Ohnivé pero

Pasažier

Zdravím!

Nesmierne ma teší, že aj keď rubrika Ohnivé pero sa dožíva už jedného roka svojho pôsobenia, stále vám môžem ponúknuť čerstvé mená.

Fero Juhásik brázdi ulice Košíc, pravidelne sleduje dianie vo fantastike na Slovensku, ale aj vo svete a svoje tvorivé curriculum vitae zhrnul takto:

„Písaniu sa venujem naozaj dlho, skúšal som rôzne súťaže – poviedka, CKČ – s menšími úspechmi, niečo som si odskákal na www.fs.fandom.sk pod nickom Krabowitz, zatiaľ som nemal tú česť byť niekde otlačený v printových médiách. Zaujíma ma sci-fi a film.“

Ja verím, že budú aj väčšie úspechy, aj vytlačené diela…

mišo jedinák

P. S. P. F. 2007

Pasažier

Fero Juhásik

Sedel som v lietadle, pozeral na štartovaciu plochu cez okrúhle okno a nasával vôňu kabíny, ktorá ma mierne vzrušovala. Akoby sa zapol jeden z ďalších spínačov, ktorý prikrylo svojím bahnom šialenstvo v uplynulých mesiacoch. Pachy uvoľňujúce polyesterové látky poťahov kresiel, umelé hmoty, výplne a obklady stien ma vracali do atmosféry starej známej civilizácie.

Cesna spoločnosti Northwest čakala na letisku K., ktoré ležalo na pobreží Oceánu. Cez otvorené dvere v prednej časti prúdil dovnútra slaný vzduch. Lavíroval som medzi pocitmi a ďakoval Bohu za všetko, vrátane liekov od doktora Gaeigera.

Agent Barrow ma znova potľapkal po pleci – robil to odkedy ma usadil v lietadle –, stisol široké mäsité pery a usmial sa. Cez jeho žlté zuby som sa zviezol hlboko dole, až do slizkej duše, kde som uvidel opicu bez chlpov s dlhým chvostom, diabla olizujúceho pätu, ale nezazlieval som mu to. Svoj skrytý odpor aspoň zakrýval prehanou zdvorilosťou.

Volám sa doktor Clarius, opakoval som si v duchu donekonečna a snažil sa usporiadať svoje myšlienky, ktoré sa podobali na krátke ukážky z filmu bez zjavnej súvislosti. Niektoré obrazy ma rozrušili do takej miery, až som ruky zovrel v päsť, chrbát mi ovanul ľahký závan mrazu a nevoľnosť nadvihla ohryzok.

Vyzeral som príšerne, ale bol som rád, že nedefinované veci, ktoré prichádzali vo veľkých vlnách, prestali, netlačili v hlave až na samú hranicu únosnosti a s krikom – ako malí vreštiaci indiáni v kroví – mizli. Nie do zabudnutia, iba neďaleko k vedľajšiemu ohnisku.

Doktor Gaeiger pripísal symptómy hlavne času – hoci ja by som sa rozhodne neunáhlil – strávenému na ostrove. Odbremenil ma niekoľkými latinskými výrazmi a zvyšok povedal špeciálnemu dôstojníkovi, vysokému chudému chlapovi po štyridsiatke, ktorého trápila pečeň, čo som rozpoznal podľa nevýrazných fľakov na tvári.

Samozrejme viem, že mi Gaeiger nepovedal všetko.

Vlasy, na ktoré som bol obzvlášť hrdý, mi vypadali od dlhotrvajúcej horúčky a ostrého slnka. Rana na stehne sa hojila dlho, nepríjemne hnisala a snažila sa rozliať ako pavučina po celom tele. Keď som položil ruky na hlavu, dotkol som sa drsnej kože, čo ma vydesilo. Vzduch sa na ostrove vôbec nepohyboval. Cez deň sa menil na skalpel zrezávajúci všetko živé vrátane amputácie časti zdravého rozumu. Kožu som mal na celom tele popraskanú a hlboké rany na tvári sa hojili ťažko.

Špeciálny dôstojník mi pridelil agentov a zostal na mieste, kde ma oslobodili z rúk indiánov. Tvrdil, že prišli v poslednej chvíli, pretože ma našli kanibali. Povedal, že napriek počasiu, ktoré znemožnilo hľadanie, sa až doteraz pokúšali zachrániť cestujúcich, čo mi zachránilo život. Nedokázal som im odpovedať na otázky, bol som na pokraji smrti. Duševnej smrti. Zobrali mi odtlačky prstov, naložili na vznášadlo a odniesli do nemocnice.

