Bola tam?"
Max pokýval na súhlas hlavou.
„A čo ten Škriatok?“
„Toho som nevidel. Jedlo som dal jej.“
Styron sa prisunul vozíčkom k stolu a zobral do rúk počítač.
"Pozri, Maximilián, máme už len 11 rakiet. Na zničenie štítu okolo Pevnosti je nutná väčšia sila. Počúvaš ma? Potrebujeme jej loď. Ak sa tam nedostaneme včas, pohltí lode divoké rastlinstvo .
„Bude to ťažšie než sa zdá. Zmenila sa,“ povedal Maximilián.
„Budú to 2 týždne, čo kapitán aj s posádkou podlahli zraneniam,“ odložil prístroj a podišiel k oknu.
„Craven mal kuráž ako nikto“, pokračoval starec, " Mal to napísané na čele. Neviem si predstaviť čo by robil keby nebol kapitánom. A ona v ňom mala oporu. Musíme sa zmeniť ak stratíme takého človeka. Iste trpí." žoldnier sa stočil na vozíčku k Maxovi. " A toto musíš pochopiť, chlapče. Inak tu stvrdneme."
„Ty to nechápeš Styron, ona neleží na posteli a neplače. Práve naopak. Akoby po smrti svojho otca vystúpila z jeho tieňa a teraz je slobodná. Rozpráva rozvážne a veliteľsky. Hovorí z nej kapitán.“
„Neverím, že by mladá Cravenová bola taká bezcitná,“ prerušil ho žoldnier.
„Keby si videl ako to vyzerá na Lirre I. Naja opravila slnečné kolektory a dala do poriadku kabeláž. So všetkým jej pomáha Škriatok a potom, čo zapojila okruhy aj hlavný počítač. To nie je bezcitnosť Styron. Ona vie, čo robí.“
„Vie, čo robí,“ osopil sa starec, „A ty to vieš? Ja ti poviem, čo chystá. Opravila kolektory a komunikuje s palubným systémom. Opýtal si sa jej prečo neopravila aj delá? Chce odletieť. Vykašlať sa na celú misiu. Leteli sme sem celé mesiace aby sme sa vrátili bez zachráneného vojaka? Myslíš, že ju zaujíma nejaký chlap zavretý v opustenej pevnosti? Iste sa prikláňa k možnosti, že už nežije. Inak sa to ani nedá vysvetliť, chlapče. Teraz tam sedí so Škriatkom a čaká na dostatok energie aby mohla odletieť. A ani nám nezamáva. A to kvôli tebe, Maximilián. Má ísť za ňou vozíčkar?“ zvýšil Styron hlas, „Ja sa cez tú džunglu dostanem, ale to nechci.“
Lirra I nebola vzdialená od Lirry II ani tisíc metrov. Obe sedeli v mori hustého rastlinstva ako vajcia v tráve a razenie cesty bolo namáhavé aj vďaka batohu, ktorý mal mladý kuchár na chrbte. Spomaľovali ho aj pokrútené stromy a divé potôčiky. Cesta mu tak trvala dobrú polhodinu.Naspäť sa išlo ľahšie a tak isto aj večer. Akoby tá húšťava v noci ožila a s tichou zákernosťou uzavrela namáhavo vykosenú cestu. Ráno Max zase ťahal mačetu z pošvy.
Keď prišiel k Lirre I, Škriatok sa oháňal malou sekerkou a úporne sa snažil zdolať rastlinstvo, ktoré väznilo loď. Mladíka prekvapilo, že nie je v klaustrofobickej strojovni lode. Keď sa tam kedysi ocitol, pomýlil si jeho údy s úzkym potrubím.
Prešiel okolo neho bez slov, ale pri vstupe do lodi sa ešte raz obzrel a všimol si, že ho pozoruje.
