 |
Na knižný trh sa prebíja román Mariana Kubicska Veža elfov, ktorý je voľným pokračovaním románu Pohrobok od Štefana Konkola, ktorý zasa nadväzuje na knižnú trilógiu Štefana Konkola a Alexandry Pavelkovej Miešanci (Alexandra Pavelková, Štefan Konkol: Miešanci, Alexandra Pavelková, Štefan Konkol: Miešanci 2 – Kláštor; Alexandra Pavelková: Miešanci 3a: Bremeno a Štefan Konkol: Miešanci 3b: Krvavá pyramída). Z najnovšieho knižného počinu z tohto sveta, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Artis Omnis, prinášame dlhšiu ukážku.
Anotácia:
Svet elfov, trpaslíkov a ľudí, ale aj temných ghúlov, škratov i krutých Axtlapáncov. Svet, v ktorom už veky bojuje dobro so zlom. Miska váh sa nachýli, keď sa doň dostane mladý chlapec z našej doby. Lenže čo sa stane, ak sa tam ocitnú aj múdre knihy plné tajuplných znalostí, na ktoré paralelný svet nie je pripravený? Komu odhalia nebezpečné tajomstvá a kto napokon chytí moc do svojich rúk?
Najväčšia bitka o osud nielen trpasličieho kráľovstva sa blíži a v jej strede stojí mladík Richard, sivá elfka Lamia, jej brat Edhelsind a samopašná trpaslíčka Lujsa. Podarí sa im odvrátiť nadchádzajúcu katastrofu?
Ukážka z knihy Veža elfov
Osada bola bezvýznamná. Taká bezvýznamná, že dokonca nemala ani meno. Tamojší ju volali dedinou, no také označenie si rozhodne nezaslúžila. Zopár domov stálo pri potoku, ten však väčšinu času trpel suchom, prípadne v ňom voda tiekla len cícerkom. Kaplnku v strede osady zabudli dokončiť, napriek tomu k nej každý deň ktosi nosil kytice divých makov. Na vyšnom konci bola osada zakončená zanedbaným cintorínom a na opačnom zasa stála krčma.
Len čo sa spustil lejak, väčšina chlapov sa nahrnula do hostinca, a to aj preto, že nemali chuť počúvať svoje ženy, ktoré dopredu bedákali, ako im potok bude podmývať biedne chyže. Hluk dažďa bolo počuť aj vo vnútri krčmy a nedokázal ho prehlušiť ani praskot dreva v horiacom krbe.
Ľudia posedávali na stoličkách a bavili sa. Aj zopár žien v tmavom rohu miestnosti sedelo pri stole a nahlas klebetilo. A rovnako ako chlapi, aj ony sa dívali na cudzinca, ktorý vošiel dnu.
Sivý elf mal vlasy premočené, zo šiat na drevenú podlahu stekala studená voda.
Dorazil len pred chvíľou.
Osadenstvo zmĺklo a uprelo naňho zvedavé pohľady. Elf si ich nevšímal a zdalo sa, že aj oni prestanú po čase zízať.
„Čo to bude?“ znudene sa ho opýtal bradatý krčmár.
„Niečo na jedenie. Aj ubytovať by som sa rád. Na jednu noc.“
„Toto je šenk pre ľudí. Sivých tu neubytovávam,“ odpľul si telnatý muž, „A ako sa tak pozerám, jedlo už došlo. To vieš, všetci sa sem nahrnuli a žrali jak zdivení…“ Uchechtol sa a ukázal rukou na posedávajúcich.
Elf vnímal zamračené tváre a skúmavé oči, ktoré ho napriek predstieranému nezáujmu podozrievavo sledovali.
„Tak nemáš?“ s chladnokrvným pokojom sa opýtal.
„Nie, nemám. Pre takých, ako si ty, som nikdy nemal.“
Osada síce nemala meno, predsudkov v nej však bolo veľa. To cudzinec mohol zistiť, už keď zostúpil z koňa. Stretol sa s opovržlivým pohľadom šenkárovho sluhu a už vtedy mu svitlo, že pýtať sa na nocľah v krčme asi nebude najlepší nápad.
Riskol to.
Teraz jasne zazrel nôž v rukách jedného z pijanov a ďalší mu pohľadom naznačil, že by urobil lepšie, ak by sa vrátil tam, odkiaľ prišiel.
