Princezná Irulán: „A nastal ten deň, keď sa Arrakis postavil do stredu vesmíru…“ Prvý krát sa to stalo v roku 1963. Frank Herbert stvoril púštnu planétu. Drsnú, nemilosrdnú, úžasnú planétu. Arrakis, miesto, kde sa rodia sny o večnosti. Arrakis, domov Korenia, ktoré otvára oči ducha. Arrakis – Duna. Zrodila sa legenda, z ktorej vyrástol mohutný strom fantázie – knihy, počítačové hry a… film. Arrakis znova ožil v roku 1984 – pod taktovkou Davida Lyncha vznikol veľkofilm Duna. Kasový prepadák, no svojich fanúšikov si našiel. Bizarná lynchovská poetika sa nestratila v piesku, napriek chybám, ktoré tento film nesporne mal (napr. herecké „majstrovstvo“ Kyla McLachlana). A nakoniec prišiel prelom tisícročí – a svetlo sveta pomaly uzrela nová adaptácia knihy, aktuálne ako televízna miniséria Duna.
Séria Franka Herberta o púštnej planéte Arrakis je spútaná podobným kultom, aký sprevádza knihy profesora Tolkiena. Duna sa vlastne na Pána Prsteňov aj podobá – rozsiahlosťou, hĺbkou príbehu a prepracovaným pozadím deja. Priaznivci oxfordského profesora angličtiny sa môžu pousmiať a povedať, že nebyť Pána Prsteňov, Duna by nikdy nedosiahla takú slávu. A majú pravdu – úspech Duny bol čiastočne podmienený tým, že v Amerike vznikol hlad po podobne rozsiahlom príbehu – Američania túžili po vlastnom diele, po vlastnom Pánovi Prsteňov (vyšiel v USA v roku 1965). A tak dostali Dunu. No Duna nevznikla na objednávku. Frank Herbert vložil do svojej knihy to najlepšie zo svojho talentu a stvoril samostatný, originálny svet, ktorého hrdinovia môžu pokojne súperiť s Frodom, Gandalfom či Aragornom. Vojvoda Leto, Paul Atreides, Gurney Halleck, Thufir Hawat, lady Jessica… to sú plnokrvné postavy, ktoré ani po takmer štyroch desiatkach rokov nestratili silu. Sú tu a získavajú si ďalších a ďalších čitateľov. Duna má svoj kult.
Lynchova Duna sklamala. Široké publikum ale aj fanúšikov Arrakisu. Bežní diváci a kritici vyčítali filmu silnú väzbu na knihu – bez znalosti ktorej bol dej takmer nepochopiteľný. A fanúšikovia nemohli Lynchovi odpustiť práve tie momenty, v ktorých sa odchýlil od predlohy (napr. gildovní navigátori a ich využitie korenia). Preto všetci čakali na nové spracovanie, na nový pohľad do fremenskej púšte. Všetci chceli vidieť ten pravý krispel vyrobený zo zubu shai-hulúda a šepkať si v chráme ticha: „Muad'Dib, Muad'Dib, Muad'Dib.“ Nuž, bi-la kaífa, dočkali sme sa. Televízna miniséria bola dokončená, zostrihaná na finálne tri diely a uvedená aj v našich končinách na satelitnej Pro7.
A o čom to vlastne všetko bolo?
Miniséria Duna je takmer doslovným prepisom knihy. Sleduje dej krok za krokom, a drobné odchýlky nie sú v štýle lynchovho „kacírstva“. Podstatnejšou zmenou je vlastne iba zvýraznenie postavy princeznej Irulán, imperátorova dcéra de facto nahradila manželku grófa Fenringa z predlohy. Irulán sa snaží manipulovať Shaddámom IV ako aj Feyd-Rauthom Harkonnenom – no prezradím vám, že prekvapenie sa nekonalo. Film skončil tak, ako končila originálna Duna – vizuálne zaujímavejšie, no podstatou rovnako. Irulán namiesto postavenia manželky boha získala miesto jeho tieňa. Ostali jej knihy.