V riadiacej miestnosti pri jednom z terminálov stála mladá žena. Zdalo sa, že nespozorovala jeho príchod. Max prestal dýchať a v miestnosti sa ozývali len melodické zvuky terminálu. Pozoroval jej nádherné telo v priliehavej kombinéze. Vždy mal problém prinútiť sa hladieť jej do očí. A ona to vedela.
Po chvíli pootočila hlavu akoby pozerala von oknom.
„Už sa môžem otočiť?“
Maximilán zneistel, keď si uvedomil, že stačí povedať áno a uvidí jej oči, ústa, prsia. Cravenová však na odpoveď nečakala a otočila sa. Ruky mala vo vlasoch aby si zopäla dlhé vlasy. Jej vnady sa tak ešte zvýraznili, čo musel mladý kuchár vyriešiť odvrátením hlavy.
„Doniesol som vám večeru.“
„Ďakujem, Max. Bez teba by sme tu jedli len studené konzervy. A Škriatok si dnes teplé jedlo naozaj zaslúži. Stretol si ho dole?“
Prikývol a zložil si vak s jedlom na zem. Naja sa otočila aby pokračovala v práci.
„Chcel som ešte … tvoj otec…“, vyhŕkol neisto.
„Je mŕtvy, Max, ja viem“, skočila mu do reči.
„Prišiel sem pre posledného vojnového zajatca“, pokračoval opatrne. „Teraz je na nás aby sme ho odtiaľ dostali. Na Lirre II je už len pár …“
„… rakiet, Max? Tie nie sú kľúčom k cieľu misie. Ale ty by si to neskúšal ani s raketami, že?“ otočila sa k nemu a on mal dojem, že sa mu vysmieva. „Kuchári to so zbraňami väčšinou neskúšajú. Styron Hancock je ten, kto prehovoril tvojimi ústami. Nezdá sa ti divné, že prakticky celá aktívna posádka je mŕtva a invalidný starec, ktorý bol na palube z ‚nostalgie‘, a to slovo zvýraznila, " si veselo točí kolieskami ďalej, hm? Ty si to nevedel?“, opýtala sa keď si všimla, že sa Max zatváril prekvapene, „Veliteľstvo, opojené radosťou z víťazstva Terrakoloniálnej vojny, pridelilo nám veterána aby ‚mal tiež niečo z tej vojny‘ ", pri posledných slovách sa na Maxa zamračila a zhrubol jej hlas. "Celkom iste neprotestoval. Naše nešťastie naň pôsobí ako katalyzátor,“ vzdychla si.
„Naja,“ – osmelil sa ju osloviť krstným menom, „bola to náhoda, že sme v tom momente spali pevne pripútaní k posteliam vo svojich kabínach. Ani nás nezobudili. Rutina, hovorili, až kým ich neprekvapil štít. To, že nám tu dali osobu do počtu je nič proti faktu, že tu ten štít ‚nemal byť‘. Manévrovať v jeho poli je vraj obtiažne. A tvoj otec? Málokto by v takých podmienkach dokázal zničiť obrannú batériu. On to zvládol, ale nevyhral nikto. Kým dopadli všetky rakety, stihli posledné lúče zostreliť lode. Tvrdý pád ukončil život všetkým, ktorí neboli hibernovaní.“
„Viem, Max, ale aj tak nemám rada nadšených veteránov,“ odľahčila trochu. „A Hancock už nebojoval dobrých dvadsať rokov. Zbraň,ktorú držal naposledy v ruke, je teraz v múzeu. Tu neplatí heslo čím väčšia prekážka, tým väčší kanón. Nie na silové pole. Cezeň sa mechanickou silou nedostaneš. To som vedela už ako malá.“
- A ja to viem až teraz,– pomyslel si Max, – Ale ja som nemal otca
vojaka.- utešil sa vzápätí.
