 |
„Máš strach, maličký?“ zaznelo miestnosťou a na trpasličích pažiach chtiac-nechtiac nabehla husacia koža.
„Nemám!“ odvrkol trpaslík Grolan.
Hlas sa odmlčal, v celom dome nastalo mŕtve ticho, no neistota v trpaslíkovej mysli pretrvávala. Čo sa v dome deje?
Dorazil sem poobede. K tejto šľachtickej usadlosti sa dostal krátko po tom, ako mu Slnko prestalo svietiť priamo na jeho spálenú plešinu, po namáhavom poldennom putovaní vyľudneným krajom. Celé okolie bolo vymreté. Nestretol človeka, ani psy mu v ľudoprázdnych osadách neskrížili cestu. Všetci boli preč. Stratili sa, odišli, ušli.
Záhrada tohto sídla už pocítila známky opustenosti. Pichľavé buriny prerástli nádherné kvety a svojimi popínavými stonkami obalili ešte nedávno kvitnúce záhony. Dávno to tu nikto nepolieval. Uschnuté lupene popadali na popukanú zem povedľa chodníka a lemovali cestu až k opustenému domu.
V kaštieli bolo pusto. Nezaklopal, nespýtal sa, či môže vstúpiť. Otvoril dvere a urobil pár krokov po lesknúcej sa mramorovej dlážke. Všetko tu vyzeralo čisto. A prázdno. Ako keby všetky dôležité, drahé veci niekto pobral preč. To, čo zostalo sa však lesklo bez jediného náznaku špiny.
Po stranách chodby na policiach stáli biele mramorové busty. Kamenné ľudské hlavy boli vyleštené tak dokonale, až sa na trpaslíkovej tvári zjavil úsmev, ako zbadal holé hlavy nadmieru sa lesknúce v žiare svetla vychádzajúceho z krbu.
Vo veľkom prezdobenom kozube horel oheň. Ako nohy hrubé polená, ktoré tam len nedávno musel niekto naložiť, boli oblizované červenými dračími plameňmi. No v celom zámku nebol nikto.
Grolan prešiel jednu miestnosť po druhej, nazrel do všetkých sál, spální, salónikov a komôr, živú dušu však nenašiel. Oheň horel aj v kuchyni. V hrnci rozvoniavala hustá polievka. Pre koho?
Trpaslík, aj keď plný pochybností, či to jedlo nemôže byť otrávené, si nabral plný tanier a s chlebom, ktorý našiel na polici sa doň pustil. Polievka bola vynikajúca.
Teraz už spokojne oddychoval sediac na stoličke s nohami vyloženými na kuchynskom stole. Z vrecka si vytiahol otlčenú fajku a zapálil si. Kuchyňa sa mu zdala najbezpečnejšou miestnosťou z celého kaštieľa, no svoje dva meče si pre istotu položil blízko seba. Oddychoval.
Vonku Slnko pomaly zapadalo a v miestnosti nastávalo šero. Len hladné plamene ohniska sa obvíňali okolo zuhoľnatených polien.
Vtedy sa miestnosťou ozval ten hlas: „Máš strach, maličký?“
„Nemám!“ zavrčal trpaslík a ruku si položil na svoje zbrane.
„Ja ale mám!“ zapišťal ktosi za ním.
Mihotavé svetlo červenkastých plameňov tajomne osvetľovalo malú postavu, ktorá sa záhadne objavila za sediacim Grolanom. Skaderuka-skadenoha, malinký mužíček s nepomerne veľkou hlavou, očami sťa dve čierne loptičky a ušami ako papierový vejár. Na hlave veľká pletená čapica s farebným brmbolcom. Zakrývala mu rozstrapatené ako slama tvrdé mastné vlasy a nebyť jeho obrovských uší padala by mu do očí.
„Ja mám strach, ujo!“ spojil si zahanbene svoje ruky, ako keby sa chcel modliť.
„A ty si sa tu skade vzal?“ nechápal jeho prítomnosť prekvapený trpaslík.
„Ty si tiež škriatok?“ nestaral sa maličký o jeho otázku „Teba tiež kúpili a budeme tu spolu pracovať, však? Budeme spolu upratovať a bude nám dobre.“
„Já som neny škrátek!“ odvrkol urazene trpaslík.
