Ukážka z knihy: Viktória Laurent – Škrabalová: Antropocén: Projekt Oáza

Antropocén

Prednedávnom sme čitateľom predstavili dystopický román slovensko-francúzskej autorky Viktórie Laurent-Škrabalovej Atropocén: Projekt Oáza. Dnes na ochutnanie prinášame dlhšiu ukážku z knihy.


Anotácia

Po prírodnej kataklyzme nazývanej Déluge (Potopa) ľudia osídlili oceány. Vyhynuté vodné živočíchy nahradili robotické šrotovače, ktoré brázdia podvodné hĺbky a zbierajú odpad zanechaný predchádzajúcimi generáciami. Platformová spoločnosť riadená Úniou z neho čerpá energiu a zdroje na technologický a biologický výskum. Nová spoločnosť je hrdá na svoju vyspelosť a pod taktovkou Rozsievačov mieri k jedinému cieľu: vytvoreniu novej Oázy pre ľudstvo.

Postavy príbehu prežívajú vlastné víťazstvá a prehry: Veterinár Anton sa snaží nájsť zmysel života po strate manželky a syna v dôsledku zemetrasenia Big One, ktoré postihlo mesto Nice. Novinár Leon bojuje s démonmi minulosti a pripravuje sa na tých, ktoré má priniesť budúcnosť. Manu a Lena žijú na pod-poschodiach Platformy 40 a poslušne sa zaradili do spoločnosti. Manu sa presadil ako platformový inžinier a Lena ako biologička pre všadeprítomnú AlgoVie. Avšak Lenino dedičstvo z minulosti nerozvíja iba predstavivosť ich syna Nika. Môže predstavovať hrozbu pre nový systém, ktorý robí všetko pre to, aby sa na ekocídu, spáchanú ľudstvom, zabudlo.


Ukážka z knihy

Čítačka sietnice zablikala a dvere sa otvorili:

„Vitajte v techskleníkoch, Lena Drouot.“

„Mami, prečítaš mi o tých lenivých zvieratkách? O tých, ktoré sa volali leňochy?“

Vedela, že bez rozprávania Niko nezaspí. Bol po otcovom príchode natoľko rozrušený, žeby ho uspal len úder po hlave. Vnútorne sa pousmiala. Do takého extrému hádam nikdy nezájde. Skočila do oceľovej kazety pre pamäťový čip Encyklopédie zvierat. Nad obrazovkou zablikal nejasný obdĺžnik. Chystala sa otvoriť ústa, keď jej Niko položil ruku na predlaktie. S vážnym výrazom položil otázku, nad ktorou viditeľne dlho premýšľal.

„Budú aj v Oáze všetky tieto zvieratá?“

„Niektoré určite,“ odkašľala si a zaujala polohu na čítanie.

„A ktoré?“

Lena nevedela Nikovi klamať. Zakaždým ju odhalil. Napriek pokroku a vyspelej technológii zatiaľ nedokázali reprodukovať zložitejšie organizmy. Banky DNA boli navyše nekompletné. Musela priznať, že nepoznala odpoveď. Nasadila si čítacie okuliare a začala po n-tý raz predčítať.

Leňoch žije v tropických dažďových pralesoch od južnej Strednej Ameriky po severovýchodnú Argentínu. Býva na stromoch, často zavesený na pazúroch. Nemá takmer žiaden chvost alebo ušnice, hlavu mierne zaoblenú s tupým nosom, dlhú srsť, až 9 krčných stavcov, dlhé a oblúkovité pazúry, pričom stredný je najdlhší. Samce majú na chrbáte svetložltý alebo oranžový fľak. Pohybuje sa po zemi rýchlosťou dva metre za minútu, na stromoch 3 metre za minútu. Samica údajne „šprintuje“ rýchlosťou 4 metre za minútu, keď začuje vydesený krik svojho mláď…

Manu strčil hlavu do dverí. Pošepol. „Dostal svoju dávku?“

Niko spokojne odfukoval. Vypla čítačku a pridala sa k Manuovi.

„Nemení sa, čo?“

Lena pokrútila hlavou. Napriek určitému tabu v spoločnosti ohľadom sveta pred Déluge, potrebovala synovi ukázať, o čo prišli. Pravidlá na platformách boli striktné. Život pred Déluge bol uväznený v archívoch. Prístup k nemu mali len numerickí archeológovia a obmedzený počet vedeckých pracovníkov. Lena tvorila výnimku. Úroveň jej kvalifikácie normálne nepovoľovala prístup k daným in-formáciám. Oceľová kazeta, dedičstvo po otcovi, ukrývala nezvyčajné bohatstvo. Dokonale svoju dcéru poznal. Za prísne technickou fasádou Lena udržiavala potrebu citových vzruchov. Dôležité bolo neukazovať túto časť jej osobnosti na verejnosti.

Na komunikáciu s mamou sa spoliehať nemohla. Jej profil na pamäťovom disku bol upravený tak, aby na otázky ohľadom života pred Déluge odpovedala slovami: „Zmeňme tému. Tú minulosť si nepamätám.“ Literatúra, ktorú mohli načítať do čítačiek, hudba, ktorú mohli počúvať, obsahovala minimum detailov zo života pred výstavbou prvej platformy.

„Nikova učiteľka si ma včera predvolala.“

Manu sa na ňu znepokojene pozrel.

„Má problémy?“

„Nič, čo by sa týkalo štúdia. Výsledky skúšok sú vynikajúce. Má pred sebou sľubnú budúcnosť.“

Ťahal z nej odpovede ako z chlpatej deky. Poznala Manuov názor. Tušila, akú bude mať reakciu, preto sa ju snažila oddialiť.