Sedel som pri jednom okne v dlhom rade sedadiel. Vedel som, že neustále hovoria o mne, o katastrofe letu KL722. Čítal som im to z pier. Mohol som opakovať ich slová, ktoré by boleli, keby sa utrpenie a strach nespriatelili s mojou dušou. K diablu má človek zavše tak blízko. Pozrel som na fotografiu a dotkol sa jej prstami.

Céline. Moja milovaná Céline.

Spomenul som si na niekoľko vecí, ktoré sa zlievali ako rozbitý obraz z ortuti na horúcej platni z diablovej vyhne. Po konferencii chirurgov v M. sme nasadli na prvé lietadlo a odleteli na Jávu. Zostalo mi ešte niekoľko dní voľna, čo sme chceli využiť pred nástupom do práce. Bol som rozrušený a zároveň nervózny.

Zamestnali ma na prestížnej klinike v Bostone a zároveň mi Céline odpovedala na moju otázku. Asi som spomínal, volám sa doktor Clarius, mám druhú atestáciu z chirurgie a moju záverečnú prácu uverejnili v prestížnom lekárskom časopise D.

Odpoveď bola áno.

Ostrovy Jávy sú vzdialené od seba niekoľko kilometrov. Akoby ich Boh iba tak nahádzal do oceánu. Pieskovozelené fľaky na modrej ploche, príjemné na pohľad, očarujúce a úchvatné dielo pokušiteľa. Dnes už viem, že nič nie je iba tak.

Vrátil sa agent Rent a nahol sa k nám.

„Musíme ešte počkať na súhlas úradníkov. V podstate je to formalita, ale viete.“

Agent Barrow opatrne vstal. „Idem si vonku zapáliť.“

Pokúsil som sa opätovať zdvorilosť. Rent prikývol, uvoľnil mu cestu a posadil sa oproti, pričom si nezabudol napraviť zbraň, čo urobil podvedome. Všetci boli ohľaduplní a starostliví. Natiahol som sa a chytil ho za rukáv saka. Zazdalo sa mi, že sa strhol. Akoby sa môjho dotyku štítil.

„Našli ste ich ?“

„Čakáme na správu záchranného oddielu. Voda už začala klesať.“ Odmlčal sa a potom sa ma jemne spýtal.

„Nechcete si pospať? Vyzeráte unavený.“

Otočil som hlavu a pozrel cez okrúhle okno, v ktorom som zachytil odraz svojej tváre. Zrazu som sa ocitol na známom mieste. Lietadlo Airbus spadlo do oceánu, na modrom nebi sa za ním ťahala biela niť. Plech trhal telá, sedadla lámali kosti. Spriatelené veci, mäkký a poddajný materiál, ktorých sa dotýkate, cítite sa s nimi bezpečne, zrazu narážali, tlačili a udierali, akoby ste ich stretli v úzkej uličke. Niekto sa dotkol chladnými prstami trupu lietadla a zahral s ním kocky.

Sedel som na kameni v tieni stromu a na chrbte mi praskala koža v dlhých pásoch. Držal som hlavu v dlaniach, dve hlavy, dva hlasy, diabolský smiech Pána, a tlak gniavil moju dušu, nechcel som stretnúť mŕtveho muža, ale on sa votrel akoby neexistovalo nič prirodzenejšie.

Prvá noc bola zlá. Veľmi zlá. Zvuky ma privádzali do šialenstva. Výkriky ranených, chrapot umierajúcich, plač detí volajúcich rodičov. Boha. Nemohúcnosť, slabosť a bolesť. Pri pohľade na kúsky tiel, zvyšky lietadla a osobné veci, ktoré sa strácali v mäkkej pôde, pod náporom bolesti vlastných rán som znova a znova strácal vedomie.

Neskôr som sa vzchopil a začal si opatrne obzerať ľudí, vlastne iba anonymné telá, ktoré boli rozhádzané na rajskom ostrove ako semená zla. Spomenul som si, ako som zašíval dlhé rany a hlboké rany, napravoval zlomené rebrá a údy, improvizoval ako sa len v neľudských podmienkach dalo. Neskôr som rozložil oheň a použil ho na zastavenie krvácania, amputoval desiatky rúk a nôh, krv sa valila prúdom a ja som bol celý červený ako západ slnka.