„Však, budeš tu pracovať!? Ja to sám nestíham. Navariť, poutierať prach vo všetkých miestnostiach, poumývať dlážky. A izieb je tu veľa. Vyprať, odpratať smeti, keď tu páni nejaké nechali. Ale teraz je tých smetí pomenej. Odvtedy, čo odišli, nemusím ani prať. Iba na seba. A to sa mi nechce.“ Pri poslednej vete škriatkove ústa sa roztiahli do širokého úsmevu.
„Já som neny žádný škrátek!“ zvýšil Grolan silu svojho hlasu čím zdôraznil nespisovnosť svojich slov.
„Budeš prať, dobre? Veď iba na mňa a na seba! V akej horúcej vode sa dá vyprať to tvoje brnenie?“
„Já neny som škrátek, neočuješ?!“
„Ty nie si škriatok?“ konečne malý mužík zachytil, čo mu trpaslík hovorí. Ošúchal si rukami zadok a posadil sa na podlahu. Lepšie povedané, spustil sa dolu ako vrece zemiakov, až to zadunelo, vyrovnal si ako paličky tenké nohy a udivene sa zadíval na nahnevaného pobafkajúceho Grolana.
„Ty nie si škriatok? Máš čudnú reč, to je isté. Asi si len zabudol narásť, však? Môj pán hovoril, že keď sú deti veľmi zlé, nevyrastú. Ty si musel byť veľmi – veľmi zlý, keď si bol malý. Veď len brada ti poriadne narástla.“
„Já som nezabudel vyrást! Já som trpaslík!“
„Áno, áno – tak to pán hovoril. Ak sú deti zlé, stanú sa z nich trpaslíci. A ty si bol určite zlý. Tiež si iných ťahal za uši? Lebo mňa ťahali. Aj doma, tam, kde som mal ocka. Aj tam ma ťahali. Ale tu viac. Keď tu bol môj pán, tiež ma ťahal, ak polievka presolená a tak…“
„Ja som nebol … „ už-už mal chuť vstať a vylepiť mu jedno poriadne zaucho, no narýchlo radšej zmenil tému „Kam odišiel? Kde je teraz tvoj pán?“
„Neviem. Je preč.“ zamyslel sa škriatok „Keď prišli oni, všetci odišli.“
„Oni? Kto, oni?“
Skôr než sa dvere začali s nepríjemným vrzgotom otvárať malý škriatok na ne vypúlenými očami ukázal. „Oni.“ riekol „Sú tu. Už prichádzajú.“ Trpaslík sa postavil a svoj zrak zaostril na otvárajúce sa dvere. Odchýlili sa, no viac sa už neotvorili. V miestnosti, napriek horiacemu ohňu nastala nepríjemná zima. Telom im prebehla zimnica, po ktorej im na rukách ostala husia koža. Grolan sa postavil, urobil krok, potom druhý, smerom k dverám.
„Nechoď tam. Ublížia ti.“ zašepkal so strachom v hlase škriatok.
„Kto?“ otočil svoj pohľad na trasúceho sa mužíka.
„Oni!“ prstom ukázal do tmy.
Sviečka horiaca na stole náhle zhasla. Drevené varechy z kolíkov na bočnej stene s hrmotom padli na zem. Kniha plná zožltnutých strán s popísanými receptami sa otvorila. Jej stránky sa začali pretáčať. Najprv pomaly, jedna po druhej. Rýchlosť sa však zvyšovala, až miestnosť naplnil nepríjemný zvuk šúchajúceho sa papiera. Dvere sa zabuchli, rám sa zatriasol.
„Sú nahnevaní!“ zašepkal škriatok.
„Vidíš ich?“
„Nie. Teraz nie.“ rukou sa načahoval po polienku.
V trpaslíkových rukách sa zaligotali ostria mečov.
„To nepomôže. Tým ich nemôžeš poraziť.“
Vrece s múkou sa prevrátilo a biely prach sa vysypal na zem. Na ňom sa zjavila široká ryha. Čosi do múky sfúklo a kuchyňa sa zaplnila poletujúcim prachom. Prázdna drevená debnička sa dvihla do vzduchu asi do výšky trpaslíkových očí. Držala sa nad zemou a ako keby vírom vetra sa nenápadne pohupovala.
