Dom splnených prianí je najnovšou knihou slovenskej spisovateľky Alexandry Pavelkovej. V nasledujúcom rozhovore spisovateľka hovorí nielen o tom, ako a prečo kniha vznikla, ale aj o literárnej fantastike, jej špecifikách a mnohom inom.
Ste propagátorkou fantastiky na Slovensku, autorkou mnohých sci-fi a fantasy kníh a poviedok a nositeľkou zrejme všetkých ocenení, ktoré môže autor nielen fantastiky na Slovensku a v Česku získať. Čím vám tento žáner učaroval?
Fantastika, ako aj iná literatúra, je odrazom našej bežnej reality, problémov, ktoré nás trápia, skutočných túžob a cieľov. Na rozdiel od nefantastickej literatúry, tá fantastická musí dodržiavať jediné pravidlo: logiku. Môžete si vymyslieť ľubovoľný svet, prírodné zákony, bytosti, ale tak, aby to fungovalo. Žánre fantastiky operujú s nápadmi, s myšlienkami o veciach, ktoré nie sú skutočné, za určitých okolností by však mohli byť. Fantastika nachádza riešenia tam, kde by ich človek bežne nehľadal. Otvára myseľ a rozširuje predstavivosť. Pre jedného môže byť únikom od bežnej sivej reality, iného môže podnietiť k netradičným riešeniam zdanlivo neriešiteľných problémov.
Máte na konte knihy pre deti i pre dospelých. Novinka Dom splnených prianí je určená young adult čitateľom. Prekvapilo vás niečo pri písaní pre toto publikum?
Sprvoti som si myslela, že to bude omnoho ľahšie. Od čias, keď som sama bola vo veku dnešných čitateľov young adult, sa toho dosť veľa zmenilo. Každá generácia má svoje špecifiká, svojskú kultúru, priority, spôsob komunikácie. Na začiatku som proste chcela iba napísať podľa možnosti zaujímavý príbeh. Ale s postupom práce som si uvedomila, že bez toho, aby som sa vedela vžiť, vcítiť do hlavnej postavy a ďalších aktérov, to proste nebude autentické. Takže som sa v mysli musela nielen vrátiť o desaťročia dozadu, no zároveň sa učiť a akceptovať všetky tie zmeny, ktoré medzitým prebehli – nielen v spoločnosti, ale v X ďalších rovinách. Bolo to pre mňa poučné.
Grandhotel Škubna pred 100 rokmi (zdroj: SME)
Hlavný hrdina knihy Peter má sedemnásť a schopnosť pokaziť všetko, na čo siahne. Doslova. Pre lekárov je zaujímavý prípad. Pre sociálku problémový chlapec. Pre zločincov kľúč ku každému zámku. Ako sa zrodil nápad na túto postavu?
Mám rada superhrdinské témy a „superhrdinov odvedľa“. Takým môže byť hocikto – sused, spolužiak, kolega, pokladníčka v obchode. A keďže na Slovensku by sa nám pár superhrdinov zišlo, zrodil sa Peter. Nie celkom typický hrdina, skôr antihrdina. Napriek svojmu veku sa už roky musí o seba starať sám. Nikto mu nevyzametal cestičku. Neovláda žiadnu významnú silu. Robí chyby a to niečo stojí. No napriek tomu sa nevzdáva, lebo má cieľ. Prežiť. Okrem Petra je tu však ešte jedna významná „postava“ – Dom. Ten má svoj reálny predobraz a nájdete ho na Sliači v blízkosti železničnej stanice. Dnes je, bohužiaľ, už ruinou, ale nie až tak dávno to bol krásny hotel so slnečnou terasou, kde sa podávala výborná limonáda. Je mi to veľmi ľúto, že v posledných desaťročiach tak spustol, tak som ho vo svojej knihe aspoň trochu oživila.
Hotel Hron, bývalý hotel Škubna, v roku 2026 (foto: Alexandra Pavelková)
Peter musí v knihe čeliť svojmu najväčšiemu strachu. Čo je najväčší strach pre vás?
Keď sa vaša najväčšia nočná mora stane skutočnosťou, už sa potom bojíte máločoho. Ale hovorí sa, že ničoho sa nebojí iba ten, kto nikoho neľúbi. Takže môj najväčší strach sa netýka priamo mňa.