Otočil sa a odkráčal späť k dverám.
„Počkaj!“ jeho dlhé uši začuli krčmárov hlas. „Jesť ti nedám, ale nikto nebude hovoriť, že mu v Karlovej krčme nenalejú. Poď späť, dám ti pivo. Zohreje ťa.“
Elf nebol smädný. Dobre vedel, že pivo jeho hlad nezaženie a už rozhodne nezahreje, napriek tomu sa postavil opäť k pultu a nechal si naliať do krígľa mútny nápoj s hustou penou.
Odpil si.
„Zaplatím, neboj sa!“ povedal šenkárovi.
„Ja viem, že zaplatíš, inak by som ti nenalial.“
„Ty, počuj! Čo tu vlastne hľadáš?“ otočil sa naňho cudzí chlap.
„Ja,“ obrátil svoj pohľad k nemu a uvedomil si, že sa mu akosi ťažko obracia jazykom, „ja som…“
„Čo si?“ neznámy k nemu podišiel bližšie.
Sivý elf jasne videl jeho tvár. Akoby sa jeho zmysly ešte viac zostrili. Rozoznal každý mastný vlas na strapatej hlave, videl, ako sa chlapovi v špinavej brade hemžia vši a cítil odporný zápach z jeho úst, v ktorých už väčšina zubov chýbala a zvyšok bol polámaný.
Jazyk, pery, celá tvár mu však stŕpla a nepríjemne brnela. Keď mu začali tŕpnuť aj končeky prstov, vedel, že je zle.
„Ja som…“ nedokončil. Telo mu zmeravelo. Ruky ovisli a stuhli, ako by ich mal z kameňa, rovnako aj nohy. Celý trup si prestal cítiť. Pokúsil sa zdvihnúť pravú ruku k lícu, no skôr než sa mu to podarilo, padol na zem ako podťatý.
„Kretén si,“ kopol doňho smradľavý muž. „Vypiješ každú sračku.“
„Už si hore?“ do uší sa mu vtisol dievčenský hlas.
Ešte než otvoril oči, pohol rukami. Stuhnutie už prešlo, no pocítil ťarchu ťažkých železných okov. Ruky aj nohy mal spútané a reťazami priviazané k drevenému stĺpu.
„Hej! Si hore?“
Elf zamrkal očami a zamieril ich k postave, ktorá bola rovnako pripútaná oproti nemu. Podľa hlasu predpokladal, že to bude mladé dievča, no mýlil sa. Bola to trpaslíčka. Sedela na studenej zemi a s nechuťou hrkotala svojimi okovami na rukách. Dlhé vlasy, kedysi slušne posplietané do dvoch vrkočov, boli teraz rozstrapatené s pozapichovanými stebielkami slamy.
„Čo tak čumíš?“ vypúlila naňho svoje mandľové oči. „Ešte si nevidel trpaslíka?“
„Trpaslíka hej. Trpaslíčku nie.“
„Jááj, elfík si myslí, že trpaslíci nemajú ženy, šak?! A co? Rodýme sa zo skál a kamenov?“
„Nie. Len sa hovorí, že všetky trpasličie ženy sú zarastené.“
„Rovnako jak elfky. Tam dole,“ zachichotala sa.
Odpoveď trpaslíčky elfa zmiatla, no nedal to na sebe znať. Vedel, že skrčkovia sa nikdy obzvlášť slušne nevyjadrovali. A vek spútanej hulvátky sa dal len ťažko určiť. Výzorom bola čosi medzi dospievajúcou a dospelou. Tvár mala jemnú, no ruky silné a žilnaté ako roľník, ktorý už celé veky robotuje na poli.
Vo vedľajšej miestnosti sa ozvali zvuky. Niekto tam bol a hlasito mrmlal. Preto zmĺkli, pokiaľ nezačuli odchádzajúce kroky.
„Kde to sme?“
„Pokukaj sa a uvidýš! Sú tunak sudy, múka, aj chleba, čo im hnyje na polyci. Asi to bude skladisko. Nye?“
„A… ako som sa sem dostal?“
„Jak?“ uškrnula sa. „Chlastom. Chlemtal si pivo a v nom bolo volajaké svinstvo rozpustené. Prenésly ta semká a zvázaly. Tak si tu. Aj já som sa sem hentak dostala.“
„Aj ty si pila pivo?“
„Né. My, slušné trpaslýčie dyevčatá, pijeme len moč elfích panyen. Čo iné som mala chlontat?“
Tu sa už elf aj napriek nepríjemnej situácii musel usmiať. Málokedy sa stáva, že by dokázali siví elfovia vyčariť na svojej tvári úsmev, preto sa trpaslíčka zatvárila nadmieru čudne, keď zbadala, ako sa oproti sediacej postave úzke pery stočili k smiechu.