„Bojíte sa, maličkí?“ začuli znova ten škripotavý hlas.
„Nie!“ surovo zreval do tmy trpaslík.
„Mali by ste sa!“ Po týchto slovách, ako na povel vyletela drevená prepravka na stojaceho trpaslíka. Ten však zareagoval. Dvihol svoje zbrane pred svoju tvár a za letu debničku prepolil. S rachotom dopadla na podlahu.
„Pozor!“ skríkol vyľakaný škriatok zbadajúc, že hromada zeleniny letí priamo na trpaslíkovo telo.
Zemiaky, mrkva, cibuľa. Aj ako hlava veľké kapusty zasiahli Grolana nepripraveného až padol na zem. Rýchlo sa však pozviechal, vstal a nahlas zakričal: „A iné nevieš?!“
To už ale neviditeľný nepriateľ hodil po ňom ostrý mäsiarsky nôž.
„Skrč sa!“ zreval prekvapený trpaslík na malého škriatka, ktorému sa ledva podarilo vyhnúť sa stretu s nožom.
„Pomôž mi!“ strachom zadýchaný škriatok chytil do rúk polená a začal ich narýchlo hádzať do ohňa.
„Čo robíš?“
„Odháňam zlého ducha!“
Oheň zúrivo blčal hltajúc horiace drevá, ktoré s hukotom praskali ako keby neľudským bytostiam chceli dať jasne najavo, že teraz sú tu oni pánmi. V rozkúrenej kuchyni nastalo dusno, a horúci dym zaplnil miestnosť, no dvojica sa čo najbližšie tlačila k žeravému ohnisku, aj keď im po celom tele stekali slané kvapky potu. Neviditeľní protivníci boli preč.
„Každý večer som tu! Vieš, tu je bezpečne“ riekol narýchlo škriatok a priložil ďalší kus dreva do ohňa. Bola ním práve jeho obľúbená varecha, ktorú vytiahol z hrnca s polievkou.
„Boja sa ohňa. Boja sa svetla. No teraz sú nahnevaní. Asi preto, že si im povedal, že sa ich nebojíš.“
„Hmm.“ zahundral si popod fúzy upotený trpaslík „A odkál víš, že ich je vác? Že neni len jeden zlý duch, čo tu šarapatí?“
„Je ich veľa.“ sám sebe si prisvedčil škriatok „Môj pán hovoril, že sa na našu krajinu vyrojila tajná Šajdánova armáda. Sú to duchovia mŕtvych bojovníkov, prebudení zlými silami. Ghúl Šajdán ich vycvičil. A keď sa pustia do boja, nenájde sa nikto, kto by ich porazil. Je to tak. Môj pán mal vždy pravdu. On vie všetko, vieš?“
„A teba tady nechal? Napospas mŕtvym bojovníkom?“
„No! Veď niekto musí strážiť kaštieľ, nie? Ale už ma to prestáva baviť. Najradšej by som išiel domov. Bojím sa tu. Zlí duchovia sú stále horší a horší. Ešte nedávno im stačilo, keď som im prisvedčil, že sa ich bojím a nechali ma spať celú noc. A ani ich nebolo toľko. Teraz však prišli aj ďalší. Tí sú horší. Nemajú nohy a vyzerajú strašidelne. Ja ich totiž vidím.“
„Vidíš?“
„Hej! Vidím. Touto guľôčkou.“
Z vrecka na pletenom zelenom svetri niečo vybral. Bol to však len motúz obvinutý na drevenej paličke.
„To nie je guľôčka!“ líca mu očerveneli od hanby.
Potom znova vložil svoju ušpinenú detskú ruku do vrecka a víťazoslávne riekol: „Toto je ona!“
Otvárajúc svoju dlaň podal ju Grolanovi. Bola to obyčajná sklenená guľka s ružovkastým nádychom veľkosti vrabčieho vajca . „Pozri sa cez ňu!“
Trpaslík zažmúril jedno oko a druhým pozrel cez sklenenú guľku. „Nic nevidým!“ šero v kuchyni sa jeho pohľadom zmenilo na ružové.