„Útočné rakety typu ML-16 sú vhodné predovšetkým na nehybné pozemné ciele nechránené energetickými hradidlami. Účinnosť pri použití na energetické hradidlá klesá na 3,6 percenta.“ súkala Naja mechanicky frázu, naozaj pravdivú, vyňatú z vtipu známeho medzi pilotmi. Max sa zamračil. „Ty to nepoznáš?“ opýtala sa prekvapene. Kývla dlaňou a pokračovala: „Vraj zaleťte oslobodiť posledného vojnového zajatca, pche. Aká symbolika. Nemáš lasery, nemáš vojaka. A pritom stačí tak málo. Päťminútová sústredená palba a integrita štítu je narušená,“ dodala kapitánova dcéra a usadila sa do veliteľského kresla oprúc si majestátne ruky o opierky. „Ako si si všimol opravujem Lirru I. Počkám na dostatok energie a odletím. Môžeš ísť so mnou a snáď znesiem aj invalidného veterána. Vaša loď je poškodená vyše ako naša, ale opraviť sa dá.“
„Pokúsím sa mu vysvetliť situáciu ale asi ma nebude počúvať. Nepohne sa odtiaľto, nie bez vojaka,“ povedal Max, „Nemôžem ho tu nechať samého,“dodal keď si všimol, že Naja čaká na celú odpoveď. V jeho hlase už ale nebolo srdce. Naja nachvíľu zapochybovala nad svojim rozhodnutím. Ale Max akoby jej čítal myšlienky: „Niečo by si ale…“
" Uplynie aj rok kým pre vás prídu. Keď dorazím, bude sa už planéta vzďaľovať na druhú stranu hviezdy ," uvažovala a uvedomujúc si, že to nebude pre Maxa slasť dodala: „Spoľahni sa,“ a usmiala sa tým svojim nádherným úsmevom. Neskôr Max pochopil text medzi riadkami tohoto rozhovoru. Bol to typ dedukcie, ktorej výsledok si ľudia veľmi ťažko pripustia.
Max sa otočil k odchodu no zvrtol sa naspäť.
„Kedy odlietaš?“
„To závisí od energie a od Škriatka. Ak by bol s tým kosením hotový teraz tak asi až o štyri dni. Nechcem hore čakať na gravitačné okno.“Maxovi jeho kulinárské vzdelanie bohužiaľ neumožnilo pochopiť význam slovného spojenia ‚gravitačné okno‘. To malo za následok jeho neskoršie uvažovanie a čiže aj správanie. Túto chvíľu však nechcel kaziť otázkami. „Keď budeš odchádzať, pripomeň mu prosím ťa, že sa má ísť najesť. A ešte niečo: vonia to nádherne.“
Na druhý deň Max Naju v lodi nenašiel. Keď vystúpil von s prázdnym vakom, obišiel loď po čiastočne vydupanej, vykosenej cestičke. Museli sa vzdialiť pred chvíľou pretože odrezky boli ešte mokré. Tušil kam ten chodník vedie. Dávnejšie uvažoval, že sa tam sám vyberie.
Čím bol bližšie, tým viac musel zakláňať hlavu aby videl vysokú klenbu priehľadného štítu, vlastne zvlneného vzduchu. Energia z generátorov sa vylievala na samom vrcholku bubliny a padala dole v kružniciach, vytvárajúc dokonalú polguľu. Pri zemi ju absorbovali vodiče. Tie sa pod povrchom zbiehali v strede pevnosti, kde sa zbytková energia znova pripravila na svoju cestu. Mohutný a jednoduchý zároveň bol tento obvod.
Max si z diaľky všimol Naju ako stojí na nejakej vyvýšenine a pozoruje údolie chránené bublinou. Bohyňa pozorujúca svoj Výtvor by pôsobila menej impozantne. Zrazu začul piskľavý zvuk, prerývaný hlasnými nádychmi. Z húšťavy pred ním vybehol škriatok div doňho nevrazil. Max sa za ním otočil, ale už ho nebolo.
