Ohnivé pero

Dievča, ktoré malo rado Ďura Červenáka

Ahojte!

Kto by to bol povedal, že Ďuro Červenák sa nám do Ohnivého pera jedného dňa vráti!

Pravda, nie ako autor, ale ako postava z poviedky, spolu s ďalším sľubným spisovateľom – Dušanom Fabianom.

Autorom je bývalý člen združenia Hlboký hrob, toho času doktorand a samostatný odborný knihovník (no neznie to fascinujúco?), Michal Spáda. Osobne mám na Miša tak trochu slabosť (ale prosím vás, musí vám napadnúť práve taká blbosť???). Jeho tvorba je pomerne šafránovitá, ale vždy keď nejakú tú poviedočku pustí na verejnosť, stimuluje v mojej hlave s neomylnosťou teplom navádzanej strely zakaždým tie správne neuróny.

Dnešná poviedka vznikla vraj po zhruba trojročnej prestávke a podnetom bola, aká to radosť, práve táto nenápadná rubrička.

Mišo mi prezradil, že v súčasnosti pracuje na oživení Hlbokého hrobu, čo snáď poteší všetkých nedočkavých priaznivcov. Ja budem držať palce a tešiť sa na ďalšie Mišove tvorivé počiny.

mišo jedinák

Dievča, ktoré malo rado Ďura Červenáka

Michal Spáda

Chlapčenské záchody sú fakt hnusné.

Nie, že by tie naše boli o toľko lepšie, ale aspoň sa na ne dá normálne sadnúť. Bohužiaľ sú tiež mimo budovy. To je teraz jedno; pred chvíľou zvonku zamkli vchod do jedálne, takže som tu už iba ja.

Ja a kuchárky.

Cítim, ako sa prívesok pod tričkom prebúdza, počítam, že mám ešte tak dvanásť minút. Počujem buchot a škripot, z kuchyne už ťahajú kotol medzi jedálenské stoly. Neviem, ktorý smrad je horší, moč na podlahe alebo večné kuchynské výpary, ktoré neprehluší ani milión litrov dezinfekcie.


Minulý týždeň ma sem Erika zavolala na brigádu. Dve hodiny vynášania prázdnych prepraviek od mlieka a limonád k zadným dverám jedálne. Pre ňu to hodí tak na dvojdňový kredit, pre mňa na jedny cigarety (alebo dvoje hnusné). Kým pôjdem na strednú, musím s tým prestať. Ak na nejakú pôjdem.

Minulý štvrtok som s Erikou nakoniec nešla; chcela som dočítať Válku s běsy. Ku kontajnerom vedľa jedálne som sa dostala o pol deviatej. Prepravky tam nejaké stáli, Erika nie.

Pod okná hlavnej budovy som sa musela prebrodiť cez plytký, ale fakt hnusný kanál, ktorý tečie pod nimi. Nemyslím, že to svinstvo z tenisiek ešte niekedy dostanem. Tiež nemyslím, že niekedy dostanem z hlavy obraz, ako pani Tabaková hádže Eriku do kotla. Po kúskoch.


Tabaková je hlavná kuchárka. Má aspoň sto kíl, úplne biele vlasy, centimeter hrubé sklá na okuliaroch a špinu za nechtami. Neznášala som ju už odvtedy, ako si raz utrela dlaňami pot spod pazúch skôr, než mi na tanier hodila parené buchty. To som ešte nevedela, že večer po zavieračke vzýva v jedálni Belboha.

„Posledná obeť, sestry. Budúci týždeň po západe slnka nasleduje náš posledný rituál,“ povedala Tabaková, „potom bude celé toto všivavé mesto naše. Už žiadne kontroly z hygieny! Jedálny lístok opajcujte zo septembra, v piatok fašírky ako obyčajne.“

Keby neboli znova zaviedli deviatku, mohol sa tým trápiť niekto iný.


Víkend som presedela doma pod dekou pri televíznych seriáloch a čokoláde.

V pondelok som sa vykašľala na školu a zašla do kníhkupectva. Pamätala som si správne, na nástenke visel oznam o autogramiáde Dušana Fabiana v Košiciach. Písali, že tam bude aj Ďuro Červenák.

Ďuro je môj najobľúbenejší spisovateľ na celom svete. Okrem toho je to asi jediný človek, ktorý by mohol vedieť, čo urobiť s kuchárkami, ktoré v dvadsiatom prvom storočí vzývajú pohanského boha.

V utorok som do školy šla a predala novembrové lístky na obed. Spolu so zvyškom vreckového to malo stačiť na autobus do Košíc a späť. Okrem toho som kvôli fajčeniu cez veľkú prestávku dostala pre rodičov predvolanie na pohovor s triednou učiteľkou.

Na presklených dverách hlavného vchodu pribudla Erikina fotografia ku dvom strateným dievčatám zo septembra a po vyučovaní policajti odviedli dôchodcu, ktorý na lavičke pred školou s vreckom omrviniek čakal na holuby.


Doma som sa zbalila a šla spať už niečo po siedmej. Mala som pripravenú výhovorku, že sa necítim dobre, ale nikto sa na nič nepýtal.

O jednej ma zobudilo pridusené drnčanie budíka pod vankúšom. Rýchlo a potichu som sa obliekla a vykradla z domu.

Na autobusovej stanici postávalo pri celonočnom stánku niekoľko pochybných indivíduí s plastovými kelímkami. Keď ma zbadali, niečo si medzi sebou povedali a z hlúčika sa ozval chrapľavý smiech, takže som radšej prešla na druhú stranu nástupišťa, pod pretekajúcu strechu. O pár minút prišiel autobus, našťastie skoro prázdny. Sadla som si hneď za vodiča, prehodila batoh dopredu a pritiahla kolená k brade. Za sklom sa striedala tma s občasnými svetlami miest a dedín.