„To je dobre. To znamená, že tu nie sú. Hovoril som ti, boja sa svetla. Každé ráno sa rozplynú ako hmla. Tu ja spávam a len čo Slnko vyjde, osvetlia ma ranné lúče. Preto sem neradi chodia. Sú zalezení v pivnici, odtiaľ občas počujem lomoz.“
Skadiaľsi vybral malý škriatok hnedú plstenú deku. Rozložil ju na zem a ľahol si naň. Svoju veľkú čiapku si pretiahol cez uši a zakryl si ňou celú hlavu.
„Poď spať. Dnes už určite neprídu. Myslím si, že sa nás zľakli.“ Potom sa otočil nabok a po krátkej chvíli začal hlasito odfukovať.
Trpaslík ale nespustil sklenenú guľku z rúk. Pozorne ňou sledoval miestnosť. Strhol sa na každý aj skoro neviditeľný pohyb tieňa.
„Myslím si, že spat sa nebude. Mám pocit, že sú tady.“ V ružovej farbe miestnosti zbadal množstvo nepatrných pohybov. „Prichádzajú a je jich moc.“
Vydýchaný vzduch v miestnosti odrazu preťal odporný piskľavý zvuk. Krv zaraz stuhla Grolanovi v žilách, ako uvidel tvory, z ktorých vychádzal ten neľudský škrekot. Pomaly sa prikrádali k nim. Škriatok bol v momente na nohách. Chvíľu bojoval so svojou čapicou, ktorú si nevedel vytiahnuť nad oči.
Blížili sa. Nie jeden alebo dvaja. Boli ich mraky. Roztrhané priesvitné tela sa im vznášali v hustom vzduchu, naťahovali svoje mŕtve ruky smerom k ustráchanej dvojici. Namiesto prstov mali ako nože ostré červené pazúry. Nemali nohy. Ich odporné telá boli roztrhnuté na polovicu a z trupu im vypadávali črevá, ktoré si ťahali po podlahe. Bezvlasé lebky s mŕtvymi očnými jamkami sa im leskli v plameňoch ohňa. Zverské špicaté zuby cerili na trpaslíka, zo širokých úst bez perí im na podlahu kvapkali zelené sliny.
„Už sa bojíte maličkí?“ vystrelil škrekľavým hlasom jeden z nich.
„Drevo! Prilož drevo!“ trpaslík bez toho, aby čo len odvrátil pohľad od netvorov zadal rýchlo škriatkovi príkaz.
„Už nemáme!“
„Stoličky! Hod tam stoličku!“
„Je veľká! Je veľká!“
To sa už ale v Grolanovej pravačke ocitol meč a jedným sekom rozpolil starú stoličku na polovicu. Pár triesok odletelo, no aj tie sa napochytro podarilo škriatkovi vyzbierať a hodiť na horúcu pahrebu. Oheň sa znova rozblčal.
Zlé mocnosti sa však blížili. Ich hnev bol ukrutný, nedbali na spaľujúce plamene ani na dym, ktorý sa ako had plazil priestorom. Ich hrôzostrašné ťarbavé pohyby pociťovali nešťastníci na vlastnom tele. Mrazivé chvenie na koži sa nechtiac menilo v triašku, na čelách im vyrazili kropaje studeného potu. Zlí duchovia tu boli a rozhodli sa s nimi skoncovať. Ich ruky premenené na živé britvy dostali povel rozsekať neborákov na márne kúsky a z ešte tlčúcich sŕdc vytrhnúť splašené duše. Trpaslík a škriatok ale nemali v úmysle opustiť tento svet.
„Stôl! Spálime stôl!“ To už Grolan mečmi sekal do kuchynského stola a mocnými pažami oddeľoval drevené nohy od dosák. Ktovie, či to bolo jeho zúrivosťou, či nabrúsenosťou čepelí jeho mečov, no ako skala tvrdé drevo sa pod jeho tlakom ľahko poddávalo. Kusy stola šmahom ruky leteli do horúcich útrob červených plameňov, no keď sa trpaslík obzrel zistil, že už nie je čo páliť. Hnaný hrôzou vytiahol z ohňa horiacu nohu stoličky a na dlaniach mu nabehli bolestivé pľuzgiere. V ušiach mu zaznel vražedný sykot. Rozohnal sa horiacim drevom okolo seba a priam cítil, ako sú hnilobné nemŕtve telá škvarené, keď ich oheň zasiahne.
