Princezná Irulán: „A nastal ten deň, keď sa Arrakis postavil do stredu vesmíru…“ Prvý krát sa to stalo v roku 1963. Frank Herbert stvoril púštnu planétu. Drsnú, nemilosrdnú, úžasnú planétu. Arrakis, miesto, kde sa rodia sny o večnosti. Arrakis, domov Korenia, ktoré otvára oči ducha. Arrakis – Duna. Zrodila sa legenda, z ktorej vyrástol mohutný strom fantázie – knihy, počítačové hry a… film. Arrakis znova ožil v roku 1984 – pod taktovkou Davida Lyncha vznikol veľkofilm Duna. Kasový prepadák, no svojich fanúšikov si našiel. Bizarná lynchovská poetika sa nestratila v piesku, napriek chybám, ktoré tento film nesporne mal (napr. herecké „majstrovstvo“ Kyla McLachlana). A nakoniec prišiel prelom tisícročí – a svetlo sveta pomaly uzrela nová adaptácia knihy, aktuálne ako televízna miniséria Duna.
Séria
Franka Herberta o púštnej planéte Arrakis je spútaná podobným kultom,
aký sprevádza knihy profesora Tolkiena. Duna sa vlastne na Pána Prsteňov aj
podobá – rozsiahlosťou, hĺbkou príbehu a prepracovaným pozadím deja.
Priaznivci oxfordského profesora angličtiny sa môžu pousmiať a povedať,
že nebyť Pána Prsteňov, Duna by nikdy nedosiahla takú slávu. A majú
pravdu – úspech Duny bol čiastočne podmienený tým, že v Amerike
vznikol hlad po podobne rozsiahlom príbehu – Američania túžili po
vlastnom diele, po vlastnom Pánovi Prsteňov (vyšiel v USA v roku 1965).
A tak dostali Dunu. No Duna nevznikla na objednávku. Frank Herbert vložil do
svojej knihy to najlepšie zo svojho talentu a stvoril samostatný, originálny
svet, ktorého hrdinovia môžu pokojne súperiť s Frodom, Gandalfom či
Aragornom. Vojvoda Leto, Paul Atreides, Gurney Halleck, Thufir Hawat, lady
Jessica… to sú plnokrvné postavy, ktoré ani po takmer štyroch desiatkach
rokov nestratili silu. Sú tu a získavajú si ďalších a ďalších
čitateľov. Duna má svoj kult.
Lynchova
Duna sklamala. Široké publikum ale aj fanúšikov Arrakisu. Bežní diváci a
kritici vyčítali filmu silnú väzbu na knihu – bez znalosti ktorej bol dej
takmer nepochopiteľný. A fanúšikovia nemohli Lynchovi odpustiť práve tie
momenty, v ktorých sa odchýlil od predlohy (napr. gildovní navigátori a ich
využitie korenia). Preto všetci čakali na nové spracovanie, na nový pohľad
do fremenskej púšte. Všetci chceli vidieť ten pravý krispel vyrobený zo
zubu shai-hulúda a šepkať si v chráme ticha: „Muad'Dib, Muad'Dib,
Muad'Dib.“ Nuž, bi-la kaífa, dočkali sme sa. Televízna miniséria bola
dokončená, zostrihaná na finálne tri diely a uvedená aj v našich
končinách na satelitnej Pro7.
A o čom to vlastne všetko bolo?
Miniséria Duna je takmer doslovným prepisom
knihy. Sleduje dej krok za krokom, a drobné odchýlky nie sú v štýle
lynchovho „kacírstva“. Podstatnejšou zmenou je vlastne iba zvýraznenie
postavy princeznej Irulán, imperátorova dcéra de facto nahradila manželku
grófa Fenringa z predlohy. Irulán sa snaží manipulovať Shaddámom IV ako
aj Feyd-Rauthom Harkonnenom – no prezradím vám, že prekvapenie sa
nekonalo. Film skončil tak, ako končila originálna Duna – vizuálne
zaujímavejšie, no podstatou rovnako. Irulán namiesto postavenia manželky
boha získala miesto jeho tieňa. Ostali jej knihy.
