Vec

John Carpenter

Súdružky a súdruhovia, je pre mňa nesmiernou cťou predstaviť vám VEC. Nie, nemýľte sa, nebude reč o komickej, samostatne sa pohybujúcej ruke z Addamsovcov, lež o jednom z najlepších sci-fi horrorov všetkých čias. Presnejšie povedané, o druhom najlepšom. Ak totiž zlato v tejto kategórii udelíme Votrelcovi (to je rovnako isté ako fakt, že najlepším SF seriálom je Alf), tak striebornú medailu si jednoznačne zavesí na krk práve Vec režiséra Johna Carpentera. Tí z vás, ktorí tento film už videli (zrejme vás nebude málo), mi s najväčšou pravdepodobnosťou dajú za pravdu a zároveň sa asi budú pýtať, prečo o tejto starine, pochádzajúcej z roku 1982, čítajú vo Fantázii koncom roka 1998. Nuž, je to síce neuveriteľné, ale našinec ju doposiaľ nemal možnosť oficiálne vidieť v kine ani na videu, o televíznej obrazovke ani nehovoriac. Iste, dal sa splašiť na pirátskej videokazete, ale pozerať sa na nejakú x-tú kópiu so simultánnym prekladom a rozhasenými farbami („Tečie z toho chlapa krv alebo nafta?“) sme boli ochotní iba za starého dobrého posratého totáča. Ešte viac ľutujem tých, ktorí Vec videli na satelite, pretože tam z nej bolo vystrihnutých dobrých 1O minút najkrvavejších (a teda najlepších) scén. (Ja nemecké satelitné stanice ignorujem odvtedy, čo SAT 1 vyhodili z Dobyvateľov stratenej archy legendárnu scénu, v ktorej Indy na káhirskom námestí flegmaticky zastrelí arabského šermiara!!!)

Teraz sa však konečne (16 rokov po svojej svetovej premiére!) objavila Vec ako novinka vo videopožičovniach a tak si my všetci môžeme toto (ne)chutnučké dielko vychutnať v plnej zvukovej i obrazovej kvalite. Distribútorovi buď za to večná sláva!

Väčšina z vás už vie, o čo vo Veci ide. Antarktída. Sneh a ľad. Polárna stanica. Neveľká skupina vedcov. Mimozemská forma života, zavlečená sem v podobe psa zo susednej (záhadne vyvraždenej) stanice. Agresívny votrelec, pochádzajúci zo stroskotanej kozmickej lode, likviduje jedného polárnika za druhým a berie na seba podobu svojich obetí. Neistota. Nikto nevie, kto je ešte človek a kto už maskovaná beštia. Snehová búrka, strata kontaktu so svetom, nemožnosť uniknúť, vzájomné upodozrievanie. A strach, strach, strach…

Voľakedy, keď som Vec videl prvý krát, považoval som ju za jeden z najnapínavejších a zároveň najodpornejších horrorov vôbec. Bol som preto zvedavý, či z nej tá hrôzostrašnosť za tie roky nevypáchla ako smrad z rozumne umiestnených fusaklí. S uspokojením musím konštatovať, že ani náhodou. John Carpenter už viac než 2O rokov neochvejne stojí na vrchole veľkej krvavej hromady horrorových režisérov, a hoci sa mnohí snažia vyšplhať na jeho úroveň, on ich vždy s prehľadom skopne medzi ostatné mäso. Jeho kusy Hmla, Halloween, Vládca temnôt či naposledy Šialenstvo sú esenciou číreho strachu, filmami, pri sledovaní ktorých si obhryziete nechty aj na nohách a po ich skončení sa bojíte prejsť z obývačky do spálne. V čom spočíva ich temné kúzlo? Dôvod je jednoduchý: Carpenter totiž nikdy neurobil to, k čomu sa vo viac či menej úspešnej snahe diváka viac pobaviť než vystrašiť uchyľujú miestokráli žánru ako Sam Raimi (Evil Dead II.), Peter Jackson (Braindead, Prízraky) a dokonca aj Wes Craven (Vreskot). Hovorím o tom, že Carpenter nikdy neprimiešal do svojich horrorov humor. Niežeby bol nejaký suchár (stačí si pozrieť Veľké problémy v Malej Číne, Neviditeľného na úteku či Útek z L.A.), avšak veľmi správne si uvedomil, že sranda je sranda a strach je strach a spájať ich môže byť síce zábavné, ale nebude to nič pre tých, čo v kine alebo pred obrazovkou radi sem-tam pustia niečo do nohavíc. Práve preto sú jeho horrory tak nádherne pochmúrne, depresívne, skľučujúce, skrátka hrôza bez odľahčujúcich momentov, dusiaca diváka od začiatku do konca. A to platí aj o Veci. V tomto prípade je navyše Carpenterova virtuozita v komponovaní symfónie desu výdatne podporená samovražedné sklony vyvolávajúcou hudbou génia Ennia Morriconeho a skutočne humusáckymi efektami z rúk Stana Winstona či Richarda Edlunda. Triky sú i z pohľadu dnešného rozmaznaného diváka mimoriadne kvalitné a nečudo, že ich zvratkoidná presvedčivosť svojho času vyvolala pobúrené reakcie kritikov-mäkkýšov. Svoj podiel na špičkovej úrovni filmu majú taktiež herecké výkony na čele s Carpenterovým obľúbencom Kurtom Russellom, ale predovšetkým výborná predloha. Viacerí „odborní kritici“ vytýkali Veci, že je len napodobneninou slávneho Scottovho Votrelca (skupina ľudí v uzavretom priestore zoči-voči nie veľmi kamarátsky naladenému emzákovi), avšak práve poviedka Johna W. Campbella Jr. (vyšla v magazíne Poutník č.3 v roku 1991 a vrelo vám ju doporučujem, je to vážne paľba), ktorej sa film pomerne verne drží, je bezočivým výsmechom tomuto tvrdeniu. Poviedka totiž pochádza z roku 1938, a kdeže bol vtedy Votrelec?!

Možno sa medzi vami nájdu takí, čo Vec ešte nevideli. Ani neviete, ako vám závidím zážitok z prvej návštevy v tomto mäsokombináte. Tak teda – počkajte, kým sa vonku zotmie, zamknite dvere, pozhášajte svetlá a zasuňte kazetu do videa. A ak náhodou patríte k tým, čo Mutanta, Relic alebo Horizont udalosti považujú za kvalitné a napínavé sci-fi horrory, tak si pre istotu nasaďte pampersky a ku kreslu pristavte vedro. Majster Carpenter vám v praxi predvedie, čo to znamená „potentovať sa od strachu“!


13. júla 2000
Ďuro Červenák