A vtedy ohnisko vybuchlo. Vyšľahli plamene také obrovské, až sa chytili dreveného stropu. Musela to byť mágia, či božia moc, ktorá zmenila oheň na zúrivého draka hltajúceho celú miestnosť svojimi plamennými jazykmi. Kúzla to však neboli. Malý škriatok sa nebadane vyškrabal na hornú policu potravinovej skrine a odtiaľ zhadzoval jednu fľašu alkoholu za druhou.
„Tak treba …!“ skríkol Grolan a s horiacou fakľou v spálených rukách sa ponáhľal malému mužíkovi na pomoc.
Zúrivý sykot neviditeľných duchov sa v momente zmenil na bolestivé zavýjanie. Ustupovali. Zvyšky ich mŕtvych tiel spaľovala ukrutánska horúčava, no smrteľný strach škriatkovi neustále prikazoval aby hádzal plné i prázdne fľaše do vrelých plameňov.
Trpaslík si priložil ružovú guľku k spotenej tvári. Aj cez hustý dym jasne videl, ako roj duchov sa náhli z miestnosti von. S nimi odchádzala aj hrôza a pocit beznádeje, ktoré sa im ešte slabo chveli v kútikoch duše.
Zadychčane pribehol k polici. Na chrbte zacítil prenikavú bolesť. To ostré čepele prstov jedného z posledných duchov sa mu zaryli do svalov a vyšklbli kus kože. Grolan zareval, no otočil sa a horiacim drevom sekol priamo pred seba. Vzduch škaredo zasyčal a ryk raneného ducha preťal miestnosť.
„Hádž! Hádž!“ trpaslík nedbal na svoje zranenia.
A škriatok stále hádzal. Fľaše padali do žeravých úst ohňa a plamene vybuchovali ako láva v útrobách sopky. Neznesiteľné teplo im pripekalo tváre a na holých rukách sa mi škvalili chlpy. Vzduch sa miešal s hustým dymom, pľúca nešťastníkov už nevládali prijímať toľko čmudu.
Strop zachvátili plamene. Všetko horelo. Okenice, dvere, ktoré boli na druhej strane miestnosti dostali svoju dávku plameňov a zbĺkli červenou farbou. Záclony sa chytili už dávno, zostal po nich len čierny dym a ohne, ktoré sa priplazili k okeniciam.
„Von!“ konečne si uvedomil tú hrôzu trpasličí bojovník.
„Ale ešte sú …!“ nestihol dokončiť svoju vetu.„Von!“ chytil škriatka za nohu, strhol ho z horiacej police a vrhol sa oproti plameňom na dverách.
Kaštieľ horel. Ťažké plamene pohlcovali jeho steny, tehly pod horúcim náporom pukali a menili sa v prach.
Obaja stáli vonku. Unavení hrôzou, ktorú prežili, preľaknutí, vyčerpaní na smrť a čakajúci na vraždiacich neviditeľných démonov, ktorí ich čochvíľa zabijú. Duchovia si ich však už nevšímali. Po Grolanovom chrbte stekali čerstvé pramienky krvi a lúče vychádzajúceho Slnka sa ich pokúšali sušiť.
Svitalo. Trpaslík si naposledy zobral do rúk sklenenú guľu a pozrel sa ňou na okolie. Duchov tu bolo neskutočne veľa. More a more strašidiel zahltili celý kraj a teraz sa rozplývali ako hmla v lúčoch ranného Slnka.
Šajdánovo tajné vojsko je preč. No vráti sa v noci. A potom ďalšiu noc. Škriatok a trpaslík tu však už nebudú.
„Kam, kam pôjdeme?“ opýtal sa celý ušpinený škriatok neveselo.
„Preč. Nájdeme tvoj domov.“
Maličký sa usmial, v očiach sa mu objavila iskierka radosti.
„A potém… potém musíme informuvat ostatných trpaslíkov, co sa tady vlastne deje.“
Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2010. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.