Výprava na čierneho draka

Milujem likvidovanie literárnych talentov! :) Občas sa mi nejaký ten workshop pritrafí a inak tomu nebolo ani na Pegascone 2000, kde som spolu s Hyenom (tiež Marek Eliáš, ale počúva aj na haf!) dostal do ruky novú poviedku nádejného autora fantasy, Stana Ivana (mohli ste sa s ním stretnúť vo fanzine Logrus). A poviem vám, už dávno som sa na slovenskej poviedke takto nepobavil…


„Nič, ani stopy…“

Enbord to zamrmlal pre seba, no muži načúvali každému slovu. Ako by ono malo rozhodnúť o úspechu výpravy. Náčelník prižmúril oči. Jastril po kamenistej pláni, miznúcej v studených kúdoloch hmly, ale nevidel nič okrem trsov trávy, ozdobenej drobným kvietím. Iba na plytčine pri pobreží sa černeli tri veľké koráby.

„Myslíš, náčelník,“ spýtal sa starší bojovník: „že nás cesta nedoviedla k správnej zemi?“

„Nie,“ riekol Enbord, zamyslene sa rozhliadajúc po okolí: „More bolo pokojné, nemohlo nás odniesť inam.“

„Potom sa pomýlil zaklínač,“ uvažoval muž.

„Ten…?“ zatiahol Enbord neveriaco: „Čo ho poznám, vypátra aj hniezdo sokola, čo preletel nad dedinou.“

„Nó,“ nedal sa ozbrojenec, „mne sa vtedy veľmi istý nezdal. Tváril sa všelijako…“

„Mne zas naopak. Ešte nikdy ma tak nesúril na výpravu. Ale nechajme to. Vyjdeme na henten kopec a keď draka ani jeho brloh neuvidíme, použijem kúzelnú guľu. Keď sa podarí…“

Ostrov vyzeral pustý. Ani míľu dlhá cesta na pahorok neodhalila nič, čo by narušilo tento dojem. Nerástol tu žiaden strom, ani ker. Kamene rôznych veľkostí oživovalo len množstvo drobných čiernožltých kvietkov, derúcich sa z puklín. Hmla začínala rednúť. Na mnohých miestach sa trhala a tak keď bojovníci zastali na vyvýšenine, rozoznali druhý koniec ostrova.

„No naozaj nevidím, kde by tu mohol byť dračí brloh,“ škrabal sa náčelník pod bradou.

„Tu draka nenájdeme,“ zo slov staršieho pobočníka vanula istota. „Draci obľubujú pustatiny, ale nie také, ako je tento ostrov. A keby tu aj žil, prečo by sa trepal stovky míľ do našej dediny a potom letel späť? Nijako sa mi to nezdá…“

„Čo už…“ zamumlal Enbord: „Obídeme tamtie dva kopčeky a uvidíme. No dobre, pokúsim sa ešte hovoriť s Odmerkusom. Možno poradí.“

Na Enbordov pokyn priniesol jeden z mladých bojovníkov neveľký vak. Enbord ho položil na osamelo stojaci balvan a vybral z neho niečo, zabalené v ľanovej šatke. Rozbalil ju. Na kameni sa zaleskla čierna guľa. Muži so šepotom odstúpili. Všetci, okrem náčelníka. Ten pokľakol. Po chvíli váhania prešiel dlaňou po hladkom povrchu a začal prednášať zaklínadlá. Najprv šeptom, no jeho hlas každým slovom mohutnel, až sa napokon niesol celým ostrovom. Bojovníci sa prikrčili.

Chvíľu sa nič nedialo. Potom vnútro gule zažiarilo, zjasnelo a zjavila sa v ňom dobrácka tvár čiperného starca s dlhou šedivou bradou.

„Volal si ma, náčelník?“ zaznel trasľavý hlas. Starec sa nútil do úsmevu, ktorý však nevyznieval isto.

„Tak je, múdry Odmerkus,“ povedal Enbord, hľadiac do gule: „Dorazili sme na ostrov, ktorý si nám označil, ale Čierneho draka nikde. Môžeš nám poradiť, kde sa skrýva?“

„Ehm…“ čarodejník sklonil hlavu: „Takže ste už tam, hm… Ako by som ti…“ šúchal si nos.