„Čo vlastne od nás chcú?“
„Na elfa máš slabý sluch, že ich neočuješ. Práve sa bavia o nás. Sú taký hlučný, až sa steny otrásajú. Šak sa len započúvaj.“
A naozaj. Odniekiaľ zblízka prichádzali hlasy skupinky opitých chlapov, ktorí rozčúlene diskutovali. Museli sedieť za jedným stolom, občas zavrzgli nohy stoličiek, dakto buchol krígeľ o dosku. Ženy už v krčme neboli. Vrátili sa domov hneď, ako zistili, že dážď začína poľavovať.
„Myslíš, že príde?“ ozval sa hlas. Patril zarastenému ožranovi, ktorý sa ako posledný prihovoril elfovi. Toho až zamrazilo, keď si spomenul na silný puch mužových špinavých šiat.
„Hovorím ti… príde!“ riekol druhý. „Jeho armáda sa zbiera na západe a mieri rovno týmto smerom. Čo si myslíš, že Šajdán tým bláznivým skrčkom odpustí potupu z prehratej bitky?“
„Trpaslíčka a ten chmuľo budú našimi poistkami. My mu ich odovzdáme a
nechá našu dedinu na pokoji.“
„A ty si myslíš, že sa s ním dá dohodnúť? Zmetie nás z povrchu
skôr, než mu tých dvoch privedieme.“
„A čo máme robiť?“ ozval sa šenkárov hlas. „Len takto sa môžeme zachrániť! Teraz, keď sme získali toho tupého sivého…“
Viac už elf nepotreboval počuť. Trhol nahnevane reťazami tak silno, až sa mu na spútanom zápästí zjavili krvavé šrámy.
„To je hlúpy plán!“ zakričal nahlas, aby ho počuli až do krčmy.
„Aj ja si myslím,“ povedala nahlas trpaslíčka, „ale čo fčul narobíš. Ludya sú raz taký. Sprostý jak bačkora. Nestaraj sa ty, elfík, o ich plány. Staraj sa o ten svoj.“
„O svoj plán? A aký?“ zadivil sa.
„Predsa jak odtálto utyéct.“
Šumenie dažďa ustávalo a už len kde-tu dopadla nočná kvapka na drevené šindle. Mesiac, ako správny pastier, zaháňal oblaky preč a miesto nich sa na oblohe zjavoval jagavý svit hviezd.
V sklade bola naďalej tma. Skoro úplná tma a nebyť toho, že trpasličiemu národu rovnako ako elfom stačí k dobrému zraku len slabý prúžok svetla, trpaslíčka by si nemohla všimnúť, ako sivý elf zatvoril oči a začal zhlboka dýchať.
Premýšľal. Hľadal možnosti, ako utiecť.
Ona už plán mala. Vždy sa vedela dostať zo šlamastík, ktoré ju priam vyhľadávali. Nebola už deckom. Mala päťdesiat. Pre človeka tento vek značil, že väčšinu života už má za sebou a čím ďalej, tým viac sa do jeho myšlienok dostáva smrť. No trpaslíci len v tomto veku prestávajú byť deťmi a trpaslíčie slečny sa v päťdesiatke vydávajú. Lujsa, tak sa volala, si však ženícha nehľadala. A nikto nehľadal ju. Vrstovníci sa jej vyhýbali a ona sa im ani nedivila. Bola silná ako dvaja statní chlapi. Už ako batoľa dokázala holými rukami zahrdúsiť veľkého potkana, ktorý sa jej vkradol do postieľky. Keď mala šesť rokov, rovesníčky sa Lujse začali vyhýbať. Jednej nechtiac zlomila ruku tak, že ju udrela paličkou od detského bubna. O pár rokov ju nechceli medzi seba ani chlapci. Hrať sa s ňou, to si každý koledoval o úraz.
