Nad šírou planinou sa rozlieha dunenie bubnov a hučanie bojových rohov. Zem sa chveje pod nohami hrozivých, neúprosne vpred sa kníšucich olifantov. V ostnatom železe zakutí trollovia pred sebou tlačia masívne dobývacie veže a gigantické katapulty. Čudesné nosorohé obludy ťahajú velikánsku drevenú konštrukciu, na ktorej sa kýva ťažké baranidlo s bronzovou papuľou plnou ohňa. A za tým všetkým pochodujú opancierovaní orkovia. Sú ich státisíce – zatiaľ čo prvý voj už nedočkavo reve pod vysokými bielymi hradbami, kdesi ďaleko vzadu ďalší a ďalší stále prúdia z temnej brány Minas Morgul. Nad bojiskom i nad terasovitým mestom krúžia nazghúlovia – ich škrek trhá ušné bubienky a zráža na zem všetko živé. Ich vodca, robustná mátoha v strašidelne kovanej prilbe, vydá povel k útoku. Katapulty zarachotia…
Verte mi, napísať recenziu na film, akým je Pán prsteňov: Návrat kráľa, znamená vybojovať zápas sám so sebou. Ako si, pri Odulinom žihadle, zachovať chladný, objektívny odstup, keď vám pri spomienke na ten zážitok po celom tele behajú zimomriavky, srdce vám vzrušene búši, oči vám vlhnú dojatím a váš mozog produkuje len výkriku typu „Trikrát lepšie než prvé dva diely dokopy!“, „Vizuálne i emocionálne najohromujúcejší filmový zážitok našich čias!“, či „Jackson je génius, pošlite na Nový Zéland aspoň 15 Oscarov!“. Napriek tomu sa o to pokúsim a bez zbytočnej preexponovanosti skonštatujem len toľko, že Peter Jackson neklamal. Skutočne si na koniec nechal to najlepšie.
Film začína tak trochu zákerne. Malý výlet do minulosti nám ukáže, ako vlastne Sméagol prišiel k Prsteňu moci, i ako ho ten premenil na Gluma (zlovestná, z hobitskej „selanky“ do až krutej odpornosti brilantne vygradovaná scéna). Potom už sme späť uprostred aktuálneho deja. Sam a Frodo stúpajú po úbočí pochmúrnych hôr na hraniciach Mordoru a ich spor o tom, či je Glum zradca, alebo nie, sa stupňuje. Gandalf a jeho partia sa v zatopenom Železnom páse stretávajú so Smieškom a Pipinom, načo spoločne odcválajú späť do Edorasu. Tam Pipin nakrátko podľahne pokušeniu palantíru, vidiaceho kameňa, vďaka čomu Sauronovo oko zahliadne Aragorna, dediča gondorského trónu. Vojna je už teraz neodvratná, nad Stredozemou sa začína stmievať… Skrátka, prvých zhruba 30 – 40 minút sa odohráva vo viac-menej komornom duchu a pokračovanie osobných drám z predchádzajúcich dielov diváka tak trochu ukolísa a dá mu „pocit domova“, pocit, že je opäť tam, kde mu dva roky bolo tak dobre. Lenže potom… potom Gandalf s Pipinom pricválajú k Minas Tirith. Už prvá fantastická scenéria citadely na príkrom skalnom úbočí spôsobí divákovi ľahkú arytmiu. A potom sa vzduch rozochveje burácaním hlavného hudobného motívu a kamera v panoramatických preletoch nad mestom sleduje čarodejníka, ako cvalom stúpa po jednotlivých opevnených terasách až na vrchol bielej veže. Všade sa to hemží prípravami na boj, Minas Tirith nádherne ožíva pred očami a vy zrazu viete, že nič už nebude také, ako v prvých dvoch dieloch trilógie. Tu sa chystá niečo omnoho, omnoho, OMNOHO veľkolepejšieho. Vzápätí v diaľke zarevú mordorské rohy a potom to začne…
Nemá zmysel to opisovať. Rinčanie železa, erdžanie koní, rachot padajúcich veží a vreskot orkov je ohlušujúcou zvukovou kulisou pre takmer dvojhodinovú monumentálnu bitku, ktorá sa ženie od hradieb Minas Tirith, cez Pelennorské polia a Osgiliath až k Čiernej bráne. To, čo sa deje na plátne, svojou výpravnosťou hravo spláchne do zabudnutia i také filmy ako Kleopatra, Ben Hur či Lawrence z Arábie (a bitka o Helmov žľab vám zrazu bude pripadať ako videozáznam z predstavenia ochotníckeho divadla). Triky sú bombastické a hoci občas ich digitálnosť pichne do oka, divákovu pozornosť to neruší, pretože veľkoleposť zďaleka nie je na tom všetkom to najlepšie. Ono je to totiž navyše čertovsky dobre „nakamerované“ a do poslednej sekundy prešpikované úžasnými režisérskymi nápadmi. Závratná bitka rohanských jazdcov s olifantami, drvivý súboj Éowyn s Kráľom nazghúlov či príchod vojska mŕtvych, ktoré ako roj svetielkujúceho zeleného hmyzu začne požierať škratiu armádu – to všetko sú majstrovské kusy filmárskeho remesla, výplody hravej, originalitou a nadšením sršiacej mysle. Dokonalú prácu so svetlom a farbami snáď ani nemusím zdôrazňovať. Ale aj v Mordore sa odohrávajú veci – v priesmyku Cirith Ungol na Froda striehne mnohonohá hrôza, ktorá hobitofilom dôrazne pripomenie, z akého žánru PJ presedlal na fantasy. O postupne sa vyhrocujúcom nepriateľstve medzi Samom a Glumom ani nehovoriac. Nestrihajte si pred filmom nechty, lebo si nebudete mať čo obhrýzať.
