som človek,“ odvrkol: „som miešanec.“

„To som si všimla,“ hlesla: „je len pokazené, alebo ho nemáš vôbec?“

„Je pokazené,“ povedal.

„Dobre. A kde ho nájdem?“

„V garáži.“

Pozemšťanka k nemu prikročila a nastavila paralyzáciu na dve hodiny. Nechcela mu ublížiť.

Narýchlo sa rozlúčila, rozpačito poďakovala a bežala do garáže. Opravila vznášadlo v behu niekoľkých sekúnd a nastúpila doň.

„Vitajte, pán Ringo,“ povedalo vznášadlo elektronickým hlasom. Yoko Ono sa usmiala a naštartovala. 

O niekoľko dní mi pripomienkovač povedal, že je na čase ísť k zubárovi. Nuž čo som mal robiť? Vzal som si čip na hromadný transport (keďže som nemal vznášadlo) a pobral som sa do ordinácie.

Cestou ma upútala jedna reportáž na kanáli hromadňáku.

„Na sedemsté výročie od vydania prvého albumu známej skupiny Beatles sa polícii podaril mesačný kúsok. Chytili posledného neregistrovaného klona. Bola to rozbíjačka tejto skupiny – istá Yoko Ono.“ Redaktorkin hlas podfarbovali ukážky ako prevážali paralyzovanú šikmookú pozemšťanku, ktorá sa prednedávnom promenádovala v mojej bunke.

Vystúpil som a prešiel do bývalej čakárne. Sadol som si do samovyšetrovača a do uší mi prúdili ladné tóny piesne Yellow Submarine.

A teraz sa John Lennon pýta, či chcem sedatívum.

„Áno, daj mi jednu dávku, John.“

Veď ja sa predsa bojím zubárov.


30. apríla 2007
Michal Jedinák