Lujsa však na svet nezanevrela. Mala dvoch starších bratov. Tí sa chceli stať vojakmi. A ona tiež. Darmo jej to matka zakazovala, darmo jej dohovárala, nič nepomáhalo. Len čo sa naskytla príležitosť, prikmotrili sa k drsným mužom v trpasličích kasárňach a učili sa, ako odrážať výpady nepriateľa, ako poriadne ťať sekerou, ako používať štít zarovno s mečom a najmä… ako nadávať. Nakoniec zakročil otec. Povedal rázne NIE, synov zamestnal vo svojej dielni a milá Lujsa sa poslušne vrátila k mame a domácim prácam. Prestala sa smiať, prestala rozprávať. Až keď sa nad ňou rodičia zľutovali a mohla byť aspoň pri otcovi a bratoch, nálada sa jej vrátila a šibalské oči sa rozžiarili.
Teraz je to už skoro mesiac, čo sa vykradla z trpasličieho mesta von do sveta, aby našla svojho otca. Matka aj bratia ju od toho odrádzali. Jej však tvrdohlavosť nedala. Otec išiel s kráľom Korrakom na výpravu proti škratom, ktorí sa potulovali po okolí a prepadávali obchodné karavány. Otec vedel narábať so sekerou lepšie než hocaký žoldnier, aj keď mal radšej kliešte a skrutkovač. Bol zámočníkom a na svoje remeslo nedal dopustiť. Kráľ potreboval každú ruku, ktorá dokázala držať zbraň. Po vojne so Šajdánom ostalo málo schopných bojovníkov a bolo potrebné vyčistiť krajinu od škratej hrozby, preto sa Lujsin otec k nim pridal.
Korrak sa snažil byť dobrým vládcom, no bystrého ducha nezdedil. Tým si bola Lujsa, malá trpaslíčka, istá. Nebyť pána Riša, na ktorého často, predtým než zaspala, myslela, teraz by bolo ich kráľovstvo zrovnané so zemou.
Keď jej otec odchádzal, Lujsa mala zlé tušenie. Čosi jej hovorilo, že výpravu nečaká šťastný koniec. Preto si zbalila len to najpotrebnejšie, samozrejme, aj svoju obľúbenú obojručnú sekeru, ktorú jej daroval starší brat, a vybrala sa do noci.
Trvalo jej dlho, kým narazila na stopy Korrakovho vojska. Strávila mnoho dní a mnoho nocí potulkami po krajine, ktorú nepoznala. Nakoniec ich našla. Rozsekané telá škratov a trpaslíkov ležali porozhadzované po bojisku. Krv sa už dávno vpila do tmavej pôdy a uhasila smäd okolitému rastlinstvu. Zbabelé zdochlináre hodovali na hnijúcom mäse a porozťahovaných črevách.
Lujsa vedela, že je tu. Ležal uprostred posekaných škratích tiel. Jej otca sa požierači mŕtvol akoby zázrakom nedotkli a ona mu mohla ešte naposledy pohladiť hustú bradu a dotknúť sa umazanými prstami jeho studených líc.
Plakala. Plakala, keď sekerou ťala hlboko do zeme, aby tam vyhĺbila čo najhlbší hrob, kde bude môcť jej otec ležať v pokoji. Z očí jej padali slané slzy, keď rukami plnými krvácajúcich pľuzgierov ťahala telo milovanej osoby do čerstvej jamy. A slziť neprestala, ani keď veľkými kusiskami skál pokrývala otcov hrob a položila kyticu žltých kvetov na studený kameň. Tam leží jej otec. Ďaleko od synov a ženy, ktorá ho dňom i nocou čaká. Tam leží muž, čo ju splodil, vychovával, učil, hral sa s ňou po večeroch.
Keď odchádzala, neobrátila sa späť. Bála sa, že ak by to urobila, rozbehla by sa k hrobu, vrhla sa na studené kamene a skrvavenými rukami začala vyhrabávať čiernu hlinu, len aby sa ešte raz mohla pozrieť do otcovej tváre.
A až keď sa prebrala vo vlhkom sklade zajatá podlými ľuďmi, vtedy sa jej prvýkrát po dlhom čase zablysklo v očiach. Využije to, čo ju milovaný otec naučil.
Sivý elf sa prebral z meditácie. Otvoril oči a hrdo dvihol hlavu. Doteraz načúval. Počul každý šramot, všetku miešaninu zvukov, ktoré sa v budove ozývali. Už vedel, čo sa nachádza za stenami väzenia.