„Nevidíme žiadnu stopu. Ťažko nám bude získať jeho hlavu.“

„… nevidíte naozaj nič?“

„Nič, len skaly a more!“

„A na ostrove? Nič, okrem skál?“

„Nič, môžem si oči vyočiť! Teda, ak nerátam trávu a dajakú zakrpatenú, čierno fľakatú podbeľ…“

„To je ono!“ zažiaril Odmerkusovi úsmev, sťa kosák mesiaca: „Čierny drak!“

„Ako… ?“ Enbordova tvár nadobudla výraz idiota.

„Čierny drak, tak ho nazývajú kmene na západe!“ vysvetľoval čarodej veselým hlasom: „Treba natrhať čo najviac toho kvetu. Naložíte ho do nepremokavých vriec, čo som…“

„Počkaj!“ skríkol náčelník. Bojovníci ustúpili o ďalší krok. „To nemyslíš vážne! Dobre ti rozumiem? Zbierať kvietky?! Toto je ten Čierny drak?! Kvôli tráve sme sa plavili dva týždne?!?“

„Ach, neber to tak,“ usmieval sa starec ďalej, ale o poznanie nervóznejšie: „Veď nazbieraš kvietky…“

„Tak kvietky! Vysvetli mi, čo to má znamenať?! Ale rýchle, kým ma neroztrhne od jedu! Kto spálil pole s obilím? Chceš mi natárať, že kvietky?!“

„No tááák… svojím spôsobom áno…“ tvár v guli vykazovala už len previnilý úsmev. Starec by bol očividne najradšej niekde inde. „Pole som spálil ja…“

„Akóóó?!“ zbelel náčelník, „Ty si spálil pole? Dobre počujem?“

„Ale neboj sa, obilie je v sýpke,“ chlácholol ho zaklínač: „Spálil som len strnisko.“

„Nie, tomuto ja nerozumiem! Ako si mohol popratať všetko obilie sám? Veď by sme ťa videli!“

„Obilie zožali ženy…“

„Ženy? Čo tie s tým majú spoločné? A kedy to stihli?“

„No… keď ste boli tie tri dni naložení v medovine…Vieš, cez slávnosť…“

„No hej, vtedy vraj priletel drak. Ale prečo ste to vlastne robili? Prečo ste nás…“

„Dosť!“ zaklínač to už nevydržal. Úsmev ho opustil nadobro a tváril sa vyčerpane: „Vysvetlím ti to celé od začiatku.“

„Vysvetľuj,“ prikázal náčelník ľadovo: „a nič nevynechaj!“

„Vieš,“ začal Odmerkus rozpačito: „často za mnou chodia ženské. Jedna sa chce zbaviť bradavíc, druhá pieh, ďalšia chce vyhladiť vrásky…“

„Ženské somariny ma nezaujímajú!“ zavrčal Enbord: „Choď k veci!“

„No veď práve tie ženské… Chcú mať jemné dlhé vlasy s medovým nádychom. Neveril by si, ako tomu prospieva kvet Čierneho draka. Rozprával mi o tom šaman z pevniny. Odvar pripravíš tak, že do vriacej vody vysypeš tri hrste Čierneho draka, trochu kôry z duba, necháš to…“

„To sa mi len sníva,“ zašepkal Enbord: „To nemôže byť pravda! Ja…ja ťa zabijem! Keď sa vrátim, tak ťa normálne zabijem, počuješ, Odmerkus?“ To už kričal: „Kvôli takej hlúposti som usporiadal výpravu?!“

„No veď. Keby som ti povedal, že treba zbierať kvety, bol by si išiel? Musel som vymyslieť bájku o drakovi, čo spálil pole… No, nečerti sa! Vieš, ako mi ženy pílili uši?“

„Už nič nevrav. Aj tak ti je koniec!“

„Ber to z tej lepšej stránky,“ Odmerkus sa pokúsil tváriť povzbudivo: „Polovicu úrody máš pod strechou a muži nemuseli ani prstom pohnúť. Vidíš, čo dokážu ženy, keď…jáááj!“

Enbord nevydržal a zhodil guľu z kameňa. Odvážil sa asi len preto, že bola nerozbitná.

„Tak! A stojíme tu, ako najväčší hlupáci!“ skríkol prekvapeným bojovníkom. „Keď sa vrátim, nedovolím sa žene a dcéram ani učesať! Žiadne fintenie!“

Vyčerpaný od rozčúlenia sa vydýchal. Potom sa rozhliadol po ostrove, nad ktorým medzitým hmla celkom zmizla a na pol úst dodal:

„A teraz hajde zbierať Čierneho draka. No… to malé, žltočierne… Ak teda ešte niekedy chceme mať teplú večeru…“


5. februára 2001
Stano Ivan