Fanúšik
fremenskej planéty môže len ľutovať, že tento projekt nezískal takú
podporu ako Pán Prsteňov (premiéra kinofilmu 12/2001). Z televízneho filmu
trčí nedostatok financií ako dubový kolík z hrude upíra. Pokrivkáva
herecké obsadenie (známejší je iba William Hurt v úlohe vojvodu Leta
Atreida, no ako vedľajšia postava si veľmi nezahrá – je práve taký
stratený ako v Lost in space – tam sa zasa stratil vedľa Joyeho :) a
predovšetkým výprava. Výborné kostýmy a celkom schopné triky sú
príjemné, ale prevažne štúdiové zábery púšte a interiérov skalných
obydlí (síčov) výsledný efekt bodajú do chrbta. Darmo som sa utešoval
elegantnými vozidlami (aj keď to nie sú Herbertove toptéry), občasným
záberom na mesto Arrakén alebo pohľadom na západ slnka na púšti. Do
záberov neustále liezli pomaľované kartóny a polystyrénové skaly a
ničili dojem. K pozitívam môžem skutočne rátať až finále, ktoré sa
odohráva v paláci – tam sa k slovu dostali len kostýmy a hra
svetiel – a efekt bol okamžitý. Keby som videl len posledných desať
minút filmu, musel by som toto spracovanie pochváliť. Tlieskal by som! Útok
na palác, piesková búrka, červy, slávnostné odevy, súboj v trónnej
miestnosti a hlavne zatmenie okolo opustenej Irulán – bolo to pekné. Tomuto
by sa určite potešil aj Frank Herbert.
Filmu poškodila aj
snaha o doslovný prepis knihy. Herbertova Duna je plná vnútorných
monológov Paula Atreida a drobných detailov, ktoré vytvárali atmosféru.
John Harrison, režisér a autor scenára v jednej osobe sa pokúsil preniesť
kompletný príbeh na obrazovku – no mal vedieť, že sa pokúša
o nemožné. Počítačový efekt polárnej žiary nemôže nahradiť
psychológiu drobučkých poznámok, často nesúvislých, len kde tu sa
mihajúcich akciou. Herbert z takýchto čriepkov poskladal majstrovskú
mozaiku, no Harrisonovi sa to nepodarilo (nemohlo sa). Občas, keď to už
úplne nezvládal, pokúšal sa vypomôcť „polopatizmom“ (napr. Jessica
musí zvracať, aby si Paul (a diváci) uvedomili, že je tehotná). V knihe
mohla byť lady Jessica silnou osobnosťou, tvrdou ženou, ktorá sa postaví
vrahom aj púšti – no vo filme musí „prehrávať“, dávať najavo
emócie, ktoré by „benegesseritská čarodejnica“ nikdy najavo nedala.
Filmová Jessica je slabá (a nie je to vinou herečky, Saskia Reeves odviedla
celkom slušnú prácu). Mrzelo ma to.
Postavy (a ich obsadenie)
sú vôbec ďalšou slabinou televíznej Duny. Nebyť Atreidovej milenky Chani
(Češka Barbora Kodetová – o podrobnostiach nakrúcania sa dočítate vo
Fantázii 18) a princeznej Irulán (Julie Cox), nebolo by koho spomenúť. Alec
Newman je síce ako Paul Atreides lepší ako kamenný Kyle McLachlan
z Lynchovho prepisu, no nie je to bohviečo. Len mlčí alebo „kecá“,
telom a mimikou toho veľa nepovie. Do filmu sa nedostalo takmer nič
z Paulovej nočnej mory, džihádu – trip so zakrvavenými rukami sa
neráta, divák neznalý knihy nemá šancu prísť na to, o čo ide. Herci sú
nevýrazní ako kartónové pozadie. A najsmiešnejšie pôsobí obsadenie
fremenov – obyvatelia púštnej planéty, ktorí bojujú o každú kvapku
vody, by nemali mať pivné mozole (tlsťoch Stilgar ma takmer vydesil). Nuž,
za málo peňazí žiadne esá.
Perličkou na záver je
detail, ktorý sa tiahne celým filmom – a ktorý si všimnete ako prvý.
Oči fremenov. Ibádova modrá sa zmenila na neónovú, fremeni svietia v tme
ako reflektory. Bolo to skutočne odpudzujúce, aj v tých najlepších
scénach ma tie oči rušili. Nemáte šancu ich prehliadnuť. Škoda.
Škoda. Škoda.
Ako
zapísala princezná Irulán: „Každá cesta, po ktorej sa ide až na jej
koniec, nevedie nikam. Vyjdite na horu len tak vysoko, aby ste zistili, že to
hora je. Z jej vrcholu ju neuvidíte.“ Snaha o maximálnu vernosť predlohe
doviedla televíznu Dunu do slepej uličky. Príjemná hudba, modely vozidiel a
panorámy budov, krásne kostýmy (okrem fremenských) a schopná choreografia
bojov vyšli nazmar. Touto cestou ste sa vydať nemali, priatelia – Duna si
na kvalitný prepis musí ešte počkať. Ktovie, ako dlho… Bi-la kaífa.
Pozn: po kliknutí na obrázky ich uvidíte v plnej veľkosti. Informácie a galéria pochádzajú z www.scifi.com/dune.