„Za týmito dverami je úzka chodba. Vedie priamo do krčmy. Sedia tam štyria. Nie sú ozbrojení, možno majú len nejaké nože. Vonku v stajni je môj kôň. Krčmárov sluha sa neunúval a neodstrojil ho. Ak sa prebijeme k nemu, nebude problém vypadnúť z osady.“
„Jak sa voláš?“ zaškľabila sa naňho.
„Čože?“
„No, jak sa voláš?“
„Práve teraz ťa to zaujíma? Ja by som skôr chcel vedieť, ako zo seba dostaneme toto,“ zdvihol ruky a zahrkal reťazami.
„No, šak si ma už zahrnul do svojho plánu, tak scem…“
„Edhelsind, ale…“
Zaštrngotali reťaze a spadli z predlaktí trpaslíčky na zem.
„Tatko ma naučil,“ ukázala elfovi šperhák.
Edhelsind sa usmial. Lepšie povedané, pokúsil sa o úsmev, čo sa mu príliš nepodarilo.
„Čo si neušla skôr?“
„Pršalo. Komu by sa scelo do mokra ven,“ odvetila. „Okrem toho, sám si povedal, že chlapi popíjajú v šenku.“ To už stála na nohách a šikovne elfovi odopínala hrdzavé putá. „Tak jak? Pójdeme?“
Dym z fajok sa vznášal pod stropom ako unavený duch a len občas sa prevalil nad unudenými mužmi, ktorí sedeli pri stole a hrali karty. Množstvo krígľov okolo nich, niektoré už pohodené na zemi, naznačovalo, že dnes sa chystajú opiť, čo sa niektorým celkom úspešne darilo. Jeden z nich ledva mlel jazykom a jeho nekoordinované pohyby rozosmievali ostatných.
„Boli časy, keď sme my, ľudia, dokázali vystrašiť Temného pána. Taký Orys! To bol muž! Hrdina!“ riekol krčmár.
„Hovno hrdina. Bol to bastard,“ odporoval mu druhý.
„A trpaslíci?“ ozval sa ďalší opitý hlas.
„Čo s nimi?“
„Už raz zastavili Šajdána. Čo ak sa im to podarí znova? Nemali by sme radšej utekať k nim?“
„Trpaslíci! Cha! Tí nemajú žiadnu budúcnosť. Šajdánovo vojsko ich rozpráši ako hnoj po záhrade.“ Len čo krčmár vyslovil tieto slová, rozrazili sa drevené dvere a v nich sa uškŕňala trpaslíčka.
„To si nemyslým. Tu je budúcnost trpaslýkov,“ ukázala prstom na seba.
Zomlelo sa to naozaj rýchlo. Len čo doznela Lujsina veta, prekvapení chlapi sa začali dvíhať od stola. Zarastený pijan sa ledva stihol narovnať a z trpaslíčkiných rúk vyletela ťažká zapečatená fľaša plná vína.
Trafila presne. Priamy let fľaše zastavila opilcova tvár, až mu hlavu odhodilo nabok a spánkom narazil do blízkeho stĺpa. Muž klesol k zemi a už sa nedvihol.
Ostatní traja sa naňho ohromene zadívali. Fľaša, stále nerozbitá, ležala na zemi a točila sa dokola. To bol jediný zvuk, ktorý znel miestnosťou. Až keď ustal, krčmárova tvár sčervenala zúrivosťou. Odkiaľsi vytiahol veľký mäsiarsky nôž a vyrútil sa na Lujsu. Tá zhíkla. Nie však strachom. Chcela tým upozorniť Edhelsinda, aby sa konečne prebral a začal niečo robiť.
Sivý elf zbadal v rohu miestnosti svoju zbraň a ornamentmi zdobený štít. Hodil sa k nim a než sa šenkár dostal k trpaslíčke, nastavil štít proti nožu.
Čepeľ zarinčala. Úder bol slabší, než elf čakal. V ruke mu len slabo zabrnelo a kruhovým štítom udrel muža do brady. Ten zasipel, v očiach sa mu zatmelo. Úder plochou stranou meča do zátylku asi nečakal. Ešte sa aj potkol o roh výčapného pultu a padol k elfovým nohám. Jedna z nich vyletela ku krčmárovej tvári, až sa mu natrhlo líce a z úst mu začala vytekať krv.
