Interview s Ďurom Červenákom

Na nasledujúcich riadkoch vám prinášame rozhovor so spisovateľom, publicistom, čerstvým držiteľom Ceny Akadémie SFFaH v kategórii Najlepšia česká a slovenská kniha, filmovým recenzentom (a maniakom) a autorom, ktorý sa neustále vyhýba napísaniu poviedky do rubriky Ohnivé pero, Ďurom Červenákom.

V čom vidíš najväčší rozdiel medzi Thorleifom Larssenom z čias, keď vydával román o Olgerdovi, a súčasným Ďurom Červenákom?

No, predovšetkým má ten človek o pár vlasov menej a o nejaké to kilo viac :-). A verím, že je zrelší autor, ktorý má väčší odstup od svojich textov a dokáže pomerne triezvo posúdiť, čo do príbehu patrí a čo nie. A uvedomuje si chyby v svojich románoch a poviedkach. Niežeby ich vedel vždy dokonale odstrániť či zahladiť, ale uvedomuje si ich.

Keď čítam tvoju stránku, či už rubriku Čo chystám, alebo fórum, celkom normálne nazvané Diskusia, začínam mať zmätok v tvojich plánoch. Vyzerá to, že teraz sa chceš fakt venovať ságe o Bohatierovi, no ďalšie zámery sú akési nejasné – prelína sa tam Divoký západ, Slovensko v čase protitureckých vojen či druhá roganovská trilógia. Takže čo a kedy chystáš? 

Nič z toho, čo tu spomínaš :-). A zároveň všetko. Teraz je naozaj na programe Bohatier. Jednotlivé diely si chcem prestriedať poviedkami o Bivojovi, staročeskom hrdinovi, v ktorých dostanú samozrejme priestor aj Libuše, Kazi, Přemysl a ďalší. Budú to také klasické howardovské heroic fantasy dobrodružstvá. Potrebujem to, lebo Bohatier je zamotaný príbeh s mnohými postavami, a vyslovene túžim po niečom priamočiarejšom. Čím nechcem povedať, že Bivoj bude nejaký primitivizmus, len to bude proste údernejšie a menej komplikované. No a tie ďalšie veci… Hm. Viem, že to v rubrike Čo chystám často mením, ale vždy sa to časom ustáli. Na také dva roky dopredu mám vždy jasno. Po troch Bohatieroch príde poviedková zbierka o Bivojovi a potom pravdepodobne ďalší Černokňažník. Ktorý bude, rovnako ako Bohatier, posunutý viac k historickému románu. Už nie len s historickým pozadím, ale o konkrétnych udalostiach – výprava Frankov do Čiech, zjednocovanie moravských kniežatstiev Mojmírom a vojna Bulharov a slovanských kmeňov s Byzanciou.

Kto a čo vlastne rozhoduje o tom, čo budeš práve písať? Vydavateľ, šéfredaktor časopisu, či všetko záleží ešte stále dosť na tvojej vôli a chuti? 

Nie „ešte stále dosť“, ale výhradne na tom, čo sa mi zachce. Jedine pri antológiách môže byť nejaká zadaná téma, napríklad historická fantasy, detektívka s fantastickými prvkami a podobne… Inak píšem, čo chcem a čo ma zaujíma. Na objednávku som vlastne napísal len toho Marka Stonea a poučil som sa, že to ide ťažko a že to z človeka lezie ako črevo z mumifikovanej mač­ky.

Na chvíľku sa zastavím pri bohatierovi Iľjovi Muromcovi. Začínal si so severskými hrdinami, potom prišiel Conan, naše územia, teraz ideš ešte východnejšie. Kde sa zastavíš? Máme očakávať kung-fu fantasy?

To určite nie. Z Ruska sa zase vrátim späť do tuzemska, hlavne v tých ďalších Černokňažníkoch a v príbehoch z čias tureckých nájazdov, ktoré vidím ako vrchol svojej tvorby. Raz, keď sa budem považovať za zrelého autora (mám do toho ďaleko, ale verím, že sa môžem zdokonaľovať), tak napíšem veľkú ságu o protitureckých vojnách na Slovensku. A bude to pravdepodobne čisto historický román. Chcem sa prosto stať slovenským Sienkiewiczom ;-).

Ale teraz vážne. Prečo tento prechod na východ? Vari nepovažuješ západnú fantasy už za príliš využívané pole a to východné za príliš neorané?

Vari. To je predsa jasné. Východné pole je stále panenská pôda. Teraz som sa trochu hrabal v ruskej fantasy a hoci tam vychádzajú kvantá kníh, aj u nich je slovanských tém minimum, a keď už, tak nie sú inšpirované skutočnou históriou, mýtami, bylinami, sú to len príbehy v akože slovanskom svete, často fantasy západného typu so slovanským názvoslovím. Nechápem, prečo to autorov neláka, to bohatstvo našich legiend a neuveriteľne rozmanitá a udalosťami nabitá história. Vezmi si českých autorov – koľko je tam rýdzo slovanskej fantasy? A pritom záujem čitateľov je veľký.