Ešte viac však na Návrate kráľa fascinuje fakt, že celé to úžasné vizuálne obžerstvo je stále iba kulisou, len prirodzeným doplnkom a zdôraznením pre silný príbeh plný väčších či menších osobných víťazstiev, ale aj srdcervúcich tragédií. Keď kamera v neskutočnom jednom zábere letí od Bielej veže, z ktorej skáče horiaci Denethor, ponad obrancami posiate hradby a rozbitú hlavnú bránu až na Pelennorskú pláň, kde sa šesťtisícový klin rohanskej jazdy práve zaboril do mrákavy mordorského vojska, síce otvárate ústa nad tým, čo vidíte, ale vnútorne ste stále spätí s nešťastím šialeného správcu, s Théodenovým šľachetným odhodlaním odvetiť na zúfalé volanie Gondoru, stále tam niekde dole vidíte Éowyn so Smieškom, ako sa ženú v ústrety všetkej tej hrôze. Celkovo je záver trilógie podstatne temnejším filmom, než jeho predchodcovia. A teraz nehovorím len o tom, že Jackson sebavedomo pritvrdil a šokuje radového diváka trebárs použitím hláv osgiliathských obrancov ako streliva do škratích katapultov. Poriadny „hardcore“ je predovšetkým „Frodova“ dejová línia – je koniec so Samovým zmyslom pre humor („Kľudne tú vodu dopite, pán Frodo, na spiatočnú cestu už ju potrebovať nebudeme.“) a Glum nadobro prestáva byť tým napoly sympatickým, zábavným škriatkom. Je z neho hnusný bastard, ktorému budete priať veľmi škaredú smrť a keby ste pri záverečnej konfrontácii v útrobách Hory osudu mali pri sebe jeho sošku z darčekového DVD vydania Dvoch veží, šmaríte ju o zem a rozdupete na prach. A keď už sme pri tom, Sean Astin v úlohe Sama definitívne potvrdzuje to, čo sme už dlhšie tušili – že práve on je hlavným hrdinom príbehu a že si zaslúži minimálne nomináciu na Oscara za najlepší herecký výkon. Ono celkovo majú hobiti v záverečnom dejstve veľmi veľké slovo – o Smieškovom podiele na pelennorskej bitke vedia tolkienisti svoje, zatiaľ čo Pipin vytvorí prekvapivo funkčnú akčnú dvojicu s Gandalfom. Áno, je to stále predovšetkým o jednotlivých postavách, starostlivo prepracovaných a výborne zahraných, bez ohľadu na mašírujúcich 200-tisíc digitálnych orkov. A to je najdôležitejšie víťazstvo, ktoré na nás pod hradbami Minas Tirith čaká
Čo dodať? Pán prsteňov: Návrat kráľa je veľkolepý, nádherný, dych vyrážajúci film. Je bez preháňania podstatne lepší, než sme dúfali na základe výborných skúseností s predchádzajúcimi dielmi. Je strašidelný i vtipný, plný ohromujúcich davových scén i dojímavých drobných ľudských príbehov, má krásnu hudbu, bez výnimky skvelé herecké výkony, brilantné vizuálne spracovanie a v neposlednom rade i neopísateľnú emocionálnu silu – keď v závere čerstvo korunovaný Aragorn a spolu s ním celý gondorský ľud pokľaknú pred statočnými polovičníkmi z Kraja, nerozplače sa len ten najhorší cynik. Skrátka a dobre, Návrat kráľa je famóznym zavŕšením eposu a s konečnou platnosťou potvrdzuje fakt, že na svet práve prišla najlepšia filmová trilógia všetkých čias. Niet sporu o tom, že niečo také už len tak nezažijeme a každý z nás by si mal považovať za česť, že mu osud doprial byť svedkom vzniku tohto nesmrteľného diela. A verte mi – keď sa nakoniec Sam zhlboka nadýchne, povie: „Tak som sa vrátil“ a spolu s Ruženkou a deťmi za sebou zavrú dvere svojho domčeka, budete mať pri nápise THE END minimálne úzko v krku. Jednak dojatím, ale hlavne ľútosťou nad tým, že to už všetko skončilo.
Ja som nariekal ako malé decko.