Takže… Slovenčina má preklad ďalšieho diela jedného z najvýznamnejších predstaviteľov vedeckej fantastiky 20. storočia. Od Novembrovej, podľa mojich záznamov, prvý. Nuž, vďaka zaň a vďaka tiež za výber – s odvahou vskutku pozoruhodnou siahlo vydavateľstvo Drewo a srd po texte vonkoncom nejednoduchom, nezábavnom, zato však mimoriadne myšlienkovo cennom.
Ešte raz vďaka a ešte raz osobitne za doslov, dnes sa už takéto maličkosti nemusia, nechcú (alebo z komerčného hľadiska nesmú – aby nebodaj neodstrašili prípadných kupcov zložitými a nudnými formuláciami?) – a potom trikrát fuj a zároveň obdiv voči odvahe, s ktorou vypustili na svetlo sveta toto nesporne skvelé dielo s množstvom preklepov, niekoľkonásobne prevyšujúcim frekvenciu v textoch dolupodpísaného recenzenta (jednoducho povedané, preklepov je veľmi veľa). Zatnime však zuby a poďme ďalej k podstate.
Vlastný, tj. Lemov text, v útlej knižke pozostáva zo štyroch útvarov – predhovoru, doslovu a dvoch prednášok Rozprávačom dvoch ťažiskových prednášok-esejí je počítač Golem XIV, nesmierne zložitá, vyspelá umelá inteligencia. Rozprávačovi je prispôsobený jazyk, blížiaci sa svojou formou filozofickému diskurzu.
Golem XIV je knižka nejednoduchá, lebo vyvrela z mysle človeka zovretého nejednoduchosťou života v schizofrénii reálneho socializmu. Tí, čo si zvykli na priamočiarosť textov made in USA, ju so zavrtením hlavy odložia; text dýcha uzavretou vrtošivosťou a mudrlantstvom Európana, ktorý nechce mať veci jasné, väčšmi než riešenia ho zajímajú komplikácie a namiesto jasných happy andov ho lákajú úzke chodbičky labyrintov bez konca.
Vonkoncom však nejde o vrtenie domčeka na stračej nôžke – z Lemovho textu je čitateľovi jasné, že ak mu niečo nie je jasné, nejde o chybu textu, ale problém tkvie inde – buď v samotnom probléme alebo v čitateľovi (nuž a teraz si vyberte, čo je horšie). Tu sa nehrá o fazuľky, nebavíme sa o veciach postranných, ale vskutku podstatných; Golem XIV sa v dvoch prednáškach snaží vysvetliť človeka, jeho miesto vo svete, vznik a perspektívy. Inými slovami: život, vesmír a vôbec, bez montypythonovského a adamsovského zľahčovania.
Text samotný je totiž prísne logický štrukturovaný a sám osebe zrozumiteľný; pri čítaní nekladie odpor on, ale problémy, ktoré doň autor vtesnáva. Jeho logika je však zložito štrukturovaná do trsov súvetí, pričom často v každej z viet nájdeme myšlienku, ktorá podmieňuje ďalšiu, časovou súvislosťou previazanú s ďalšou, odporujúcou nasledujúcej, ktorá je vystupňovaná – v tomto súvetí – poslednou. Čítanie tohto textu možno prirovnať púti mikróba po mozgových závitoch alebo elektrónu po obvodoch pamäte superpočítača – zákruta, potom zas ďalšia, hore a zasa dolu; myšlienka za myšlienkou v neúprosnej, no nadmieru zložito vetvenej súvislosti, viete, že by ste sa mali vrátiť; často však neviete kam.
Zo štylistického hľadiska ide o bravúrne zvládnutie v jazyku zviditeľnených myšlienkových pochodov superstroja – na rozdiel od 90 percent textov o údajne inteligentnejšej umelej inteligencii konečne nemáte dojem, že sa zhovárate s poloidiotom komunikujúcim výlučne v holých vetách. Autori tohto typu textov mlčky predpokladajú, že počítač sa síce jednoducho vyjadruje, no zložito myslí. Ich teória je však omnoho naivnejšia než predstavy o stvorení zeme z kačacieho vajíčka – odsúva totiž umelú inteligenciu kamsi do vnútornéhio neznáma medzi obvody a kábliky, zneviditeľňuje, stajomňuje a démonizuje , aby počítač v príhodnej chvíli mohol oznámiť výsledok – ajhľa a máme to! Vskutku, šibnutie čarovného prútika ako vyšité, stroj fungujúci ako rekvizita v rozprávkach – nie je dôležitý proces, ale výsledok. Počítač je videný nevedecky, predlogicky, možnože povrchne poeticky, v každom prípade formou mýtickej skratky, veda ustupuje mágii, takže by sme vlastne mohli hovoriť o počítačovej fantasy.
