Je to tu. Epická fantasy sága, ktorá započala svoju púť v dávnom to roku 2001 (ach, kde sú tie časy, keď som bol ako dieťa taký nadšený z ukážky prvého filmu, že som si nechtiac tresol hlavu o stenu…), sa po šiestich dieloch konečne dostala k svojmu záveru. Teda… k záveru.
Ako sa to vezme. Páni z Warner Bros. sa totiž rozhodli rozdeliť finálny siedmy diel na dve časti. Pre fanúšikov to bola rozhodne pozitívna správa – týmto krokom sa malo zabrániť škodlivému okresaniu knižného deja. Samozrejme, nesmieme si robiť ilúzie, takí šľachetní producenti rozhodne neboli a ich primárnym popudom bolo niečo celkom iné (schválne, kto prvý uhádne: je to z papiera, v Amerike je to zelené a pekne to šuští). Každopádne, mamonárske úmysly v pozadí nás divákov absolútne nemusia zaujímať. Dôležité je, ako to celé dopadlo.
Dosť bolo školy, dosť bolo Rokfortu. Harry Potter bude mať onedlho sedemnásť rokov, a to znamená, že magická ochrana, ktorá Harryho chránila pred Voldemortom, zmizne. Fénixov rád chce Harryho dostať do bezpečia, avšak mladý čarodejník má vlastné poslanie, ktoré mu zveril nedávno zosnulý Dumbledore – nájsť a zničiť zostávajúce kusy Voldemortovej rozdelenej duše, démonické horcruxy. Harry spolu s nerozlučnými priateľmi Ronom a Hermionou opúšťajú domovy a vydávajú sa na nebezpečnú misiu za zničením Temného pána, ktorý každým dňom naberá na sile.
Ako skalný fanúšik okuliarnatého čarodejníka tvrdím, že sériu nemohol dostať na starosti lepší človek než David Yates. Tento famózny režisér nám priniesol dva posledné potterovské filmy (Fénixov rád a Polovičný Princ), ktoré sa radia vôbec k tomu najlepšiemu, čo filmová séria kedy ponúkla. Neobvyklý cit pre vedenie hercov a skvostná réžia, kde mal každý záber svoje miesto – to sú aspekty, ktoré sa stali pre tohto nesmierne talentovaného Brita poznávacím znamením. Tvárou v tvár týmto výborným skúsenostiam z minulosti som sa na prvý diel Darov smrti veľmi tešil. Výsledok však nemôžem označiť inak, než ako nekonzistentný. Ale nič nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Platí to aj o tejto definícii.
Predošlú Yatesovu potterovku, Polovičného princa, poznačil jeden dosť zásadný nešvár – dvorný potterovský scenárista Steve Kloves. Po jeho absencii v sérii, ktorou bol Fénixov rád (ten napísala čerstvá krv Michael Goldenberg), sa Kloves v šestke vrátil a nezvratne preukázal to, čo mnohí tušili už dávnejšie – fakt, že jednoducho nedokáže dobre adaptovať. Jeho scenár sa namiesto dôležitých sústredil na tie najmenej podstatné dejové linky, a ak by nebolo Yatesa, film by pravdepodobne skončil ako najhoršie Potterovo dobrodružstvo. Réžia však dokázala chabý scenár na 99 % prebiť a tak vznikla podľa môjho názoru druhá najlepšia potterovka, hneď po Ráde. Paradoxne však Klovesovo meno svietiace na pozícii scenáristu aj pri veľkom dvojdielnom finále nevyvolávalo také obavy, ako by po jeho predošlej zlej práci malo. Iste mnoho fanúšikov vkladalo nádeje do prostého faktu, že Dary smrti budú filmom v dvoch častiach, čo znamená viac miesta pre dôležité dejové línie knihy. Bolo teda oveľa menej pravdepodobné, že by sa malo niečo pokaziť, no nie?
