Ohnivé pero - Ozembuch

Vítám vás, přátelé!

Mário Polónyi sa postavil na štartovú čiaru Ohnivého pera už dvakrát a zakaždým prekvapil niečím iným.

Prvýkrát to bola šialeno-strhujúca paľba slovných hračiek.

Druhýkrát nás učičíkal pomalým príbehom malého Mátoháčika, len aby do nás v závere napálil silnú pointu, krutú ako život sám.

No a dnes, do tretice, si pripravil ako tajnú zbraň češtinu. Správny Slovák však ovláda minimálne jeden cudzí jazyk, takže hádam nikomu nespôsobíme lingvistické problémy (smiech – chech).

Ozembuch je poviedka, v ktorej je fantastický motív veľmi nenápadný. Aby ste sa netrápili so škatuľkovaním, navrhol som Máriovi termín subtílny hororík. Horor sa doňho!

mišo jedinák


Ozembuch

Mário Polónyi

Leto bolo v samom prostriedku, zo zeme sálala horúčava a zo stánkov s občerstvením nepríjemná ťažká aróma. Sedel som pri vedľajšom stole s pohárom piva. Ba aj borovičku som si kúpil a postavil vedľa neho. Len pozerať, nepiť. Zatiaľ.

Kto by si bol pomyslel, že to nakoniec stihnem? Včera som sa vypytoval robotníkov v ostravskej bani, či nepotrebujú pomocníka a dnes sedím v Trutnove pri stánku s pivom. Mal som dušu pokojnú ako nebo po búrke. Asi aj preto som sedel úplne sám. K človeku, ktorý sa nehýbe a mlčí, sa predsa nikto nepripojí. A asi aj kvôli výzoru a zápachu. K človeku, ktorému trčia palce z topánok a smrdí ako hrubé črevo, sa predsa nikto nepripojí.

„Čau, kamaráde.“

Alebo žeby hej? Usmial som sa. Najprv. Keby som mal chuť na rozhovor, určite poviem niečo ako „Nazdarkámo“ alebo „Nazdravíanaštěstí“ alebo „Bohudušuamne­borovičku“. Lenže som nemal. Uprel som zrak do zeme.

„Poslyš, můžu si na chvíli přisednout?“

Gestom som naznačil, že áno, že je voľné.

„Jsem Marek z kapely Bedna od whisky.“

„Ahoj, ja som Lorenzo. Hovoria mi aj Loro.“

„Nazdar Loro. Tak ty seš ze Slovenska, jó? No jó, dobrý. Poslyš, ta moje kapela má takovej problém. Nedostavil se nám jeden člen a potřebovali bychom záskok.“

„Fúha, neviem na ničom hrať“, zamrvil som sa.

„To nevadí, to tě rychle naučíme. Jenom je to fyzicky náročný, tak koukej bejt ve formě.“

Aha, Marek to už za mňa odsúhlasil. Mimovoľne som sa pozrel, či som vo forme.

„A o čo vlastne ide?“

„Jó, tak Mira, on nám dělá vozembouch.“

„Aha, taký ten kyjak so zvončekmi, že?“

„Jó, tak abych pravdu řek, von to není tak úplně kyjak. Právě Mira ten vozembouch dělá tak, že se rytmicky hází o zem. Umíš si to představit?“

Predstavil som si, ako sa Mira chytí a hodí sa o zem. Potom som si predstavil, že sa hodím o zem ja.

„Vieš čo, Marek, ja som unavený, celú noc som kráčal, dopijem toto pivo a idem spať.“

„Né, počkej, ještě jsem neřek všecko. Dáme ti za to Mirův podíl, to dělá dva tácy na dlaň. Co říkáš, bereš?“

Dve tisícky za to, že párkrát spadnem na zem? Bedna od whisky je asi vychýrená kapela.

„Tak jo, beriem.“

S pivom v ruke a s borovičkou v žalúdku som utekal za Marekom do V.I.P. priestoru za javiskom.

„Hoši, tohle je Loro. Loro, jó?“

„Hej, Loro.“

„Dnes nám dělá záskok za Miru.“

Radostne sa na mňa vrhli, posadili ma medzi seba a postavili predo mňa ďalšie pivo.

„Pi, jestli ti chutná. Tady je to grátis.“

Pil som. Postupne som prestával vnímať vlastný smrad aj cudzích ľudí okolo seba. Asi aj preto, že postupne odchádzali. Nakoniec som ostal zase iba s Marekom.

„Poslyš, na podiu budeš mít vlastní mikrofon, tak se snaž padat co nejblíž k němu. Jó? A v poslední skladbě hrá Mira vždycky sólo, tam všichni odejdou, zůstaneš na podiu sám a budeš padat, jak tě napadne. Dobrá?“

Prikyvoval som s vedomím na polceste do bezvedomia.

O minútu ma Marek chytil za tričko a vytiahol ma na pódium. Zbadal som svoj mikrofón a hromadu ľudí pod sebou. Okamžite som vytriezvel a zľakol som sa. Bedna od whisky začala hrať, davy sa hystericky pohli.

Stál som na neistých nohách, neisto som sa kymácal zo strany na stranu, keď do mňa zozadu niekto narazil. Obzrel som sa. Marek s basgitarou mi zakričal do ucha: „Padej!“ Otočil som sa dopredu. „Padej!!“ Vrhol som sa k zemi.

Z reproduktorov vyšľahol prúd vzduchu a zvuk podobný hromu. Davy otvorili ústa a začali vrešťať. Opatrne som sa postavil. „Padej!“ Hodil som sa o zem. Ľudia vystrčili ruky do vzduchu. Vstal som, hodil som sa o zem. Vzduch zadunel.

O trištvrte hodinu som bol celé telo jedna veľká modrina, boleli ma kĺby a krvácal som na neošatených miestach. Kolená, lakte, predlaktia, líca. Kapela sa tvárila, že tam ani nie som.

„Haloo!!! Jste tady ješťě?“

„Jóóóóóóó!!“

„Jste tady ješťěě?“

„Jóóóóóóóóóóóó!!!“

Marek ohlásil poslednú skladbu.

„Tak teď si dáme poslední píseň…“

„Nééééééééééé!!!“

„A ta se jmenuje…“

Názov ostal visieť v tme.

„A ta se jmenuje…Voo…zem…“

„Jóóóóóóóó!!!“

„Vozemboouuuuch!!“

Začal som sa báť. Bál som sa, že prestanú hrať a ostanem tam sám. Bál som sa, že budú preč dlho. Bál som sa, že sa už nevrátia. Potom prestali hrať a odišli.

Všetky oči sa otočili ku mne.

„Vozemboouuuuch!!“

Neznáma sila ma hodila o zem. Potom ma zdvihla, prinútila ma vyskočiť a spadnúť. Zase ma zdvihla, tentoraz iba na kolená, a pustila sa mlátiť mojou hlavou zo strany na stranu, čelom o zem, ušami o zem, hubou o zem. Nakoniec ma pustila a odišla. Ležal som a bál som sa, že sa už nevrátia. Nevnímal som šialený rev ani kaluž krvi odtekajúcej pomedzi parkety. Nevnímal som nič.

Bedna od whisky sa vrátila spoza opony, chytila Lora za ruky a za nohy a hodila ho medzi ľudí. Ako po každom koncerte. Ako minule Miru. A predtým Juru. Dav sa posledný raz zavlnil a telo zmizlo ako kameň hodený do jazera.


29. mája 2006
Michal Jedinák