Lem ako jeden z mála postupuje inak. Rekonštruuje proces myslenia stroja, ktorý nielenže je človeku partnerom, ale naopak, človek už pre neho nie je partnerom. Nie je to už len stroj-zaznamenávač, ukladač informácií, korigovač či počítač vo vlastnom zmysle slova, ale tvorca – mysliteľ. Vonkoncom nemám prehľad v stave súčasných špičkových informačných technológií, ale domnievam sa, že onen prvok myšlienkovej kreativity umelej inteligencie je fantastickým ozvláštnením či hudbou budúcnosti aj dnes, nieto v roku 1981, kedy Lem text písal.
Zo žánrového hľadiska ide o súbor fiktívnych textov odborného a esejistického rázu, zasadených do prostredia už ani nie tak vzdialenej budúcnosti a prepojených ,,osobou\" počítača Golema XIV. Do textu striktne odborného rázu (úvod Irvinga T.Creva, datovaný rokom 2027), informujúceho o vzniku Eniacu a iných, dnes všeobecne známych ,,pravdivých\" udalostiach autor nenápadne vsúva fikciu, takže do budúcnosti (ktorá je ale pre fiktívneho rozprávača prítomnosťou) prejdeme úplne plynulo. Je veľmi ťažké, ak nie nemožné určiť bod, kedy Lem začal vymýšľať; je to veľmi ťažké preto, lebo všetky jeho ,,výmysly\" sú extrapoláciami par excelence, logicky nadväzujúcimi a rozvíjajúcimi už roku 1981 existujúce. Teda vedecká fantastika ako má byť. Nefalšovaná hard sf tvrdšia než desať Wiliamsov, Bujoldových, Hamiltonov a Weberov dohromady – aj bez siahodlhých popisov dielcov, plášťov, 333 súčiastok; a tiež bez bláznivých súbojov či vojen. Budúcnosť je v Golemovi XIV napokon len kulisou, vzdialene, akosi nesmelo prítomnou. Vonkajšie udalosti sa mihnú len tu a tam, dobrodružstvo činu ustupuje dobrodružstvu myšlienky, za ktorou sa rútime priepasťami a vrcholmi mozgových závitov supermozgu počítača-Lema. Evolúcia, jazyk, ľudská myseľ a jej vývin – to sú len niektoré z okruhov, ku ktorým sa dostávame v kaskádach súvetí, nabitých myšlienkami ako elektráreň prúdom.
Golem XIV jednoznačne potvrdzuje, že Lem nie je len jedným z najtalentovanejších spisovateľov, ale i najväčších mysliteľov našej doby (a takáto kombinácia je pomerne zriedkavá); jeho intelektuálnemu rozpätiu nemohol vyhovieť iný rozprávač než superpočítač nesmierne nadradený nad ľudstvom. Nadmieru sebavedomé rozprávačské gesto (ostatne zmiernené prítomnosťou omnoho vyspelejšej Počestnej Anče) je vzhľadom na myšlienkovú závažnosť a prieraznosť odôvodnené.
Lemova knižka je aj napriek zdanlivej sebastrednosti autora predovšetkým knižkou o pokore. Je antiantropocentrická; človek je v nej ponímaný ako jedna mnohých položiek vo víre nekonečného univerza. Azda sa niekomu bude Lem javiť ako cynik či mizantrop; môžbyť, no práve tento postoj mu umožňuje vytvoriť odstup, z ktorého potom vidí veci inak. Postupne prevracia naruby väčšinu istôt, avšak na rozdiel od postmoderného ,,hrajkania sa\" neuteká pred zodpovednosťou a nachádza východisko. (Práve v tomto prístupe, domnievam sa, tkvie podstata Lemovej mysliteľskej pravdivosti. Namiesto na povrch vystavovanej lásky k ľudstvu, vedúcej k ilúziám a sebaklamom, ponúka nenávisť, aby sa pokúsil o skutočné riešenie; pravda nie z lásky k ľuďom, ale z lásky k poznaniu, vedený neutíchajúcou vášňou zvedavosti) Respektíve križovatku. Rozhodnutie na nej bude veľmi ťažké. Ostatne – aké by malo byť, vykúpené cenou cesty, aby jej bolo hodno?
Stanislav Lem, Golem XIV, Banská Bystrica, Drewo a srd 2003, preklad a doslov Jozef Marušiak, 165s; 199 sk