To, čo videl z miesta, kde stála Naja ho dostalo. Prísna vypočítavosť chirurgickej beloby sa tu prelínala so sterilným chladom vražedných technológií. Komplex podkovovitých a polvalcovitých budov pripomínal biele krabičky nahádzané do jamy. Max čakal, že Pevnosť (neoficiálny názov laboratórií) bude vyzerať… no ako pevnosť. A Ona ho prekvapila. Ale nesklamala. Tvárila sa nevinne, ale cítil, že Pevnosť je vlk v ovčej srsti. Tu sa myslelo na všetko. Samotné dno údolia bolo dokonale chránené pred bombardovaním. Dokonca aj v časoch, keď tu ešte štít nebol. Snaha zasiahnúť čo len jeden zo skrčených objektov zaváňala problémom. Väčšina bômb vybuchla na strminách obklopujúcich areál. Svahy, kedysi pokryté rastlinstvom, tvorili teraz hnedé skaly, z ktorých kde tu vytŕčali rôzne antény a pozorovacie zariadenia. Niekdajší sklad nukleárnych hlavíc prestavali počas Terrakoloniálnej vojny na výskumné laboratórium, kde vyvíjali neznáme technológie. A kedže bol štít postavený až potom, neboli to hocijaké „neznáme technológie“.
Teraz boli budovy opustené. Vedci a technici pracujúci pre Kolonistov boli evakuovaní, keď sa letky Únie blížili k planéte. Dole ostal len unionistický špión, ktorý sa údajne počas evakuácie skryl a vyslal SOS, zachytené spojencami.
„Povedala som, že už to nevydržal,“ zopakovala, keď ju začal vnímať. „Tie vodiče vytvárajú silné magnetické pole. Naznačoval, že mu ide puknúť hlava. Títo tvorovia nás ešte prekvapia. My tu tiež nemôžeme stáť dlho. Zachvíľu sa ti začne točiť hlava a budeš dezorientovaný,“povedala Naja.
„Myslel som, že ťa ten zajatec nezaujíma…“, opýtal sa Max.
„Stál si niekedy tak blízko?“
Naja zdvihla zo zeme kameň a hodila smerom k štítu. Kameň sa odrazil ako od celkom obyčajnej steny. Len jemné kružnice sa šírili od miesta, ktoré kameň zasiahol.
„To je nádhera, pozri na to slnko,“ povedala Naja zakláňajúc hlavu.
Max zdvihol hlavu s dlaňou pri čele a prižmúrenými očami pozoroval ako bublina láme slnko na dve polovice.
„Naja, pýtal som sa na toho…“
„Čo je s ním?,“ zareagovala podráždene, „Aj tak je už mŕtvy.“
„Alebo chceš aby bol,“ odvážil sa kuchár.
Naja odvrátila pohľad od údolia a pozrela mu suverénne do očí. „Je ťažké pochopiť, prečo ostalo pole zapojené? Preco neodstavil obranné veže, keď všetci odišli? Prečo všetko beží tak ako to opustili? Je mŕtvy,“ zdôraznila. „Vieš, čo robia so špiónmi?“
Max to nevedel, ale vďaka jej tónu to tušil. „To SOS poslal duch, že?“ snažil sa presvedčiť aj sám seba.
„Čiara odtiaľto k Zemi je dlhá. Môže trvať týždne, možno mesiace, kým dorazí signál do cieľa. Mohol to poslať keď tu ešte všetci boli. To by vysvetľovalo, prečo vyslal len šesť tónov a svoje číslo. Aj tak riskoval. Pravdepodobne mu na to prišli a zrátali si to s ním.“
„Tomu neverím. Podľa mňa tam sedí a je bezmocný,“ nechcel sa Max vzdať.
„No áno, kuchár to vyriešil. Tak zbehni preňho,“ povedala Naja výsmešne.
Max si nevšímal narážku a hľadel do údolia.
„Kde sú generátory?“ opýtal sa Max.
