Recenzia: X-men: Days of Future Past

X-men: Days of Future Past - Quicksilver
X-men: Days of Future Past - Charles
X-men: Days of Future Past - Erik
X-men: Days of Future Past - Mystique
X-men: Days of Future Past - Wolverine
X-men: Days of Future Past - Beast, Charles, Wolverine

Keď som na vlaňajšom Fénixcone vystupovala s prednáškou o režiséroch, ktorí dokážu „variť z vody“, dovolila som si medzi nich zaradiť aj Bryana Singera. Tento sympatický človek je totiž jeden z mála, kto je schopný preniesť komiksový námet na filmové plátno. Na pohľad vec ľahká, v praxi zložitá a v iných prípadoch často končí nudou a posmechom. Kampaň okolo najnovších X-menov bola dlhá a po štipkách trúsené náznaky, o čom film bude, vzbudzovali zapálené diskusie. Istej miere skepticizmu sa človek pri x-tom pokračovaní X-tímu nevyhne, avšak ak ide o srdcovku, trochu sa aj teší. Alebo viac než trochu.

Už priesaky (plánované či nie) o objavení sa toho či onoho herca vo filme dávali tušiť, že veci budú tentokrát trochu iné. A sú. Wolverine je tu za múdreho a rozvážneho, Magneto za neporaziteľného, profesor Xavier za vyhoreného, Mystique za osobu plnú ľudskosti a Stryker za milujúceho otca rodiny. A podaktorí sú (skôr či neskôr) za mŕtvych, o živých ani nehovoriac.

Ako to už v X-menoch býva, všetko sa točí okolo genetiky. Proste sa stalo, že strach z neznámeho viedol k štátom dotovanému súkromnému programu na ochranu (amerického) ľudstva pred mutantmi. V časoch studenej vojny bol nepriateľom Ameriky každý, kto sa trochu vymykal z konceptu vzorného občana, a tak projekt doktora Traska dostal zelenú. Jeden z kľúčových mutantov sa v dobrej viere dopustí osudovej chyby s obrovskými následkami. Povedie totiž k vytvoreniu takej technológie, proti ktorej ani ten najsilnejší mutant nemá šancu. Nastáva pogrom nielen po pozmenených, ale aj po tých, ktorí by mohli niesť aspoň máčny máčik zmutovaného génu, do tretieho pokolenia.

Úvodná scéna z budúcnosti je naozaj monumentálna: Posledných preživších mutantov skrývajúcich sa v ruinách bunkrov prenasledujú lietajúce stroje, z ktorých sa roja vraždiace sentinely. Ak vám to niečo pripomína, nejde v tomto filme o jediný prípad. Zdá sa, že sentinely nemožno poraziť, ich počet je zrejme nekonečný a mutanti melú z posledného. Opevnia sa v konečnom útočisku, aby získali aspoň trochu času na poslednú možnosť, ktorá im ostáva: Vyslať Jeho, aby napravil kľúčovú chybu. A zmenil tak bezútešnú realitu, v ktorej mutanti nemajú miesto.

Aj keď si Xavier s Magnetom konečne podali ruky, oni sú na túto výpravu príliš krehkí. Jediný, kto má nádej cestu v čase prežiť, je Šabľoprstý. Takže práve na večne nevrlého a mierne nestabilného Wolverina padne ťažká úloha presvedčiť mladého Erika a Charlesa, aby začali ťahať za jeden povraz a zabránili katastrofe.

Úloha vskutku nemožná.

Cesty v čase sú ošemetnou záležitosťou a pokiaľ ide o zmenu reality v takom univerze, akým je marvelovský svet X-menov, aj dosť riskantnou. Fanúšikovia totiž často bývajú väčší a nadšenejší znalci postáv a prostredia, a tak by sa aj drobná chybička mohla vypomstiť. Je chvályhodné, že čo sa tohto aspektu týka, tvorcovia si riadne zaparili kečky a výsledkom je tak trochu intelektuálne štvorrozmerné puzzle, kde každý kúsok viac-menej zapadá na svoje miesto. Pár dielikov síce vystrkuje ručičky, ale očividne ide o háčiky, ktoré majú pritiahnuť pozornosť diváka k ďalšiemu pokračovaniu.

Výborne sú rozpracované aj hlavné postavy, okolo ktorých sa točí dej. Wolverine je nosnou konštrukciou, ktorú miestami zacláňa nesmierne cieľavedomý Erik, vyprahnutý ucundraný Charles a na všetko odhodlaná Mystique. A vzťahy medzi nimi sú komplikované .

Vizuálne (a zvukové) spracovanie je pastvou pre oči i dušu. Pritom tu nekraľujú len vybrúsené a vycibrené obrazy a scény (Quicksilverovo sólo pri úteku z väzenia) alebo veľkolepo poňaté stvárnenie mutantích schopností, akým sme sa kochali v čase, keď ešte žila Jean Greyová (asi päť minút sa v duchu pýtate: Načo je, došľaka, Magnetovi ten štadión?). Singerovi je jasné, že film nestojí len na kulisách a bolo by hriechom nevyťažiť z kastingu, čo sa dá. A tak poskytol mnoho priestoru na prezentáciu až mramorovej sošnosti Michaela Fassbendera, zmyslovej inteligencie Hugha Jackmana (áno, vidno všetko) a oduševneného pôvabu Jennifer Lawrenceovej (aj tu samozrejme vidno v podstate všetko, teda pokiaľ máte ten druh predstavivosti), čím dokonale vytrel zrak ženskému i mužskému publiku. Emo mládež môže vzdychať nad Jamesom McAvoyom. Obsadenie Petra Dinklageho, ktorý práve zažíva slávu v seriáli Hry o tróny, do úlohy Bolívara Truska bolo tiež výborným marketingovým ťa­hom.

Ani spomenuté však nebráni dojmu, že film je proste dômyselnou skladačkou pekných scén a dialógov, avšak chýba jedno: nemáte sa o koho báť. Nič v podstate nejde podľa plánu a každú chvíľu sa čosi poserie, ale tieto komplikácie pôsobia ako polená pod nohy hádzané scenáristami (nehľadiac na logiku) len preto, aby mali hrdinovia čo riešiť. Keďže univerzum je nám známe a podobné zápletky sme už videli v mnohých ďalších filmoch, dej je predvídateľný a v podstate si odfajkávate, či sa stalo to, čo sa malo stať. Aj keď mnohí prídu o život, nemáte slzy na krajíčku, ako ste mali, keď odchádzala Jean Greyová. Nedržíte palce, ako ste držali, keď sa Rogue pokúšala stať pobozkateľnou, ani nie ste nasrdení, ako ste boli, keď Wolverinovi urobili to, čo mu urobili. Film je po všetkých stránkach úžasný – až na to, že nevyvoláva emócie. V každom prípade však ide o skvelý kus od režiséra, ktorý vie aj z vypratej handry vytriasť pár šupiniek striebra – a donútiť vás zvedavo čakať na to, čo príde nabudúce.


X-men: Days of Future Past
Žáner: science fiction
Réžia: Bryan Singer
Výroba: USA, 2014, 112 min.
Hrajú: Hugh Jackman, Michael Fassbender, James McAvoy, Jennifer Lawrenceová, Patrick Stewart, Ian McKellen, Peter Dinklage a ďalší.

Hodnotenie: 70 %


28. mája 2014
Alexandra Pavelková