Fanúšik fremenskej planéty môže len ľutovať, že tento projekt nezískal takú podporu ako Pán Prsteňov (premiéra kinofilmu 12/2001). Z televízneho filmu trčí nedostatok financií ako dubový kolík z hrude upíra. Pokrivkáva herecké obsadenie (známejší je iba William Hurt v úlohe vojvodu Leta Atreida, no ako vedľajšia postava si veľmi nezahrá – je práve taký stratený ako v Lost in space – tam sa zasa stratil vedľa Joyeho :) a predovšetkým výprava. Výborné kostýmy a celkom schopné triky sú príjemné, ale prevažne štúdiové zábery púšte a interiérov skalných obydlí (síčov) výsledný efekt bodajú do chrbta. Darmo som sa utešoval elegantnými vozidlami (aj keď to nie sú Herbertove toptéry), občasným záberom na mesto Arrakén alebo pohľadom na západ slnka na púšti. Do záberov neustále liezli pomaľované kartóny a polystyrénové skaly a ničili dojem. K pozitívam môžem skutočne rátať až finále, ktoré sa odohráva v paláci – tam sa k slovu dostali len kostýmy a hra svetiel – a efekt bol okamžitý. Keby som videl len posledných desať minút filmu, musel by som toto spracovanie pochváliť. Tlieskal by som! Útok na palác, piesková búrka, červy, slávnostné odevy, súboj v trónnej miestnosti a hlavne zatmenie okolo opustenej Irulán – bolo to pekné. Tomuto by sa určite potešil aj Frank Herbert.
Filmu poškodila aj snaha o doslovný prepis knihy. Herbertova Duna je plná vnútorných monológov Paula Atreida a drobných detailov, ktoré vytvárali atmosféru. John Harrison, režisér a autor scenára v jednej osobe sa pokúsil preniesť kompletný príbeh na obrazovku – no mal vedieť, že sa pokúša o nemožné. Počítačový efekt polárnej žiary nemôže nahradiť psychológiu drobučkých poznámok, často nesúvislých, len kde tu sa mihajúcich akciou. Herbert z takýchto čriepkov poskladal majstrovskú mozaiku, no Harrisonovi sa to nepodarilo (nemohlo sa). Občas, keď to už úplne nezvládal, pokúšal sa vypomôcť „polopatizmom“ (napr. Jessica musí zvracať, aby si Paul (a diváci) uvedomili, že je tehotná). V knihe mohla byť lady Jessica silnou osobnosťou, tvrdou ženou, ktorá sa postaví vrahom aj púšti – no vo filme musí „prehrávať“, dávať najavo emócie, ktoré by „benegesseritská čarodejnica“ nikdy najavo nedala. Filmová Jessica je slabá (a nie je to vinou herečky, Saskia Reeves odviedla celkom slušnú prácu). Mrzelo ma to.
Postavy (a ich obsadenie) sú vôbec ďalšou slabinou televíznej Duny. Nebyť Atreidovej milenky Chani (Češka Barbora Kodetová – o podrobnostiach nakrúcania sa dočítate vo Fantázii 18) a princeznej Irulán (Julie Cox), nebolo by koho spomenúť. Alec Newman je síce ako Paul Atreides lepší ako kamenný Kyle McLachlan z Lynchovho prepisu, no nie je to bohviečo. Len mlčí alebo „kecá“, telom a mimikou toho veľa nepovie. Do filmu sa nedostalo takmer nič z Paulovej nočnej mory, džihádu – trip so zakrvavenými rukami sa neráta, divák neznalý knihy nemá šancu prísť na to, o čo ide. Herci sú nevýrazní ako kartónové pozadie. A najsmiešnejšie pôsobí obsadenie fremenov – obyvatelia púštnej planéty, ktorí bojujú o každú kvapku vody, by nemali mať pivné mozole (tlsťoch Stilgar ma takmer vydesil). Nuž, za málo peňazí žiadne esá.
Perličkou na záver je detail, ktorý sa tiahne celým filmom – a ktorý si všimnete ako prvý. Oči fremenov. Ibádova modrá sa zmenila na neónovú, fremeni svietia v tme ako reflektory. Bolo to skutočne odpudzujúce, aj v tých najlepších scénach ma tie oči rušili. Nemáte šancu ich prehliadnuť. Škoda. Škoda. Škoda.
Ako zapísala princezná Irulán: „Každá cesta, po ktorej sa ide až na jej koniec, nevedie nikam. Vyjdite na horu len tak vysoko, aby ste zistili, že to hora je. Z jej vrcholu ju neuvidíte.“ Snaha o maximálnu vernosť predlohe doviedla televíznu Dunu do slepej uličky. Príjemná hudba, modely vozidiel a panorámy budov, krásne kostýmy (okrem fremenských) a schopná choreografia bojov vyšli nazmar. Touto cestou ste sa vydať nemali, priatelia – Duna si na kvalitný prepis musí ešte počkať. Ktovie, ako dlho… Bi-la kaífa.