Kusy zbytočných tiel som hádzal na kopu, žiara a plamene sa dvíhali do noci, okolo blikali hrozivé tiene. Pracoval som niekoľko dní v kuse, rev od bolesti sa zavrtával do mojej hlavy, dostal som sa do tranzu a poskakoval okolo ohňa, aby som nemusel odpovedať na tisíce otázok. Mal som obmedzené množstvo liekov a materiálu. Stál som nad telami ako Boh a rozhodoval, kto prežije. Postupne ale krik utíchol.

Volám sa doktor Clarius.

Céline som zabil ja.

Rent sa otočil chrbtom, mal peknú tvár z profilu, pestované vlasy. Kútikom oka som si všimol spoteného policajta, ktorý vybehol zo sklenených dverí budovy letiska. Potkol sa a takmer spadol, kravatu mal uvoľnenú a rukávy mu viali. V ruke držal papiere a neustále kýval na Barrowa.

Dobehol skupinku a ťažko dýchal. Dokázal som si predstaviť, ako sa pokúša všetko povedať, vysvetliť, ale bol nielen udychčaný, ale i zhrozený. Ukázal na lietadlo a ja som mu nemusel čítať z pier. Dokázal som si predstaviť zdesenie záchranného oddielu.

Agent Barrow sa otočil a zdvihol telefón.

Vstal som.

Rent otočil hlavu ku mne a usmial sa.

Obchytil som ho a pritiahol k sebe. Nestihol zareagovať, vydal iba slabý výdych.

V jeho tvári som zbadal výraz zdesenia. Zubami som vytrhol ohryzok. Na svetlom poťahu sa objavila krv. Zmocnilo sa ma neobvyklé vzrušenie. Telo spadlo na sedadlo.

Moje ruky sú ako kopije, prsty oceľové hroty. Vnikám do podstaty zla a tancujem s diablom na streche rodičovského domu v Aspene, kde ma držali do mojich dvanástich rokov na povale a kŕmili potkanmi, vlastnými výkalmi a bili. Spievali mŕtvej sestre v hlbokej truhlici neznáme piesne, hádali sa o počatí a celú noc rozprávali veci, ktorým som nerozumel a samotné predstavy mi naháňali hrôzu. Keď oheň pohltil celý dom, čupel som v kríkoch a pozeral na požehnané plamene.

Spomenul som si, komu hovoria mŕtvy muž. Céline je moja matka a čaká v bahne. Aby sme znova šukali. Aby som znova stopoval na diaľnici v roztrhaných šatách, spolovice šialený, aby som rozhodol nielen za seba, ale i za Boha, spieval v púšti škorpiónom, vzdal sa morbídnej predstavy, že už nikomu nepomôžem, zmenil identitu a odcestoval na miesta, kde ma nikto nespozná. Verte mi, láska k určitým veciam mi zostala. Po nociach som zašíval potkanom všetky otvory, mačky na okolí dávno zmizli a sladkastý pach mladosti sa šíril po byte.

Dostal som sa von z lietadla, slnko ma oslepilo, ale trvalo to iba chvíľku, na rozdiel od bolestných týždňov na ostrove. Po dlhom čase som sa znova usmieval. Akoby som pochopil svoje poslanie. Asi som o určitých veciach ešte nehovoril, ale nerád sa chválim. Som skôr ten druhý typ, mlčanlivý pracant, ktorý sa nikdy nesťažuje, chlap, ktorého si nevšimnete v čakárni u doktora, chlap, ktorý dokáže so skalpelom šikovne narezať a preseknúť od aorty až po zbytočný vred.

Zatiaľ mi sľúbili miesto v pitevni, kde budem tlačiť vozíky s chladnými telami a vynášať biologický odpad do kontajnerov pristavených v suteréne. Na začiatok som ale spokojný, pretože viem, že to raz dokážem. Céline – skôr ako som jej podrezal krk – kričala, že som hodný ústavu, ale Matky to majú so svojimi synmi ťažké. A potom príde deň, keď ich vidíte všade, úplne všade.

Dopadol som na betónovú plochu a cítil, ako mi vyrazila píšťala z mäsa. Zatlačil som ju prstom dnu a so stisnutými perami som kráčal preč. Smial som sa a kútikom oka videl pobehujúcich zdesených policajtov. Prekonal som bolesť a vyrazil smerom k džungli.

Ja prežijem.


1. januára 2007
Michal Jedinák