Piatková slovenská premiéra filmu Willow v TV ma podnietila napísať recenziu na jeho soundtrack. Myslím že je to celkom dôvod na oslavu a hudba v ňom je legenda – je vhodné pripomenúť si, resp. zdôrazniť, že sa oplatí si ju vo filme všimnúť.
Podľa proroctva sa má narodiť princezná – Elora Danan – ktorá zbaví krajinu nadvlády temnej čarodejnice Bavmordy (Jean Marsh). Osud narodenej princeznej sa spája s nelwinom Wilowom (Warwick Davis), ktorý sa vyberá medzi ľudí v snahe pomôcť osudu a splniť si sen – stať sa čarodejníkom. Bavmorda však o dieťati vie a snaží sa ho za každú cenu nájsť. Wilowovi teda neostáva nič iné ako veriť potulnému bojovníkovi Madmartiganovi (Val Kilmer) a svojmu inštinktu, aby zlomili moc zlej čarodejnice.
Po úspechoch na veľkých fantastických filmoch ako Krull a Star Trek II, III bol James Horner ideálna voľba na zhudobnenie Ron Howardovho Willowa, s ktorým tiež kolaboroval na mnohých ďalších projektoch (Apollo 13, a Beautiful mind, Cocoon). Jeho veľkoorchestrálne dielo, plné exotických nástrojov, zborov, svojej ľúbeznosti a techník akčných častí patrí medzi klasiku filmovej hudby.
Čarovný svet Willowa otvárajú ženské zbory motívom princezničky Elory
Danan a sleduje sa celý začiatok filmu, predstavujúc silnú Willowovu tému.
Tá je sprevádzaná od Hornera neodlučiteľnou shakuhachi flautou (má
výrazné miesto počas celého skóre). Prenasledovanie Bavmordinym zlom
sprevádzajú takisto veľmi známe, Hornerom často používané vstupy
trojtónovej trumpetovej melódie. V nelwinej dedinke okrem variácií hlavnej
témy odkryje celé spektrum tradičných etnických nástrojov rôznymi
píšťalkami počnúc, strunovými nástrojmi a všakovakými perkusiami
končiac.
V stope ´Začiatok Willowovho putovania´ a v záverečných titulkoch si
tiež užijeme veselicu za doprovodu gajd a bubienkov v Jamesovom obľúbenom
írskom štýle.
´Útek z taverny´ je čisto akčná scéna odkrývajúca celý potenciál veľkého orchestra, pôsobiaca veľmi silno použitím rôznych bubnov, zvonov, nešetrením zručnosti huslistov, s ukážkovým obmieňaním akčných rytmov, motívov a heroickej témy a ich rôzne vrstvenia… proste vysokokvalitný akčný zážitok.
Okrem predchádzajúco zmienenej a samostatnej štvorminútovej ´Willowovej
témy´ sú všetky ostatné scény v kontexte editované podľa príbehu
v šiestich stopách. Akčné a hrdinské časti sa striedajú s ponurými,
rozprávkovými, alebo výpravnými kompozíciami, ktoré dokonale vystihujú
svet fantázie.
Prichádzajúca konfrontácia s Bavmordou presúva dielo takmer do úrovne
hororu. Čarovanie bosorky je doprevádzané veľmi vhodným elektronickým
efektom (vyskytuje sa aj v Aliens) a finálna konfrontácia je óda
„ťažkosť“.
Ako za jediné slabé miesto vo Willowovi by som označil občasnú únavnosť
motívu generála Keela, avšak – Willow je jeden z najlepších
Hornerových počinov. Bohatosť, nápaditosť, krása a použitie takmer
všetkých orchestrálnych špeciálnych efektov z neho robí ukážkové
fantasy skóre Je to opak introvertného Shoreho Pána Prsteňov a je
atmosférickejšie než tematický Poledourisov Barbar Conan.