 |
Linus Baker je so svojím nudným staromládeneckým životom radového sociálneho pracovníka v oddelení starostlivosti o magickú mládež spokojný. Aspoň si to myslí. Jedného dňa však jeho rutinu naruší neočakávaná úloha, ktorá môže viesť k povýšeniu.
Okrem toho Linus robí všetko možné, aby bol tým najnenápadnejším človekom na svete. To sa mu viacmenej darí, lebo skoro nikto z jeho okolia si nepamätá ani jeho meno. Trpí nadváhou, a to doslova, pretože svoj neatraktívny vzhľad považuje za príčinu niektorých svojich neúspechov. Nie je však schopný podniknúť nič, aby sa to zlepšilo. Darmo mu jeho otravná susedka neustále predhadzuje svojho slobodného synovca, Linus je radšej sám. Mohli by sme o ňom povedať, že je slaboch. Neurazil by sa, lebo si to o sebe myslí aj sám. V práci klopí uši a drží hubu a krok, aby si nevyslúžil zlý bodík od poskoka svojej šéfky. V oddelení starostlivosti pre magickú mládež sa totiž neodpúšťa žiaden prehrešok. Dokonca ani fľak na košeli alebo situácia, keď si vás predvolá na koberček najvrcholovejší manažment. Aj tento čas sa vám odráta z pracovnej doby a musíte si ho nadrobiť. Napriek tomu sa však Linusovi jeho práca páči… Vlastne… ani by mu nenapadlo uvažovať o tom, že by sa mu nepáčila. Má totiž rád deti a je rád, keď sa cítia dobre a v bezpečí. Ak pri svojej inšpekcii v niektorom zo sirotincov odhalí, že sa tam k deťom správajú zle alebo im hrozí nebezpečenstvo, napíše takú zdrvujúcu záverečnú správu, že sa mu aj klávesnica zapotí. O to, čo sa deje po odovzdaní dokumentov, sa už nestará. Po práci spokojne odchádza do svojho staromládeneckého domčeka, kde ho čaká nevrlá mačka, gramofón a zbierka obľúbených platní. Možno v kútiku duše občas sníva o niečom lepšom, krajšom… ale už si takto zvykol.
Jedného dňa sa Linusov každodenný rytmus otrasie v základoch. Samotný najvrcholovejší manažment ho poverí delikátnou úlohou – mesačnou inšpekciou sirotinca na vzdialenom ostrove. Na tej veci od začiatku niečo smrdí. Kto je ale Linus, aby kládol otázky a žiadal vysvetlenia? Pobalí si preto pár osobných vecí, mačku a nasadne na vlak. Za sebou necháva pochmúrne mesto, v ktorom stále prší, a mieri kdesi k moru.
Svet Linusa Bakera, ktorý vytvoril TJ Klune, je ponurý a škaredý. Ľudia, úradníci na oddelení, sú zredukovaní na púhe figúrky v obrovskej mašinérii. Viazaní prísnymi pravidlami a príručkami sa boja zdvihnúť hlavu a rozhliadnuť sa vôkol seba. Ako keby ani neboli ľuďmi ale súčiastkami v súkolí stroja, takmer bez vlastnej vôle, ale zároveň plní závisti, škodoradostnosti a strachu. Ešte prísnejšie pravidlá však platia pre magické bytosti. Od istého času každá z nich podlieha zákonu o registrácii. Každá je zaradená do príslušnej kolónky a má pridelený spis, ktorý sa priebežne dopĺňa o nové informácie. Linus sa viackrát stáva svedkom toho, že magické deti sú v sirotincoch zneužívané alebo týrané. Autor je ale k čitateľovi láskavý a nevyužíva tieto situácie na zdramatizovanie deja, naopak – podobné informácie (až na jednu výnimku) podáva len sporadicky a per hubam. Na rozdiel od Linusa, čitateľ sa často zamýšľa nad tým, ako sa vlastne deti do týchto ústavov dostávajú a čo sa s nimi stane, ak niektorý z inšpektorov odporučí sirotinec zavrieť. Linus berie veci také, aké sú, a verí, že robí dobre.
Aj jeho však vykoľají, keď sa dozvie, že správkyňou ostrova je neregistrovaná víla Zoe. Každý predsa vie, aké sú víly teritoriálne, a preto nebezpečné. A to ešte nič nie je. Linus takmer podľahne hystérii, keď zistí, aké deti vlastne žijú v sirotinci, ktorý vedie Arthur Parnassus. Nie je ich veľa, naopak. Len šesť. Jedno z nich je však synom samotného vládcu pekiel, Antikrist. Dieťa predurčené zničiť svet. A tí ostatní… tiež nie sú predobrazom milých a dobre vychovaných detičiek. Takže hneď z úvodu sa zdá, že to, čo malo byť inšpekčnou cestou na zistenie, či Parnassus vedie sirotinec vhodne a bezpečne, sa zmení na boj o holé prežitie.