Váš románový debut Piesok vo vetre sa odohráva v exotickom prostredí púští, pre novinku Dom splnených prianí ste zvolili „domáce prostredie“ Slovenska. Prečo? V čom je zasadenie príbehu do známych reálií pre vás ako autorku jednoduchšie a v čom prípadne náročnejšie oproti zasadeniu do exotického sveta? Čo preferujete ako čitateľka?
Môj prvý vydaný román sa naozaj odohrával vo vzdialenej exotike. V tom veku proste vzdialené krajiny, rôzne kultúry a exotické dobrodružstvá priťahujú asi každého. Neskôr, v knižnej trilógii Miešanci, hrdinovia síce tiež putujú rozličnými cudzími krajmi, ale krajina, z ktorej pochádzajú, sa veľmi podobá Slovensku v dávnych časoch. Dej väčšiny knihy Prísaha o vedme Vimke je umiestnený priamo na naše územie a voľne sa inšpiruje našou históriou. Neskoršia kniha Údolie ľalií sa už väčšinou odohráva na konkrétnych miestach (Slatinka, Zvolen, Pustý hrad, Banská Štiavnica, Nitra…) v našej minulosti a aj súčasnosti s reálnymi aktuálnymi motívmi. Rovnako poviedky v mojej zbierke Medzi nami sú zasadené do našej minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Dom splnených prianí je urban fantasy a odohráva sa na Slovensku, ako ho pozná väčšina z nás. Myslím, že je to prirodzený vývoj. Písanie príbehu zasadeného do bežného, známeho prostredia je jednoduchšie v tom, že ho poznáte. Viete, ako funguje, a netreba k tomu veľa pridávať. Môžete si ho bez problémov vizualizovať, ísť do podrobností. Na druhej strane, aby príbeh pôsobil autenticky, vyžaduje si to naozaj znalosť daných reálií. Teda aj prieskum a štúdium v oblastiach, v ktorých sa až tak neorientujete. Lenže prieskum a štúdium, prinajmenšom v základných oporných bodoch, si vyžaduje aj dej, ktorý sa odohráva vo vzdialenej exotike, pokiaľ chcete, aby pôsobil uveriteľne. Takže v podstate nemôžem povedať, že by jedno alebo druhé bolo ľahšie či ťažšie. Iba to, že to slovenské prostredie mi je bližšie, jednoducho preto, lebo na Slovensku som sa narodila a žijem tu. Ku knihám, ktoré čítam, sa staviam podobne. Je mi jedno, či je to zasadené do mne známeho prostredia, exotiky alebo je celý rámec kompletne vymyslený. Dôležité je, aby postavy boli uveriteľné, aby ten svet fungoval a aby tam bola zaujímavá zápletka. Ak sú tam nejaké pekné myšlienky alebo kniha zaujímavým spôsobom prináša nové informácie či pohľad na vec, je to pre mňa bonus navyše.
Okrem toho, že ste autorkou fantastiky, ste i šéfredaktorkou internetového denníka Fandom.sk a porotkyňou a gestorkou súťaže Ohnivé pero, predpokladám teda, že sledujete trendy vo fantastike. Ktoré z nich sú vám sympatické? Odrážajú sa aj vo vašej tvorbe?
Keď som začala písať fantastiku, na Slovensku sa v podstate takmer nevydávala. Takže o tom, že by som sa držala nejakých vtedajších trendov, sa mi ani nesnívalo. Súčasné trendy sledujem, ale mám pocit, že sa o mňa osobne iba obtrú. Napísať jednu knihu mi trvá veľmi dlho, takže kým by sa nejaký trend stihol u mňa uhniezdiť, už by ho vystriedalo priehrštie ďalších. Tak si, ako sa hovorí, idem svoje. Trendy však veľmi vidno napríklad na poviedkach súťaže, ktorú organizujem. A nielen trendy. Autori často vnášajú do svojich príbehov aj aktuálne problémy, s ktorými sa musíme boriť vo svojich reálnych životoch. A to je sympatické.
Súvisiace linky
Predstavujeme – Alexandra Pavelková: Dom splnených prianí
Zdroj: Vydavateľstvo Slovart
Foto: Archív Alexandry Pavelkovej a denník SME