Klasický fantasy príbeh s jednoduchou motiváciou postáv sa skladá z pomerne uzavretých epizód. Žánrovo stojí na hranici poviedkového cyklu. Už v tejto, po rokoch vydanej a prepracovanej, prvotine dnes uznávaného autora nájdeme kultivovaný jazyk a zmysel pre nenáhlivé, dôkladné evokovanie atmosféry.
Medek tu zjavne skúšal pero či klávesnicu v rámci žánra v jeho najčistejšej podobe, aby v neskorších textoch jeho štruktúru pozmenil viacerými dôvtipnými modifikáciami.
Medek nie je revolucionár – novátor. Je zámerne archaický, vo veku ustavičných zmien je vlastne revolučnou jeho tradičnosť a dôsledné, znalosťou vecí a láskou k nim podložené zotrvávanie na tradíciách.
Stŕíbrný šíp ponúka klasický boj o záchranu sveta. Nájdeme tu nemŕtvych, hrdinov, no hlavne hrdinku obdarenú fyzicky i psychicky /respektíve magicky/ nie však psychologicky. A k tomu epický refrén cvalu kopýt siedmich koní smrti.
Príbeh je jednoduchý, postavy skôr načrtnuté než vykreslené, Medek však ani tu neskĺzava do triviálnosti. Veci sú tak, ako sú. Prosto a priamo, avšak na svojom mieste. Medek sa v debute venoval viac nápodobe už existujúceho než tvorbe nového. V kontexte jeho neskorších textov môžeme dnes s istotou povedať, že ho k tomu neviedla neschopnosť vymýšľať si, ale snaha o poctivé zvládnutie zákonov literatúry, ktorej sa ide venovať. Aj v prvotine sa však tu a tam mihne precízne spracovaný detail či postavička /škriatok, ktorý sprevádza hrdinku od začiatku príbehu/, ktoré svedčia o tom, že autorovi nepotrvá dlho a vydá sa vlastnými, nanajvýš zaujímavými chodníkmi.
Strieborný šíp /prinajmenšom v tejto, prepracovanej podobe/ môžeme charakterizovať ako remeselne zvládnutý kus textu, ktorý si radi obzriete/prečítate tak ako šperkovnicu v múzeu, označenú štítkom “fantasy.”