Vesmírna pechota

Paul Verhoeven

O zatiaľ poslednom výtvore rozporuplného holandského režiséra Paula Verhoevena už vo Fantázii č.3 písal kolega filmový fanatik Tóno Stiffel, ale práve v týchto dňoch dorazila Vesmírna pechota na kazetách do videopožičovní, a tak je tu príležitosť vrátiť sa k nej a analyzovať ju trochu hlbšie. Pretože (a hádajte sa so mnou, koľko chcete) je to jeden z najpozoruhod­nejších fantastických filmov posledného obdobia, ktorý sa podobne ako Piaty element (i keď úplne iným spôsobom, pravdaže) značne vymyká z kategórie „bežná komerčná produkcia“.

Priznám sa, že bezprostredne po zhliadnutí Vesmírnej pechoty som nejaký čas nevedel zaujať k nej jednoznačné stanovisko. Režisérovi Paulovi Verhoevenovi sa totiž podarilo nahustiť do zhruba dvojhodinovej stopáže doslova všetko, z čoho dostávajú epileptické záchvaty „seriózni“ filmoví kritici na celom svete, a v USA predovšetkým. Prvé, čo rozumne mysliaceho diváka zarazí, je nepravdepodobnosť hlavnej zápletky (primitívna forma života bez akéhokoľvek technického vybavenia kolonizuje vesmír!), kombinovaná s otrepanými, ak nie rovno stupídnymi dialógmi a mizernými hereckými výkonmi. Do hlavných úloh sa evidendtne nevyberalo podľa interpretačných kvalít, lež podľa svalnatosti, belosti zubov, opálenosti, obvodu hrudníka a podobných kritérií. Pri nejakom 2OO-dielnom seriáli na sobotňajšie popoludnie niečo také neprekvapí, ale pri vysokorozpočtom veľkofilme to chcelo od režiséra poriadny kus odvahy. Najzjavnejším príkladom je Denise Richardsová v úlohe Carmen, ktorá prakticky celý film odohrá s otravne sladkým úsmevom na perách – nezlezie jej z tváre dokonca ani v záverečnej scéne, keď má telo skrz-naskrz prebodnuté obrovským žihadlom a (hoci ťažko ranená a krvácajúca) svižne a so smiechom si vykračuje v ústrety krajšej budúcnosti. V ničom za ňou nezaostávajú ani Dina Meyerová a Casper Van Dien, ktorých jednorozmerné, bezduché výkony len podčiarkujú psychologickú plytkosť a absurdnosť celého filmu. Vedľa týchto neodolateľných hereckých primitívov (a v konkurencii s úžasnými počítačovými kreatúrami) sa skúsenejší machri typu Clancyho Browna či Michaela Ironsida jednoducho nemôžu presadiť – a som presvedčený, že im na to režisér ani neposkytol priestor.

Druhým hriechom Vesmírnej pechoty je nevídane otvorené, detailné zobrazenie toho najbrutálnejšieho násilia. Od režiséra, ktorý dal kinematografii niekoľko z najlepších krvavých scén vôbec (zrážka automobilu s kyselinou rozleptaným zloduchom v Robocopovi, mohutné spomalené krvavé výstreky pri prestrelkách tamtiež i v Total Recall a nádherná súlož-vražda v úvode Základného inštinktu) sa niečo také dalo očakávať, ale Verhoeven to tentokrát skutočne prehnal (samozrejme, iba z pohľadu bežného diváka, nie z pohľadu úchyla ako je autor tohto článku). Používa totiž násilie aj tam, kde vôbec nie je potrebné a kde by zobrazenie náznakom bolo určite omnoho efektnejšie. Príkladom sú scény z výcviku nových regrútov, keď veliteľ dokazuje svoju nadradenosť tým, že jednému vojakovi pri tréningu zámerne spôsobí otvorenú zlomeninu a druhému chladnokrvne prebodne dlaň vrhacím nožom. Takisto šokuje scéna, keď je pri cvičných streľbách nešťastnou náhodou usmrtený jeden z kadetov. Tu by bola stačila trocha umelej krvi, ale kdeže – Verhoeven ochotne zaplatil „trikárom“, aby mu vyrobili dokonalú maketu mladého nešťastníka a tej dal potom odpáliť polovicu hlavy. A to sa nebudem zmieňovať o desiatkach a desiatkach rozhryzených, rozsekaných, roztrhaných a zožratých ľudských tiel pri bojoch s chrobákmi. Neodpustím si poznámku, že keď raz budú Vesmírnu pechotu premietať na niektorej nemeckej satelitnej stanici, kde je zvykom vystrihnúť všetky násilné zábery, bude mať film kratšiu minutáž než sprievodné reklamné bloky.

Tretím a podľa mňa najzávažnejším problémom filmu je jeho amorálnosť. Zatiaľčo Heinleinovej predlohe je vytýkaný nekritický militarizmus, Verhoevenovo poňatie sa už dá kľudne označiť za fašistické. Sme svedkami toho, ako sa študenti v škole učia, prečo zlyhala demokracia a prečo je ultrapravicový režim v Amerike to pravé orechové. Čerství maturanti vstupujú do armády, aby tak dosiahli postavenie plnoprávneho občana a získali právo voliť. Vzápätí ich vidíme hromadne prisahať pod vlajkou, ktorá má znepokojujúco povedomý dizajn a vlastne je šťastie, že na nej nie je hákový kríž. Dokonca jeden z hlavných hrdinov, čo sa dal v vojenskej výzvednej službe a prechádza sa po plátne v gestapáckom plášti, bezstarostne ospravedlňuje vyslanie niekoľkých stovák vojakov na istú smrť vyššími záujmami. No najzaujímavejšie je, že v priebehu deja ani jedna z postáv nevznesie proti tomuto stavu vecí ani najmenšiu námietku.