V Košiciach ma prebral šofér, bolo pár minút po šiestej. Vyhrnula som si golier na roláku, vyskočila z dverí autobusu na betón a vdýchla studený ranný vzduch v cudzích uliciach.

Brloh som podľa mapy našla celkom rýchlo, takže som sa po zvyšok dňa snažila príliš nestratiť. Nakoniec som dvakrát skončila v nejakom bufete pri pohári kakaa a snažila sa nemyslieť na to, že si to príliš nemôžem dovoliť. Nejako som mala pocit, že stretnutie s Ďurom všetko vyrieši.


Pred autogramiádou som dostala trému a asi desať minút postávala s cigaretou vonku na ulici. Potom som prišliapla ohorok k obrubníku, prečesala si vlasy pred výkladom a vošla dnu.

Keď som sa dostala na rad, zrazu som nevedela, čo povedať.

Dušan, ktorý bol vyšší, než som si ho predstavovala, sa na mňa povzbudzujúco usmial.

„Ja vlastne ani nemám knihu,“ povedala som, „teda zatiaľ. Chcela som sa hlavne na niečo spýtať pána Červenáka.“

„Áno?“ spýtal sa Ďuro, na ktorého som sa zatiaľ neodvážila ani pozrieť.

„Totiž… keby ste, povedzme, zistili, že v dnešnej dobe… myslím tým, napríklad práve teraz, niekto vyvoláva… pohanských démonov? Dá sa s tým niečo robiť?“

Dušan sa rozkašľal a niektorí okolostojaci mi venovali pohľady plné súcitu.

Ďuro sa na mňa vážne pozrel a povedal: „Dúfam, že sa nenahneváš, ale my na nejaké nadprirodzené úkazy a démonov príliš neveríme. Ja osobne dokonca ani nestínam ľuďom hlavy obojručným mečom. Je to jeden z dôvodov, prečo je pre nás písanie stále zábava.“

Za chrbtom sa mi ozval smiech.

Otočila som sa a ušla do nepriateľských košických ulíc.


Na stanici som si sadla na operadlo lavičky a premýšľala, ako sa dostanem domov, keď mi peniaze vyjdú tak maximálne do Popradu. Chvíľu som mala pocit, že mi nezostáva nič iné, iba zavolať otcovi a celé to vzdať. Navyše mi došli cigarety.

Strhla som sa, keď sa tesne za mnou ozvali kroky. Pritiahla som batoh tesnejšie k sebe a obrátila sa.

Stáli tam Dušan s Ďurom, obaja v čiernom a s vážnymi tvárami.

„Ďuro,“ podal mi Ďuro ruku, „rád by som počul viac o tom vyvolávaní démonov.“

Keď som začala rozprávať, znelo to ešte menej uveriteľne, než keď som si to v duchu opakovala cestou na autogramiádu, ale obaja sa na mňa dívali stále rovnako, bez výsmechu. Dušan si na chvíľu zložil okuliare a pretrel unavené oči.

„A teraz vôbec neviem, čo s tým mám robiť,“ dokončila som s mierne sa trasúcim hlasom.

„Takže Belboh,“ povedal Ďuro. „Ak môžu začať s rituálom až po záverečnej, zrejme ho robia za tmy. To by mohla byť tvoja šanca.“

Dušan siahol do vrecka vetrovky a vytiahol odtiaľ malý strieborný prívesok v tvare polmesiaca.

„Toto by ti mohlo pomôcť, keď budeš dnu. Ideálne, ak si k tomu pustíš nejakú hudbu.“

„Akú?“ spýtala som sa.

„Poriadne hlučnú,“ usmial sa Dušan, „pomôže ti prebudiť vnútornú energiu.“

„A potom?“

„Čo myslíš, že by urobil Rogan?“ spýtal sa Ďuro.

A vysvetlil mi to.

Obaja so mnou počkali na autobus. Dušan vytiahol peňaženku a kúpil mi lístok skôr, než som sa stihla na niečo spýtať. Sadla som si tentoraz úplne dozadu a dívala sa, ako sa dve temné postavy rozpúšťajú do nevraživej košickej noci za nimi.


To bolo včera. Teraz do špinavého umývadla na chlapčenských záchodoch dopadajú kvapky krvi z môjho nosa. Niekde som počula, že by som mala na desať minút zakloniť hlavu, ale to už asi nevyjde, takže bude musieť stačiť studená voda a papierová vreckovka. Jemné chvenie prívesku cítim až pod nechtami. Z vedľajšej miestnosti sa ozývajú hlasy; je čas pozrieť sa na dno školskej tašky. Prezuvky a čítanka už ležia na dlážke, ukrytá pod nimi čaká otcova záhradnícka mačeta a ručná rozbrusovačka s akumulátorom. Ďuro mal pravdu, keď hovoril, že aj v bežnej domácnosti sa nájde viac použiteľných zbraní, než by človek čakal.

Už to nebude viac ako minúta. Ešte mp3 prehrávač s Arctic Monkeys a môžem ísť. Myslím na Eriku a všetky tie obedy za posledných osem rokov, ktoré sa nedali jesť.

Ako to povedal Ďuro?

„Jednoducho by tam prišiel a všetkých ich odjebal.“

Skúsim to, chalani, ale nič nesľubujem.


26. marca 2007
Michal Jedinák