Mladý keporkak Vincent zachraňuje oceán.
Na Netflixe nedávno pribudol animovaný film Veľrybia pieseň (The Last Whale Singer). Pozoruhodných je na ňom viacero vecí. Napríklad fakt, že na koprodukcii sa v značnej časti podieľali českí tvorcovia. Po vizuálnej stránke ide o pastvu pre oči a hudobná ničím nezaostáva. Zápletka nie je šokujúco originálna a drží sa vychodených koľají. Hlavným hrdinom je mladý vráskavec dlhoplutvý, teda keporkak. Volá sa Vincent. V detstve osirel a úlohu jeho pestúna na seba zobral štítovec Walter, ktorý Vincenta sprevádza a učí, čo vie. Jedno ho však naučiť nedokáže – veľrybiu pieseň. Lebo na tú svoju musí každý veľrybí spevák prísť sám.
Vincentov otec Kepory bol výnimočným spevákom, jeho pieseň dokázala zahojiť útes. Medzitým však uplynuli roky a útes znova zachvátila choroba. Ba čo je horšie, z ľadovca sa oslobodilo zlo, ktoré má moc zahubiť všetok život v oceáne. Všetci jeho obyvatelia sa s nádejou obracajú na Vincenta ako na posledného ochrancu schopného zabrániť hrozbe. Lenže Vincent je len veľrybí chalan na prahu dospelosti. Vystrašený, neistý, neschopný takého veľkého činu. Zato verí legendám a rozprávkam. Vyberie sa preto do najväčších morských hlbín, kde chce v tajomnej Tôni hviezd násť svojich rodičov a priviesť ich späť k životu, aby ochránili morský svet pred zlom.
Film sa na prvý pohľad tvári ako dielo určené mladším divákom. Jednak je hlavná „postava“ vo veku dospievania, jednak je podmorský svet vykreslený vizuálne a farebne naozaj pútavým spôsobom. Pritom postavičky morských živočíchov nie sú príliš štylizované, naopak, ich vzhľad je pomerne realistický. Vincent je typ postavy, s ktorou sa môže mladší divák stotožniť. Rieši podobné veci ako väčšina ľudí v jeho veku – nielen túžbu po dobrodružstve, ale aj zodpovednosť a naplnenie očakávaní ostatných, neistotu z budúcnosti a hľadanie si vlastného miesta na slnku. Na druhej strane, príbeh spracúva aj vážne témy, ktoré nie sú divákovi predkladané po lopate. Viaceré sú len naznačené, ukázané a ponechané divákovi na jeho subjektívne spracovanie. To, spoločne s viacerými vtipmi a narážkami, ktoré ocenia len starší, rozširuje cieľovú skupinu aj smerom nahor. Podobne kolíše aj dynamika a emocionálny náboj príbehu – raz je hravý, veselý a „iba filmový“, inokedy až smrteľne pochmúrny a bolestne realistický. Táto nevyváženosť je trochu rušivá najmä spočiatku. Podobne občas zaskočia mierne nelogickosti, i keď na potrebu dýchania veľrýb scenáristi našli jednu malú záplatu. Podoba maximálneho zla a stvárnenie vyriešenia tejto hrozby nápadne pripomína film Tučniaky z Madagaskaru, akurát že vo Veľrybej piesni to pôsobí realistickejšie.
Zaujímavým spôsobom sa film dotýka aj niektorých aktuálnych tém. Predovšetkým ide o činnosť človeka na našej planéte a jej neblahé následky na životné prostredie. V jednej z najvýraznejších scén sa Vincent s Walterom a hluchou kosatkou Dariou predierajú morom odpadkov. Divák je fascinovaný nielen množstvom odpadu, ale aj podrobnosťami, na ktorých si dali tvorcovia skutočne záležať. Pritom táto scéna patrí k tým myšlienkam, ktoré filmári ponechávajú na divákovi. Nekomentujú stav morí, nevyvodzujú z toho dramatické závery. Samotní protagonisti považujú takéto prekážky jednoducho za niečo, s čím musia nejako každodenne žiť, a ak sa im to nepodarí, zahynúť. Táto tichá ukážka pôsobí desivejšie, ako keby tu došlo k nejakému dramatickému konfliktu. Tak isto sa film veľmi jemne, bez fanfár a reflektorov, dotkol napríklad aj nebinárnosti, ktorá je v prírode bežnejšia, ako by niektorí čakali.
Vincentovi na jeho púti nie je možné nedržať palce, i keď celý čas tušíme, čo na morskom dne nájde a ako sa to všetko skončí. Ošúchaný príbeh hľadania samého seba a boja dobra proti zlu síce má nejaké medzery, ale jeho vizuálne stvárnenie, nápaditosť a niektoré aspekty z neho robia film, ktorý stojí za povšimnutie. Najmagickejšie na tomto príbehu je však to, čo predpovedá názov filmu – samotná veľrybia pieseň. Jej obrazová aj zvuková podoba je náplasťou nielen na morské útesy, ale aj dušu diváka. Zvlášť keď si uvedomíme, koľko týchto vzácnych tvorov každoročne človek zabije. Nuž, ale ako hovoria delfíny: „Iii!“
Hodnotenie: 75 %
Veľrybia pieseň (orig.: The Last Whale Singer)
Žáner: fantasy
Výroba: Česko, Nemecko, Kanada, 2026, 91 min.
Réžia: Reza Memari, Steve Majaury, Pavel Hruboš
Scénář: Reza Memari
Kamera: Jaromír Malý
Hudba: Daníel Bjarnason
Produkcia: Maite Wokoeck
Strih: Dieter Riepenhausen
Zvuk: Luc Boudrias, Jean-François Sauvé
Scénografie: Sebastian Gadow
Recenzentka Alexandra Pavelková sa fantastike venuje už tri desaťročia. Publikovala 14 kníh, z ktorých polovica vyšla aj prekladovo v zahraničí, a mnoho poviedok. Získala prakticky všetky ocenenia, ktoré môže autor fantastiky získať. V rôznych periodikách publikuje knižné a filmové recenzie a odborné články. Píše blog o filmoch a mačkách a je šéfredaktorkou denníka Fandom.sk. Je organizátorkou literárnej súťaže Ohnivé pero a výtvarnej súťaže Svet na tvoj obraz. Jej najnovšou knihou v slovenčine je temná urban fantasy, ktorá sa odohráva na Slovensku, Dom splnených prianí. Predposlednou jej knihou je knižka pre deti Štyria mačkatieri, ktorá je dostupná aj ako audiokniha. Pod týmto linkom nájdete články od Alexandry Pavelkovej na Fandom.sk.