Star Wars: Skrytá hrozba

George Lucas

Aby bolo jasné: milujem klasickú trilógiu Hviezdne vojny. Nie som síce fanatik, ktorý aj do sprchy chodí v čiernej prilbe a bez fosforeskujúcej atrapy svetelného meča sa po zotmení neodváži vyjsť z domu, ale keď si v ktorúkoľvek dennú dobu pustím na videu ľubovolný diel, už od obrazovky neodtrhnem pohľad, ani keby meter odo mňa na pivných sudoch tancovali v spodnom prádle Salma Hayek, Shania Twain a Heňa Galgóciová (platí to najmä pre Impérium…, jednoznačne najlepšiu časť celej ságy). Ako oddaného fanúšika ma preto strašne dráždili všetky tie negativistické hlasy, ktoré EPIZÓDU I. vopred odpisovali, pochybovali o nej, vzdychali, kritizovali. Preto som sa zaťal a šiel do kina s odhodlaním, že budem k Lucasovi tolerantný, mávnem rukou nad nejakou tou chybičkou a naplno si vychutnám to, čo je vo filme naozaj dobré.

Cestou z kina som si musel dať v bare dvojitú vodku, lebo inak by som sa bol asi rozplakal. Epizóda I. je totiž typickým príkladom filmu, v ktorom agresívna vizuálno-zvuková stránka slúži na zakrytie závažných nedostatkov v scenári. Tak predovšetkým: nie je tu žiadny príbeh. Iste, na plátne sa deje všeličo – zachraňujú sa planéty, hľadá sa veľký vyvolený Jedi, splietajú sa intrigy v galaktickom senáte, dokonca je tu chabý pokus o biblický podtext… Pokračovanie najväčšieho filmového mýtu storočia však potrebuje čosi viac: živé postavy, emócie, vývoj charakterov. Nič z toho v SKRYTEJ HROZBE nenájdete. Postavy sú také plytké, že namiesto nich mohli v obraze kľudne poskakovať umelohmotné pandrláky made in Taiwan. Pamätáte si, ako sme všetci s napätím sledovali prerod Dartha Vadera z čistokrvného zloducha na tragickú obeť temnej Sily? Alebo ako sme sa bavili na Hanovi, keď sa z egoistického pašeráka nie celkom dobrovoľne (a navyše kvôli ženskej, pch!) menil na statočného záchrancu vesmíru? Hrdinovia Epizódy I. prídu, chvíľu poskakujú medzi laserovými zábleskami a hemžiacimi sa emzákmi, a potom zase odídu a nenechajú v divákovi nič, kvôli čomu by si ich zapamätal, nieto k nim ešte cítil nejaké sympatie. Nevieme nič o ich minulosti, o ich túžbach a slabostiach, nemajú to, čo inťoši nazývajú „ľudský rozmer“. Tým pádom im vlastne ani nemáte prečo fandiť a keď v záverečnej scéne jedna z hlavných postáv tragicky hynie, pokrčíte plecami a poviete si: „No dobre, tohto zapichli, tak už to asi bude končiť.“ Viacerí Epizóde I. vytýkajú slabé herecké výkony. Problém vidím inde – v tom, že herci tu jednoducho nemajú čo hrať. GEORGE LUCAS si do hlavných úloh zabezpečil excelentné obsadenie, no akosi hercom zabudol dať priestor na to, aby niečo zo svojho umenia predviedli. Dej je totiž zbytočne uponáhľaný, skáče z jednej akčnej scény na druhú a všetky postavy sú tu len na to, aby sem-tam nejakým kratučkým dialógom zabili čas, kým sa na plátno vyvalí ďalšia lavína efektov. LIAM NEESON, ktorý dodal takú úžasnú charizmu Oskarovi Schindlerovi alebo Rob Royovi, len s námahou skrýva pocit otrávenosti z toho, že z neho Lucas urobil iba doplnok k šialeným ILM-áckym orgiám. Možno mu to vôbec zazlievať? Takisto EWAN McGREGOR si tu len povie svojich päť viet a raz od pľúc zakričí, NATALIE PORTMANOVÁ (hej, to je tá, čo urobila z Matildy v Bessonovom Leonovi asi najfascinujúcejšiu detskú postavu v dejinách filmu) je väčšinu času skrytá za vrstvami líčidla a bizarnými účesmi a kostýmami – a keď nie, tak stihne akurát tak sľubne sa usmiať na mladého Skywalkera. Jedinou postavou, ktorá tu dostala šancu prejaviť nejaké city, je stará Skywalkerová. Prejaví však prd, pretože úprimnú snahu PERNILLY AUGUSTOVEJ zabíjajú jalové drísty typu „Zmeny sú nezastaviteľné, Anakin.“, „Víťazstvom v pretekoch si dal nádej ostatným otrokom.“, alebo „Riaď sa hlasom svojho srdca.“! Ó, mocný Yoda!