Napriek veľkej rôznorodosti prostredí môžu niektorí čitatelia považovať tvoju fantasy za starú a nudnú. Nemieniš si zaexpermintovať aj s nejakými modernejšími formami žánra či fantastiky ako takej? Keď už nie v Ohnivom pere, tak snáď na väčšom priestore. Príkladom ti môže byť napr. Sapkowski s poviedkami Muzikanti, Tandaradei! či bojovou polit-scifárčinou Kráter po bombe, tie tiež v čase napísania zďaleka nepatrili do žánra, do ktorého ich autora čitatelia zaraďovali. 

Moja fantasy stará? Ale prosím ťa, u nás si ten žáner ešte stále udiera hlavičku o kolísku. A slovanská fantasy dupľom. Stále mám pocit, že som len lyžičkou načrel do hlbočiznej studne. Hovoríš to, lebo si scifista, ale pozri sa, čo si ľudia kupujú a zistíš, že za starú a nudnú považujú skôr klasickú sci-fi. K iným formám fantastiky neinklinujem. Zistil som, že sci-fi ma vážne nebaví (autorsky a už ani čitateľsky), to už skôr tzv. new weird alebo mestská fantasy, to ma celkom zaujíma a láka. Ak ale vybočiť z fantasy, tak skôr k čisto historickému románu alebo k môjmu milovanému westernu, proste ku klasickým dobrodružným žánrom. A ak experiment, tak komiks. Jeden teraz chystám s českým výtvarníkom Lubomírom Kupčíkom, ja robím scenár, on kresby a bude to vyzerať výborne, budete sa čudovať. Bude to jeden kratší Muromcov príbeh.

Keď sme pri poľskom majstrovi – mám pocit, že aj teba už chytá „trilógiový“ syndróm a poviedky už len kde–tu, raz ročne v antológiách. Asi sa to tak skoro nezmení, že? 

Mýliš sa. Napríklad tento rok mi vyjdú tri nové poviedky, jedna časopisecky (tej Bivoj), druhá v antológii detektívok s fantastickými prvkami, ktorej editorom je Tomáš Němec (mám tam príbeh o vyšetrovaní hromadnej vraždy v Konštantínopole v roku 1000), tretia v antológii Legie nesmrtelných editora Martina Fajkusa. Tá posledná bude z černokňažníckeho sveta, sólovka vedmy Mireny, odohrávajúca sa pod Sitnom. A teraz mám ďalšie ponuky, Vlado Ríša robí zbierku humoristických fantasy, potom sa chystá ďalšia antológia erotickej fantastiky a takisto Písně temných věků 2. Všade asi prispejem. Takže ako vidíš, poviedky vlastne chŕlim vo väčších množstvách než kedykoľvek predtým. Navyše si vezmi, že moje poviedky sú vlastne novely, vždy najmenej 50 strán, takže ročne napíšem toľko poviedkového textu, že by to vydalo na knihu.

A ešte jedna klasická otázka – v akom stave je vydanie nejakej Červenákovej knižky v rodnej reči? V komentároch na stránke Fantázie si už niečo naznačil, nebola to len ďalšia mystifikácia? Ak sa priznáš, skôr ti odpustia. 

Nebola to mystifikácia. Bol to sen, ktorý sa presúva do roviny serióznejších úvah, no ku konkrétnym rozhodnutiam má ešte ďaleko. Ale o slovenské vydanie mojich kníh, ak k tomu naozaj dôjde, sa bude musieť zase postarať môj český vydavateľ. To hovoríme o fantasy. Mám ešte v hlave jeden historický román z antického staroveku, ktorý by mohol zaujímať aj slovenského vydavateľa, ale to ešte neškrabme, to budem riešiť neskôr.

Si jediným slovenským sci-fi spisovateľom a publicistom, ktorý z toho žije. Tvoje knižky sa podľa posledných rebríčkov veľmi dobre predávajú. Pomaly sa ti izby plnia Cenami Akadémie, Fantázie, O najlepšiu fantasy či Istronmi. Skúsiš prezradiť, o čom snívaš, že by si v tejto oblasti dosiahol? Že to nebude iba o číslach (predaji, honorároch, počtoch cien)? Či áno? 

Teraz sa ma pýtaš, akoby som bol nejaký Sapkowski a bol už naozaj „za vodou“. To živobytie z písania a publicistiky je skromné (ale ja som zase skromný človek a nesťažujem sa). Snívam o zahraničných vydaniach svojich kníh a stúpajúcich nákladoch. Ani nie tak kvôli honorárom, hoci tie tiež potešia, ale hlavne pre ten pocit, že si to nachádza cestu k viac a viac ľuďom. Že to proste ľudia radi čítajú. A sny v oblasti tvorby? No, napísať ten veľký historický román. Ja viem, nemám šancu stať sa tým Sienkiewiczom, ba ani Nižňánskym, ale nechať ten sen, aby ma kopal do zadku a nútil písať lepšie, to predsa môžem, nie?


16. mája 2006
Martin Králik