Ukážka z knihy Tomi Adeyemi: Deti krvi a kostí

Deti krvi a kostí - obálka

Prednedávnom sme predstavili knihu americkej autorky Tomi Adeyemi s názvom Deti krvi a kostí. Táto young adult fantasy s neošúchaným námetom čerpajúcim z africkej mytológie a mágie vyšla minulý mesiac vo vydavateľstve Tatran. Dnes vám z nej ponúkame dlhšiu ukážku.


Anotácia

Zabili mi matku. Vzali nám mágiu. Snažili sa nás pochovať.

Teraz povstaňme.

Zélie si pamätá, že kedysi bola celá krajina Orïsha plná mágie. Ohnivci zapaľovali plamene, Vlnopáni rozkazovali vlnám a Zéliina mama Smrtonoska vzývala duše mŕtvych. No potom mágia kamsi zmizla a všetko sa zmenilo. Všetkých Madžiov na príkaz krutého kráľa vyvraždili, Zélie obrali o mamu a jej ľud o nádej.

Teraz však má Zélie jedinečnú šancu zaútočiť na kráľovskú rodinu a vrátiť krajine mágiu. Musí zabrániť korunnému princovi, aby definitívne zničil mágiu, a s pomocou princeznej mu prejsť cez rozum. Na každom kroku na ne číha nebezpečenstvo, z krovín vrčia snežné lepardnéry a vo vodách vyčkávajú pomstychtiví duchovia.

Najväčšou hrozbou pre krajinu sa však môže stať práve Zélie – ak sa nenaučí kontrolovať svoju moc.


Ukážka z knihy Deti krvi a kostí

Až teraz sa začína skutočný boj.

Naše palice o seba opakovane narážajú a steny Maminej ahéré sa neustále otriasajú. Pri každej vymenenej rane hľadáme šancu zaútočiť a zasadiť rozhodujúci úder. Práve zbadám svoju príležitosť, keď vtom…

„Ááá!“

Zatackám sa dozadu, prehne ma a lapám po dychu. Príde mi nevoľno. Na moment sa ma zmocní strach, že mám polámané rebrá, ale bolesť v bruchu túto obavu vytlačí.

„Koniec!“

„Nie!“ preruším Mamu Agbu zachrípnuto. Sťažka sa nadýchnem a podopriem sa palicou, aby som sa dokázala vystrieť. „Som v poriadku.“

Ešte som neskončila.

„Zélie…“ začne Mama, ale Yemi nečaká, kým dopovie. Celá zúrivá sa ku mne priženie, jej palica minie moju hlavu iba o centimeter. Predkloní sa, pripraví na útok, ale vyšmyknem sa jej z dosahu. Skôr než sa stihne otočiť, prešvihnem sa okolo nej a udriem ju palicou do hrude.

„Ach!“ zalapá po dychu. Zakníše sa, tvár sa jej skriví od bolesti a prekvapenia z môjho úderu. Pri súbojoch u Mamy Agby doteraz nikdy neutŕžila úder. Nevie, aký to je pocit.

Skôr než sa stihne spamätať, urobím otočku a zabodnem jej palicu do brucha. Práve vo chvíli, keď jej chcem zasadiť posledný úder, sa rozletia červenohnedé závesy zakrývajúce vchod chatrče.

Cez prah dverí prebehne Bisi, za ňou letia jej biele vlasy. Jej drobná hruď sa dvíha a zasa rýchlo klesá, uprie pohľad na Mamu Agbu.

„Čo sa deje?“ spýta sa Mama Agba.

Bisi vyhŕknu slzy. „Je mi to ľúto,“ vzlyká, „zaspala som, nebola… nebola som…“

„Hovor už, dieťa!“

„Idú sem!“ vykríkne Bisi konečne. „Už sú blízko, budú tu o chvíľu!“ Na moment sa neviem nadýchnuť. Myslím, že žiadna z nás. Každý kúsoček našich bytostí paralyzuje strach.

Potom vyhrá vôľa prežiť.