„Sú to tie biele budovy s leskými strechami, myslím. Slnečné kolektory. Musia tam byť ale aj iné zdroje energie, pretože štít funguje bez prestávky,“ rozmýšla Naja nahlas.
Max chvíľu hladel na malé budovy usporiadané do kružnice okolo základne stĺpa, ktorý sa tiahol až k najvyššiemu bodu ochrannej bubliny. Celý systém pripomínal dáždnik.
„Tie generátory by sa nedali zničiť?“ teoretizoval človek, ktorý vojnu videl iba v správach.
„A ako, Max? Upreným pohľadom?“
„Určite majú svoje obmedzenie. Čo keby sme ich preťažili. Vliať im trochu energie do obvodu.“ Max si uvedomil, že už fantazíruje ale kapitánová dcéra ho prekvapila:
„Hm, laserové delo, ktoré nemáme, by potrebovalo upraviť aby lúč nebol príliš agresívny. Ale my sme dostali príliš slabé karty.“
Posledné slová začul kuchár spoza chrbta, pretože Naja sa dala na odchod schádzajúc briežok. Max ju chcel následovať, keď si všimol záblesk v miestach kam padla Lirra II. Keď ich zvuk zastihol, boli už rakety na oblohe. Zaborili sa do štítu ako do veľkej naškrobenej podušky. Hrmiaci výbuch spôsobil, že stena štítu sa rozkmitala a zem sa začala s ohlušujúcim zvukom triasť. Maxa a Naju odhodila trasúca sa zem blízko k vodičom. Posledné, čo Max videl, boli stopy po raketách spajajúce Lirru II s neporušenou bublinou.
Možno sa Hancock zbláznil, možno už prestal Maxovi veriť. Keď sa však toho dňa prebudil a nenašiel kuchára na palube, pochytil ho amok. Sialenou jazdou sa vrútil k palubnému systému a svoju zúrivosť s veľkým uspokojením vtlačil do červeného tlačidla ako vzduch do balóna. Potom sa ozval rachot poškodenej rampy, ktorá nezvládla pohltiť zážihový tlak odpálených hlavíc. Loď sa otriasla. Hancockovo telo sa vo vozíčku naplo a vzápätí skrútilo v kŕčoch. V dunení odpálených hlavíc sa niečo v starcovi vzdalo a jeho mŕtve telo ovislo cez operadlo vozíčka.
Max ani nestihol upadnúť do bezvedomia, keď sa mu trýznivo bzučiaca bolesť snažila vyrvať mozog z hlavy. Videl len v zábleskoch a ťažko sa mu dýchalo. Pár metrov od seba zbadal Naju ako štvornožky bojuje s neviditeľnou silou. Automaticky zhodil zo seba batoh a s námahou sa k nej snažil dostať. Keď zavrel oči dokázal urobiť pár krokov ale bolesť mu zvierala lýtka, takže bol každú chvíľu opäť na zemi. 10 sekúnd bolo ako 10 hodín. Keď sa k nej dostal, bola ešte stále na štyroch. Cítil, že sa k nej zvalí, ale pozbieral všetku silu, ktorá ostala v jeho roztrasenom tele, pričom zreval ako zviera. Bolesť, ktorá sa medzitým zmenila na tepanie mu zastrela sluch, takže sa nepočul. Zdrapol Naju a odvliekol ju do bezpečnej vzdialenosti, kde sa unavený zvalil do trávy a omdlel.
Keď sa prebral, hlava mu ešte brnela a bolo mu zle. Naja vedľa neho nebola. Tak ako predchádzajúci deň našiel ju v riadiacej miestnosti polobojovej lode Lirra I.
„Mám toho po krk, celej planéty,“ triasla sa Naja od hnevu. Takúto ju ešte nevidel. Prsty jej tancovali po riadiacom terminále a Max cítil, že jej príkazy ovplyvňujú chvenie lode. Zvuk motorov bol čoraz hlasnejší.