To všetko by som ešte možno prežrel. Avšak absenciu toho zdravého, mierne sebaironického nadhľadu, ktorý tak príjemne osviežoval pôvodnú trilógiu, ospravedlniť nedokážem. Sú tu pokusy o humor v podaní Jar Jar Binksa, avšak táto „komická“ figúrka vás rozosmeje iba v prípade, ak po veľkej potrebe ešte stále zoskakujete zo záchoda, robíte hlboký predklon a kričíte: „Mami, úúúž!“. Zo všetkých síl sa snažím spomenúť si aspoň na jeden fór, čo by sa vyrovnal štartovaniu kozmickej lode búchaním päsťou po riadiacich paneloch, ale zbytočne namáham závity. Navyše dej nemá potrebné vystupňovanie, o napätí ani nehovoriac – na ten čarovný okamih, kedy vás to celé vcucne a prinúti zadržiavať dych, budete čakať márne (no, možno až na preteky lietačov). Záverečná megabitka je iba monotónnou prehliadkou efektov a obhrýzanie nechtov, ktoré vás zachvátilo vtedy, keď Luke nalietaval na Hviezdu smrti a snažil sa zasiahnuť generátor, sa tu nedostaví.

Niet pochýb o tom, že hlavnou atrakciou Epizódy I. sú výtvory ILM-áckych počítačov. Pokiaľ ide o technické prevedenie, až na pár drobných chybičiek (pri súbojoch Jediov s robotmi príliš bije do očí, že herci iba naprázdno mávajú mečmi vo vzduchu, takisto pri dialógoch sa občas živé postavy nedívajú celkom presne na svoje počítačové proťajšky) trikom niet čo vytknúť. Otázna je ich účelnosť. Nemôžem si pomôcť, ale postavy a scény, ktoré vznikli čisto v počítači (najmä Jar Jar a bitka Gunganov s droidmi) sa mi zdali nechutne umelé a rušivé, akoby ich sem nedopatrením vlepili z nejakej počítačom animovanej rozprávky od Disneyho. Ako mi na Istrocone povedal RMDr. Štěpán Kopřiva: „Víš, kdybych měl o patnáct let míň, tak bych u toho řval nadšením, ale teď… (pokrčenie plecami)“. Za seba hovorím, že by som polovicu všetkých tých mimozemšťanov s radosťou vymenil za kúsok onej osudovosti a čarovného mýtického hrdinstva, čo nás tak nadchýňali pri sledovaní starej trilógie.

Nie, netvrdím, že Epizóda I. je vyložene zlý film. Ak odhodím posledných desať rokov môjho psychického vývoja, tak si zrejme kúpim aj originálnu videokazetu. Prestaňme teda kydať a povedzme si čo-to aj o pozitívach Lucasovho výtvoru. Takže: Natalie Portmanová má krásne oči. Liam Neeson s briadkou a dlhými vlasmi u mňa získal titul „najštýlovejšie vyzerajúci Jedi v histórii preďalekej Galaxie“. Roto-roboty sa pekne kotúľajú. Preteky lietačov sú vážne nadupané. Záverečná šermovačka medzi Obi-Wanom a Maulom (akokoľvek krátka a bez gradácie) má bezchybnú choreografiu a je diabolsky rýchla. Klobúk dole pred prácou kostýmérov, kaderníkov a maskérov (Darth Maul je držka za všetky drobné, škoda, že uňho došlo k rozpolteniu osobnosti skôr, než stihol predviesť všetko zlo, ktorého je schopný). Nuž, a budúcoročného Oscara za najlepšiu hudbu môžu rovno poslať JOHNOVI WILLIAMSOVI, pretože najpoctivejšiu prácu na Epizóde I. odviedol práve on (skladba Duel of the Fates sa síce k záverečnej bitke vrcholne nehodí, ale inak je absolútne geniálna).

Zabite ma, ale to je všetko. Či je to veľa alebo málo, nechám na vás. Ak vám to stačí, zrejme patríte aj k zástancom názoru, že rozpačité reakcie divákov a hromadné seppuky kritikov spôsobili prehnané očakávania. Blbosť. Ja osobne som od Lucasa chcel iba poctivé vesmírne dobrodružstvo s hrdinami, ktorým budem mať prečo držať palce, a zloduchmi, ktorých bude dôvod nenávidieť. Namiesto toho nám naservíroval nemastný-neslaný film, predžganý efektami, čo sú väčšinou dotieravo samoúčelné, bez humoru, s ošúchanými dialógmi a ľahostajnými hercami. Takže ak som v minulej Fantázii napísal, že „Matrix je najlepšou sci-fi minimálne tejto dekády a nové Hviezdne vojny budú musieť byť "fucking good“, aby na tom niečo zmenili", teraz musím dodať, že Skrytá hrozba je horko-ťažko „good“, nieto ešte „fucking“, a ako film určený mladistvému divákovi siaha dospelému Matrixu sotva po kolená. Moje očakávania v súvislosti s Epizódou II. budú teda veľmi, veľmi opatrné.


13. júla 2000
Ďuro Červenák