„Rýchlo,“ zasyčí Mama Agba. „Nemáme veľa času!“

Vytiahnem Yemi na nohy. Stále sťažka odfukuje, ale nemám čas zisťovať, či je v poriadku. Schmatnem jej palicu a uháňam pozbierať ostatné. V ahéré vypukne chaos – všetky bežíme ako o život, aby sme skryli pravdu. Vzduchom lietajú metre jasných tkanín. Zjaví sa armáda trstinových figurín. Deje sa toho naraz toľko, že nemáme ako vedieť, či stihneme všetko zakryť načas. Neviem sa sústrediť na nič iné, len na svoju úlohu: zasunúť všetky palice pod rohož arény, aby ich nebolo vidieť. Keď som hotová, Yemi mi do rúk vtisne drevenú ihlu. Bežím na svoje určené

miesto, keď sa znovu otvorí záves nad vchodom do ahéré.

„Zélie!“ vyštekne Mama Agba.

Stuhnem. Všetky oči v ahéré sa otočia na mňa. Skôr než stihnem niečo povedať, Mama Agba mi plesne po temene. Po chrbtici sa mi rozleje bolesť, ktorú dokáže spôsobiť len ona.

„Zostaň na svojom mieste!“ odsekne. „Ešte si neskončila.“

„Ale Mama Agba…“

Nakláňa sa ku mne, srdce mi bije ako šialené, v jej očiach sa zračí pravda.

Odvráť ich pozornosť…

Získame tým trochu času.

„Mrzí ma to, Mama Agba. Prepáč mi to.“

„Vráť sa na svoje miesto.“

Potlačím úsmev a ponížene skloním hlavu, práve natoľko, aby som stihla letmo pozrieť na vojakov, ktorí v tej chvíli vstúpili. Nižší muž má, ako väčšina obyvateľov Orïshe, rovnakú farbu pleti ako Yemi: hnedú ako odratá koža, tvár orámovanú hustými čiernymi vlasmi. Hoci sme v chatrči len samé mladé dievčatá, nespúšťa ruku z hrušky svojho meča. Zviera ho silno, akoby sme naňho každú chvíľu mohli zaútočiť.

Druhý muž je vysoký, stojí tam s vážnym a pochmúrnym výrazom, tvár má oveľa tmavšiu ako jeho spoločník. Nepohne sa od vchodu, pohľad upiera na zem. Možno má v sebe toľko slušnosti, aby sa hanbil za to, čo sa chystajú urobiť.

Obaja sa pýšia kráľovským erbom kráľa Sarana, čo sa chladne vyníma na železných náprsných pancieroch brnenia. Už len pri pohľade na umelecky vyzdobenú snežnú leopardnéru mi zovrie žalúdok – spomienka na vládcu, ktorý ich poslal, je veľmi krutá.

S demonštratívne nadurdeným výrazom sa vrátim k svojej figuríne. Od úľavy sa mi takmer podlamujú nohy. Chatrč, kde bola predtým aréna, sa zmenila na veľmi presvedčivo pôsobiacu krajčírsku dielňu. Pred každým dievčaťom stojí figurína, ktorú zdobia žiarivé tkaniny nášho kmeňa, strihané a popripínané v jedinečnom štýle Mamy Agby. Vyšívame tie isté lemy na odevy, dašiki, ako celé roky. Aj teraz mlčky šijeme a čakáme, kým vojaci odídu.

Mama Agba sa prechádza sem a tam pomedzi rady dievčat a skúmavo si prezerá prácu svojich učníc. Som nervózna, ale aj tak sa musím škľabiť na tom, ako necháva stráže čakať a odmieta vziať na vedomie ich nevítanú prítomnosť.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýta sa ich napokon.

„Deň platenia daní!“ zavrčí ten s tmavšou pleťou. „Máš doplatiť.“

Výraz na tvári Mamy Agby poklesne ako vysoké teploty v noci. „Dane som zaplatila minulý týždeň.“

„Nejde o daň z predaja.“ Pohľad druhého vojaka blúdi po všetkých divínkach s dlhými bielymi vlasmi. „Zvýšili sa odvody za larvy. Ty ich máš veľa, preto musíš doplatiť.“

Samozrejme. Zvieram látku na figuríne tak silno, až ma bolia päste. Kráľovi nestačí, že drží divínov nakrátko. Musí zlomiť každého, kto sa nám pokúša pomáhať.