Takže zhrňme si to: nepravdepodobný dej, debilné dialógy, podradné herecké výkony, sadistické násilie, podozrivé politické vyznenie. Nuž veru, štúdio Touchstone Pictures muselo Paulovi Verhoevenovi mimoriadne dôverovať, keď mu na spracovanie tohto pochybného materiálu poskytlo neuveriteľných 1OO miliónov dolárov. A čuduj sa svete, dobre urobilo. Zručný a talentovaný Holanďan totiž dokázal z tejto zmesi urobiť kvalitný film, ktorý kladne hodnotia nielen diváci (komerčný úspech už podnietil reči o prípravách pokračovania), ale aj väčšina kritikov (hlavne tých scifistických). Ako sa mu to podarilo? Pomerne jednoducho. Skombinoval neskombinovateľné, a urobil to s takou originalitou a sebavedomou drzosťou, že táto koláž v konečnom dôsledku vyznieva ako určitá forma postmoderného filmového umenia. Zožerte ma za to, ale nemôžem odolať nutkaniu porovnať Vesmírnu pechotu s Tarantinovým Pulp Fiction – v oboch prípadoch ide o veľmi osviežujúce využitie pokleslých pop-kultúrnych žánrov, namixovaných tak, že vznikla úplne nová forma. No povedzte, napadlo by vás niekedy pomiešať v jednom filme Beverly Hills 9O21O a tvrdú bojovú space operu? Ani mňa nie. Verhoeven to však urobil a bol nekompromisný. Neprispôsoboval jedno druhému, neotesával hrany. Prechody medzi nimi sú veľmi drsné, ale práve preto tvoria najzábavnejšiu súčasť filmu. Najlepšie to vidno hneď v úvode, kedy sa dokonale krásni hrdinovia zo seriálov pre mládež nejaký čas zaoberajú problémami typu výsledky písomiek, mejdany pri bazénoch a „prečo rodičia nechápu, že nechcem kráčať v ich stopách?“. A potom je tu odrazu scéna pitvy obrovského chrobáka, pri ktorej naši „beverlyhillsáci“ vyťahujú z latexových oblúd slizké vnútornosti a doposiaľ krásne sa usmievajúca Carmen odrazu zbledne a začne kŕčovito zvracať priamo na kameru. Priam vidím Paula Verhoevena, ako stojí za plátnom a spokojne sa smeje vyvaleným divákom rovno do očí.

Verhoeven priznal, že sa cíti byť režisérom popcornových filmov pre široké divácke masy. Takisto to bolo s jeho predchádzajúcim filmom Showgirls, z ktorého cenzori dostávali koprivku, kritici ho roztrhali na kúsky a aj z komerčného hľadiska to bol prepadák. Mám taký pocit, že Vesmírna pechota je akousi Verhoevenovou osobnou pomstou za nepriaznivé prijatie Showgirls. Nepáči sa vám nahota, násilie, gýčovitosť? Tak tu to máte v konskej dávke, zadrhnite sa tým!

A cenzori, kritici i diváci sú voči Vesmírnej pechote načisto bezmocní. Film vyznieva fašisticky, ale cenzori mu nemohli dať žiadnu nelichotivú nálepku, pretože vstupy vo forme televízno- internetového propagandistického programu dávajú tomu všetkému uvoľnujúcu príchuť irónie a sebaparódie. Kritici takisto iba „utreli papule“, lebo museli skloniť hlavy pred masovými bojovými a veľkolepými vesmírnymi scénami, ktoré sú dôkazom Verhoevenovej skvelej formy a režijného majstrovstva. A diváci? Tí sú spokojní, či už ide o náročnejšie publikum (ktoré film pochopí ako veľmi svojskú paródiu a výsmech tým, čo to všetko budú brať vážne), alebo o bežných konzumentov (ktorí to všetko budú brať vážne, ale nedôjde im to, lebo budú žasnúť nad chrobákom-plazmochrličom). Keď sa to tak vezme, Paul Verhoeven nám vlastne všetkým prešiel cez rozum a odpoveď na otázku v názve tohto článku by asi znela: „Áno, aj.“ Tí však, čo sa nezaraďujú do spomínanej kategórie, môžu Vesmírnu pechotu chápať ako svojskú hru (či zahrávanie?) tvorcu s divákom a ak pristúpia na jej nezvyčajné pravidlá, majú šancu skvele sa pobaviť.

Ale aby som zo seba nerobil inteleguána – najviac sa mi aj tak páčili tie odfaklené hlavy, vytrhané vnútornosti, vybuchujúce kozmické lode a chrobáky, čo prdia plazmu až na obežnú dráhu. Veru hej, to teda bolo niečo!


13. júla 2000
Ďuro Červenák