„Pozor!“ Edhelsind začul za sebou Lujsu.
Sivý elf ani nevedel, ako sa mu podarilo uhnúť, a slabý náraz vzduchu mu ošľahol tvár. Šíp vystrelený z kuše ho minul len o chlp.
Hrbatý muž oproti nemu držal v rukách krátky lovecký luk a snažil sa zbraň znova natiahnuť, no nepodarilo sa mu to. Ruky sa mu triasli a šíp vypadol z tetivy. Edhelsinda predbehla trpaslíčka, ktorá šmarila kuchynskú panvicu chlapovi do hlavy.
Štvrtý z podliakov, keď uvidel ležať svojich kumpánov na zemi, s krikom upaľoval z krčmy von.
„Pekná prácička, elfík!“ škodoradostne sa zahihúňala Lujsa.
„Zložila si dvoch!“
„Šak hovorím – pekná prácička. Né šak vynykajúca.“
Neponáhľali sa. Po bitke začala trpaslíčka hľadať svoju sekeru, bez ktorej „nespraví any krok, lebo len so sekerú je silná“. Pravdaže, nezabudla ošacovať tých darebákov a zobrať im z vrecká zopár mincí.
Edhelsind sa len mlčky a nervózne prizeral, ako vyberá ďalšie peniaze zo šenkárovej truhlice.
„Nie sme zlodeji!“ podotkol.
„Ty nye. Mne sa šak pár penyažkov zíde.“
Až keď si bola istá, že nič, čo by stálo za to, sa už v miestnosti nenachádza, kopla ležiacu trojicu do rozkrokov s takou silou, že tým nešťastníkom dobrých pár hodín ani nenapadne prenasledovať ich.
„Scely nás daruvat Šajdánovi. Zaslúža si,“ ospravedlňovala svoje konanie.
Otvorili dvere a vyšli do tmy. Ešte stále mrholilo a nízko nad zemou sa držala riedka hmla. Čakali dav rozzúrených osadníkov, no vonku sa plazilo len ospalé ticho. Cesta sa premenila na kašu bahna, ktorú pred nimi rozryl štvrtý darebák.
„Do stajne, ku koňom!“ zavelil Edhelsind.
Trpaslíčka prikývla. Už sa tešila, aký prekvapivý pohľad vystrúha šedý elf, keď zbadá jej malého poníka. Otvorila prudko drevené vráta a začula hlasité erdžanie zvierat.
„Zabijem!“ vykríkol zvnútra ktosi.
Elf nemal čas rozmýšľať. Vytasil meč, štít nastavil pred seba a postavil sa do obranného postoja.
Z tmavej stajne sa vyrútil svetlovlasý sluha s vidlami v rukách. Edhelsind sa neuhol. Vykryl biedny útok a kým sa hrot hrdzavých vidiel neškodne kĺzal po štíte, svoj meč zabodol mladému mužovi do pŕs. Chrapčajúci zvuk dosvedčil, že čepeľ rozpolila rebrá. Ohromená tvár nešťastníka sa otočila k elfovým očiam a z otvorených úst sa mu vyvalila hustá krv.
Edhelsind zabil človeka.
O autorovi:
Marian Kubicsko (1975) – príležitostný recenzent, autor a večný tulák po všemožných fantastických svetoch. Je víťazom literárnych súťaží Poviedka IstroConu (2010) a Poviedka zo sveta Pohrobka (2011). Pri osobnom stretnutí so Štefanom Konkolom (autorom románu Pohrobok) sa dohodli, že bude pokračovať v jeho diele. V súčasnosti vyučuje na strednej škole slovenský jazyk a históriu a okrem iného vtĺka žiakom do hláv, že Darth Vader a Anakin Skywalker boli jedna a tá istá osoba.
Knihu si môžete kúpiť napríklad v Martinuse so zľavou 5 %.
Podrobnosti o knihe
Názov: Veža elfov
Voľné pokračovanie kultového románu Pohrobok
Autor: Marian Kubicsko
Žáner: fantasy
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2014
Väzba: tvrdá bez prebalu
Počet strán: 320
ISBN: 978–80–89718–08–5
Súvisiaci link: Recenzia na knihu Veža elfov od Lenony Štiblaríkovej.