Zatínam zuby, snažím sa zabudnúť na vojaka a potlačiť spomienku na to, ako ma bodlo slovo larva, čo mu vyšlo z úst. Nešlo o to, že sa nikdy nestaneme madžijkami, čo bol kedysi náš osud. V ich očiach budeme stále len larvy.

Nikdy v nás nebudú vidieť nič iné.

Mama Agba stiahla ústa do prísnej čiary. V žiadnom prípade nemá peniaze nazvyš. „Daň z divínov ste zvýšili už minulú lunu,“ namieta. „A aj lunu predtým.“

Svetlejší vojak urobí krok vpred, načiahne sa za mečom, je pripravený zaútočiť pri prvom náznaku vzdoru. „Možno by si sa nemala stýkať s larvami.“

„Možno by ste nás mohli prestať okrádať.“

Slová zo mňa vykĺznu, skôr než ich stihnem zastaviť. Miestnosť tají dych. Mama Agba stŕpne, tmavými očami ma prosí, aby som držala jazyk za zubami.

„Divínky nezarábajú viac peňazí. Z čoho máme zaplatiť tieto nové dane?“ pýtam sa. „Nemôžete ich v jednom kuse zvyšovať! Inak ich nebudeme môcť platiť!“

Vojak sa ku mne vlečie takým spôsobom, že ihneď zatúžim po svojej palici. Správne zasadeným úderom by som ho mohla zraziť z nôh a vhodným prudkým pohybom mu rozmliaždiť hrdlo.

Po prvý raz si uvedomím, že vojak pri sebe nemá len taký obyčajný meč. V pošve sa leskne čierna čepeľ z kovu, ktorý je vzácnejší než zlato.

Madžacit…

Zliatina, ktorej vytvorenie nariadil kráľ Saran pred Nájazdom, aby oslabil našu mágiu a mohol nám prepáliť telo.

Rovnako ako čierna reťaz, ktorú obmotali okolo hrdla mojej mamy. Mocný madži by si s účinkami madžacitu poradil, lenže väčšinu z nás tento vzácny kov ochromuje. Ja nemusím potláčať žiadne magické sily, ale aj tak mi blízkosť madžacitovej čepele naháňa husiu kožu. Vojak ma pritlačí k múru.

„Bolo by múdrejšie, keby si držala jazyk za zubami, dievčatko.“

A má pravdu. Mala by som. Držať jazyk za zubami, prežrieť svoj hnev.

Aby som sa dožila ďalšieho dňa.

Koniec ukážky

Knihu Deti krvi a kostí si môžete kúpiť napríklad v Martinuse momentálne so zľavou 20 %, pre podrobnosti kliknite na tento link


Podrobnosti o knihe:

Názov: Deti krvi a kostí
Žáner: fantasy, sci-fi, young adult
Autorka: Tomi Adeyemi
Vydavateľstvo: Tatran
Rok vydania: 2019
Jazyk:slovenský
Preklad: Linda Magáthová
Väzba: pevná
Počet strán: 464
ISBN: 978–80–222–0987–8
EAN: 9788022209878
E-book ISBN: 978–80–222–0988–5


O autorke

Tomi Adeyemi je americká spisovateľka a lektorka kurzov kreatívneho písania. Jej rodičia prišli do Spojených štátov z Nigérie. V súčasnosti žije v San Diegu v Kalifornii. Po štúdiu anglickej literatúry na Harvardovej univerzite, ktoré skončila s vyznamenaním, sa rozhodla študovať západoafrickú mytológiu, náboženstvo a kultúru v brazílskom Salvadore. Ak práve nepracuje na svojich románoch alebo nepozerá hudobné videá juhokórejskej skupiny BTS (Bangtan Boys), bloguje o kreatívnom písaní na svojej autorskej stránke.


Súvisici link:

Predstavujeme – Tomi Adeyemi: Deti krvi a kostí


10. apríla
Fandom SK - PR