Chyba lávky, Kloves sa ukázal ako muž pevne sa držiaci svojho štýlu a k zdanlivo jedinému nedostatku (neschopnosť funkčne spracovať dlhší príbeh do kratšej stopáže) pridal ďalší a v istom zmysle ešte horší – absolútnu neinvenčnosť a otrocké držanie sa knižnej predlohy. Verejne a so všetkou vážnosťou vyhlasujem (a myslím, že nehovorím len za seba) – Steve Kloves je to najhoršie, čo mohlo adaptácie Rowlingovej kníh postretnúť. On a jedine on je dôvodom, prečo sú Dary smrti I „iba“ dobrým filmom, hoci mali potenciál byť niečím výnimočným a nezabudnuteľným. S iným človekom ťukajúcim do klávesnice mohla byť prvá polovica knihy (ktorá nie je z hľadiska sfilmovania takmer vôbec „user-friendly“) na plátne pretavená do niečoho iného, než do najdlhšej stanovačky v dejinách filmovej tvorby. Ak by niekto nevedel, o čom je reč, tak podstatná časť knižného siedmeho dielu Harryho Pottera pozostáva z toho, že Harry, Ron a Hermiona sa presúvajú z miesta na miesto (v obave pred dolapením smrťožrútmi) a jediné, čo robia, je, že DEBATUJÚ a PLÁNUJÚ ako a kde hľadať Voldemortove zvyšné horcruxy. Presne táto časť knihy je zachytená v prvom filmovom dieli Darov smrti, a keďže som už spomínal Klovesov akútny nedostatok tvorivosti a vlastných nápadov, dostávame sa oblúkom k dôvodu, prečo je k tomuto filmu smerovaných toľko výčitiek. Klovesov scenár totiž funguje takto: v knihe na začiatku figuruje akčná naháňačka so smrťožrútmi – okej, je aj vo filme. Nasleduje oná dlhá pasáž s presúvaním sa z miesta na miesto, kde hrdinovia iba hovoria o tom, čo sa deje vo zvyšku čarodejníckeho sveta, respektíve sa o tom dozvedajú z rádia. Priamo do centra diania však čitateľ nevstúpi – stále zostáva s trojicou pri plánovaní a kempovačkách. Čo teda urobí fiškus Kloves? Správne, brutálne rozbije tempo nastolené akciou na začiatku a nechá film dlho, predlho trčať v prítomnosti samých dialógov a mizivého posunu v deji. Na akciu dôjde až na mieste, kde na ňu došlo aj v knihe (infiltrácia tria na Ministerstvo mágie). A pritom existovalo toľko možností, ako navrátiť príbehu tempo a dynamiku… Čo takto pripísať scény pojednávajúce o činnosti zvyšných členov Fénixovho rádu? Nazrieť do Rokfortu, kde sa novým riaditeľom stal Severus Snape a kde na študentov dohliadajú smrťožrúti? Alebo divákom ukázať nastupujúcu totalitu v čarodejníckom svete s Voldemortom na čele? Možností bolo naozaj neúrekom, avšak všetky zostali iba možnosťami a žiadna sa nedočkala realizácie. Kloves zachádza dokonca tak ďaleko, že ak to tak bolo v knihe, tak aj vo filme dôležité postavy umierajú mimo záber kamery!
Toto je dôvod, prečo film podstatná časť diváctva zatratí, roztrhá ho na kusy a uvrhne do horúcich pekiel. Fanúšikovská základňa ho pravdepodobne vezme na milosť, pretože tu predsa ide o ich zbožňovaný svet a postavy. U mňa to tak bolo – jednoducho to univerzum príliš milujem, než aby som sa v kine nudil. Veľa ľudí sa však nudiť bude.
Teraz sa pravdepodobne pýtate, ako je možné, že po týchto slovách pod článkom svieti také hodnotenie. Že neviete? Asi ste zabudli na meno, ktoré dokáže zachrániť aj zdanlivo nezachrániteľné. Áno, David Yates.
Ako režisér totiž Yates vynaložil najväčšie možné úsilie, aby polená, ktoré mu Kloves hádže pod nohy, obrúsil do čo najneškodnejšej a najprijateľnejšej podoby, a aby naopak v miestach, kde scenár a predloha filmu pomáhajú a dávajú mu množstvo námetov na skvelé spracovanie, opäť vykúzlil plejádu nezabudnuteľných a do duše i srdca sa zarývajúcich okamihov. Dokázal, že je majstrom svojho remesla, že sa nevzdá ani zoči-voči mizernému scenáru a urobí všetko preto, aby bol divák spokojný, ba aj viac. Dary smrti I totiž obsahujú naozaj mnoho režijne do najmenších detailov vypiplaných scén, ktoré vás donútia návštevu kina neľutovať. Hermionino vymazanie sa zo života rodičov, útok smrťožrútov, výtvarne skvostne zvládnutý príbeh o troch čarodejníckych bratoch, vízia z medailónového horcruxu, záchranná akcia škriatka Dobbyho a dokonca aj zdanlivo nepodstatné drobnosti, napríklad tanec na rozveselenie Hermiony – to všetko sú scény, ktoré sledujete s búšiacim srdcom, otvorenými ústami a neraz aj so slzou na krajíčku.
Harry Potter a Dary smrti I sú skrátka filmom s dvoma sudičkami – tou zlou a tou dobrou. Avšak ako to vždy býva, dobro je silnejšie než zlo a platí to našťastie aj pri tomto snímku. Dúfajme, že Yatesove schopnosti budú naporúdzi aj pri druhej časti veľkého finále, aby skrotili nevypočítateľného scenáristického… no, v podstate smrťožrúta.
P. S.: Veľmi rád by som ohodnotil aj herecké výkony, bohužiaľ som film videl len so slovenským dabingom.
P. P. S.: Slovenský dabing bol prekvapivo veľmi zlý a nechápem, ako mohla jeho úroveň po toľkých výborne nadabovaných dieloch klesnúť tak hlboko. Jediná pochvala smeruje k Táni Pauhofovej, ktorá nadabovala Hermionu.
Harry Potter a Dary smrti I (Harry Potter and The Deathly Hallows: Part I)
Réžia: David Yates
Scenár: Steve Kloves
Žáner: Fantasy
Výroba: Veľká Británia/USA, 2010
Hodnotenie: 80 %