„Čo je vo veci?“ znervóznel.

„Niko rozpráva žiakom o zvieratách, ktoré žili pred Déluge. Učiteľka vraví, že tým ostatných rozrušuje.“

Manuova tvár sa pretiahla. Lena prehltla hrču, ktorá ju tlačila v hrdle. Sústredene sa zahľadel na neurčitý bod na múre oproti. Odrazu vybuchol do nekontrolovateľného smiechu. Prehol sa na pohovke dozadu a takmer strácal dych.

„Čo… Prečo sa smeješ?“ tušila pascu.

Rýchlymi gestami naznačil, že nešlo o nič vážne. Snažil sa zo seba dostať pár slov, ale nedarilo sa mu. Jeho tvár očervenela a do očí mu vyhŕkli slzy. Prstom ukázoval na Lenu, ktorá vyvaľovala vystrašene oči. Manuovi sa začalo čkať. Potľapkala ho po chrbte a tiež sa rozosmiala. Bolo to nákazlivé.

„Povieš mi to, keď sa ukľudníš. Alebo mi to napíš…“

Zhlboka sa nadýchol. Záchvat ho prešiel.

„Čoho sa na škole boja? Existuje predsa Projekt Oáza. Nikove rozprávanie neprivolá minulosť späť! Rád by som vedel, či bola spoločnosť pred nami rovnako nelogická. Vidíš… Otázka pre tvoju mamu,“ naťahoval ju.

Zazrela na neho. Odpoveď dobre poznal. Uvedomila si však zmenu. Manu sa zvyčajne pravidlám podriaďoval. Tentokrát zachytila náznak vzbury. Po každom návrate z priestoru v blízkosti Súše sa čosi zmenilo. Rozprával jej osmradľavých močariskách, ktoré postupne zalievala voda, i o zvláštne chladnej oblohe. Aké to bolo klásť nohu do blata, do hustej zmesi zeme a vody. Ako cítil prítomnosť Súše, jej chvenie kdesi v diaľke.

Lena považovala súčasné zákazy za nezmyselné. Medziplatformová únia sa vyhýbala diskusii o kolektívnej vine ľudstva za aktuálny stav planéty. Viedli spoločnosť k žiarivejšej, novej budúcnosti. Pri počúvaní slov vedúcich predstaviteľov ostávalo iba čakať, kedy konečne zaľahnú do nadýchaných perín splnených očakávaní. Pchali hlavu do piesku ako kedysi obrovské vtáky, ktoré nevedeli lietať. Ako ich volali? Aaaa, pštrosy!

Platformová populácia žila v bubline. Tí, ktorí si pamätali minulosť, sa buď dobrovoľne zriekli života alebo v tichosti dožívali. Tí, ktorí si ju mohli pamätať, nechali spomienky zaspať pod prísľubmi nového začiatku. Nová generácia hľadela výlučne vpred. Minulosť bola navždy preč! Všetci sa chytali slamky v podobe Projektu Oáza. V mene Oázy bolo možné všetko, rovnako tak bolo všetko odpustiteľné. Prežili, porazili teda zdanlivo neskrotnú prírodu. Určitým spôsobom sa vyrovnali Bohu. Zmierili sa s jeho úmyslami a pochopili, ktorým smerom ich viedol. Okolo nového sveta, na ktorého začiatku bude Oáza, sa točili modlitby Rozsievačov. Viacerí hlavní členovia Únie boli z ich radov. Zabezpečovali správne smerovanie. Lene však taký svet nestačil! Ospevované víťazstvo a znovuzískanie Oázy, ktoré ju malo napĺňať. Nedokázala posúdiť, či bola šťastná. Nedokázala potvrdiť, či city mali v tomto svete svoje miesto.

Na Manuove misie si zvykla. Jej myšlienky zamestnával Niko a práca. Lenina kariéra mohla vyzerať popri dôležitosti Manuovej práce smiešne. Tvrdohlavo si zaumienila, že presvedčí o opaku. Výskum rias bol rovnako dôležitý ako výstavba platforiem. Záležalo na tom, či budú mať ľudia kde bývať, keď budú zomierať od hladu?! Manu nevedel, že dostala prístup k techskleníkom. Bude môcť konečne Ni-kovi opísať ako vyzerá naozajstný, živý strom, nielen predčítať informácie o ňom z Encyklopédie. Namiesto pohľadu na bunky ovocných dužín pod mikroskopom sa bude dotýkať plodu. Kto mal podobnú šancu? Manuovu neprítomnosť si postupom času prestala uvedomovať. Vybudovala si pancier. Buď ostane schovaná za ním alebo strávi čas ronením sĺz. Stálo za to ostávať s niekým, kto jej spôsoboval viac bolesti ako radosti? Kdesi za vrstvou rodiaceho sa nezáujmu cítila, že áno. Mala ho rada. Privinul si ju k sebe.

„Vybrali ma do projektu Platforma Europa 1. Budem častejšie pri Suchozemcoch ako s vami.“

Mlčala.

Koniec ukážky


Knihu Antropocén: Projekt Oáza si môžete kúpiť napríklad v Martinuse momentálne so zľavou 8 %, pre podrobnosti kliknite na tento link


Antropocén: Projekt Oáza
Žáner: scifi, postapo
Autorka: Viktória Laurent-Škrabalová
Vydavateľstvo: Enribook
Rok vydania: 2021
Rozmer: 124×200
Väzba: brožovaná
Počet strán: 270
ISBN: 9788089948376


16. júla
Fandom SK - PR
Zdroj informácií