„Choď alebo ostaň,“ kričala. Mladík však stál bez pohnutia. Niečo mu tu nehralo. Otočila sa k nemu a zhlboka sa nadýchla. „Keby bol ten zajatec teraz pri lodi tak ho nevezmem so sebou. Aby si pochopil. Aby si pochopil, že som tu vôbec nemala byť. Nikdy.“
Max kývol nesúhlasne hlaovu a chcel ešte niečo povedať keď ho čosi chytilo za ruku a ťahalo preč. Naja sa otočila a pokračovala tam kde skončila. Keď ho Škriatok vytlačil z lode, ustúpil pred zatvárajúcou sa rampou. V zužujúcej sa štrbine videl postavičku so zdvihnutou rukou na pozdrav. Kamennou tvárou sa mihlo čosi cudzie.
Okamžite sa dal do behu, pretože čakal prudký štart, pri ktorom ostane len spálená zem. Predierajúc sa rastlinstvom si na niečo spomenul. Snahou zastaviť, podlomili sa mu unavené kolená a padol na ruky. S fučaním sa postavil a bežal naspäť. Pochopil, že raketa nevzlietne tak rýchlo, že sa až zem zatrasie, že ho nespáli žiara z motorov aj keď bude čo len desať metrov od nej. Ba pomaly presvedčil sám seba, že nevzlietne vôbec, veď: „Ešte nemáš dosť energie!“ skríkol. Veril, že keď rozhrnie vysokú trávu tak nájde loď tak ako pred časom dopadla. Dunenie motorov však neprestávalo.
Vtedy sa nad horizont vzniesol čierny kotúč a zatienil zapadajúce slnko. Stúpal na oranžovom stĺpe energie a akoby nehybne striasal kusy hliny, ktoré ho pokryly, keď pred dvoma týždňami zaboril čumák do zeme. Loď sa vznášala k nebi pomaly ale isto. Max zastavil a začal sa smiať. Smiech sa zmenil v rehot. Dlho mu to však nevydržalo. Bránica mu stuhla akoby uťal. Lirra I spomalila stúpanie a jej dráha sa zmenila na oblúk. Čoskoro oblúk pretne bublinu.
S rukami vo vlasoch si Max pomyslel: – Predsa si mala ešte chvíľu počkať. Nezvládneš to. – Predstava Naji sa mu veľmi zmenila za posledné hodiny. To, čo teraz pocítil bolo sice nepatrné, ale aj neodbytné, že to preglgnutím hodil do hĺbky svojej duše. – Toto nezvládneš Naja,– a už už videl ako loď vybuchuje.
Pozoroval to hrozné divadlo, ktoré malo zachvíľu tragicky skončiť. Loď sa už už dotýkala vrcholku keď … zastavila. Všetko okolo akoby stíchlo. Aj Lirra, aj štít. Max prestal vnímať čas ale cítil, že sa Naja už príliš dlho vznáša vo vzduchu. V tom momente sa vrchol stĺpu na zlomok sekundy zalial svetlom a ozval sa mohutný vzdych. Bublina povolila. Diera v štíte sa otvárala ako dlho zovretá stŕpnutá dlaň a posledné kruhy energie padali s hrmotom k zemi, ktorou otriasali akoby od hnevu z prehry.
Zem sa triasla ale Max sa udržal na nohách a oči mal upreté na Dávida, ktorý skolil Goliáša presným zásahom. Lirra I začala stúpať akoby sa nič nestalo a Max sa rozbehol do údolia. Bežal ako najrýchlejšie vedel. Prebehol cez miesto, kde ešte před chvíľou stála stena a kričal. Hulákal do neba spleť výkrikov radosti a nezrozumiteľných slov. Lirra I už z oblohy dávno zmizla, ale niekto tam dole počul: „Milujem ťa Naja Cravenová!“