Skoro všetko napínavé však zostáva iba vo verbálnej a viacmenej komediálnej rovine. Od začiatku je zjavné, že malý Lucík (Lucifer) len deklamuje vety, ktoré sa bežne čakávajú od splodenca pekiel. Rovnako vyhrážky záhradnej trpaslíčky Talie, ktoré sa zvyčajne končia kontaktom ostrého konca rýľa s mäkkými ľudskými tkanivami, by žiadny normálny človek nebral vážne. Iba Linusovi, večne zošnurovanému v tvrdých doskách príkazov a predpisov, to dochádza akosi pomalšie.
Pri čítaní vám nevyhnutne musia prísť na um dve ďalšie fantasy: Dobré znamenia a Domov slečny Peregrinovej pre neobyčajné deti. Námet knihy nie je niečím originálnym a autor sa ani na nič podobné nehrá, naopak. Priezvisko riaditeľa sirotinca Parnassus odkazuje nielen na vrch Parnas, ktorý bol od antických čias symbolom zdolávania prekážok a domovom boha Apolóna, reprezentanta telesnej i duchovnej krásy. Arthur Parnassus má možno čitateľovi pripomenúť aj hlavnú postavu Giliamovho filmu Imaginárium dr. Parnassa, ktorá, podobne ako knižný hrdina, paktuje s diablom a chce pred ním zachrániť dieťa. Pozornejší čitateľ nájde v príbehu viacero podobných odkazov.
Kniha nemá výraznú dejovú líniu a ani o akčnosti sa tu nedá veľmi hovoriť. To, na čom tento príbeh stojí, je niečo veľmi krehké: medziľudské, respektíve medzibytostné vzťahy. Autor stavia na psychologizácii a uveriteľnosti svojich postáv a darí sa mu. Citlivo ich vedie sledom každodenných príhod a drobných i väčších konfliktov, aby im umožnil postupne sa spoznávať a búrať prekážky, väčšinou tie vnútorné. A rásť. Ťažiskom knihy je hľadanie si cesty k vzájomnému pochopeniu, obrusovaniu hrán, v konečnom dôsledku aj hľadanie zmyslu života. To vedie k spoznávaniu vlastnej osobnosti a nachádzaniu si vlastného miesta pod slnkom. Linus žil príliš dlho vo svojej upokojujúcej nemohúcnosti, ukrytý za bariérou predpisov a nariadení. Dlho mu trvá, kým si pripustí, že napriek jeho obetavej a osvetovej práci a mnohým talentom a psychickým aj fyzickým predpokladom sú magické bytosti vo všeobecnosti spoločnosťou braní ako podradná chamraď, ktorá nemá čo zasahovať do fungovania sveta a najlepšie urobí, ak sa stiahne niekam mimo ľudský dosah.
Problematiku inakosti v tejto knihe autor posúva na ďalší level. Síce nie príliš dramaticky, ale predsa takým spôsobom, aký zasiahne srdce čitateľa. Na vyhrotenie konfliktu a reprezentáciu obmedzeného a netolerantného prístupu využil postavy obyvateľov dediny, ktorá s ostrovom susedí. Príbeh tak pozostáva z viacerých vrstiev a vnímavého čitateľa baví ich postupne odhaľovať a tešiť sa, kam to vlastne všetko povedie. Napriek vážnym témam – na osobnej aj globálnej rovine – knihu zmäkčuje jednak poetika až rozprávkovosť gaimanovského typu, na druhej skutočne zábavné rozhovory, ktoré vedú deti s dospelými alebo medzi sebou a ich logika a nápaditosť evidentne vychádzajú z osobnej autorovej skúsenosti. Slnečný ostrov obývaný nevinnými tvormi a záhadným riaditeľom sa tak dostávajú do ostrého protikladu s večne upršaným mestom a úradom, ktorý možno nemá až také opodstatnenie a účel, o akom sa sám seba presviedča v haldách dokumentov. Linus postupne vidí štrbiny v systéme, o ktorého funkčnosti bol dosiaľ úprimne presvedčený. Jeho pochopenie a vystúpenie z vyjazdených koľají sa zdajú byť nevyhnutné – otázkou je, či na to tento usadnutý starý mládenec nájde dosť síl a dostatočnú motiváciu.
Ale… deti má rád. A pre dobro detí je ochotný urobit… možno všetko.
Nie je jednoduché rozpoznať, akej cieľovej skupine je kniha určená. Detský čitateľ napríklad zrejme neocení romantickú líniu, v ktorej autor možno až príliš tlačí na pílu. Taktiež na detského čitateľa asi nezapôsobí totalitná mašinéria z prvej časti knihy. Jej absurdnosť až grotesknosť bude bližšia dospelému čitateľovi. Na druhej strane, hyperbolizovanie pracovných vzťahov aj správania jednotlivých pracovníkov úradu pripomína literatúru pre deti, kde zlých, škodoradostných vymaľujeme v tých najhorších farbách a pokiaľ možno aj zosmiešnime. Rovnako pôsobí až srandovná panika, s akou Linus reaguje na existenciu malého Anciáša a ďalších „nebezpečných“ detí. V konečnom dôsledku však môžeme byť optimistickí a dúfať, že kniha zaujme celú rodinu.
Tí, ktorí si jednotlivé postavy z knihy obľúbia a budú im držať palce, by nemali byť v závere sklamaní. Autor si síce evidentne pripravil pôdu na pokračovanie knihy, ale kľúčové veci sú veľmi príjemným spôsobom uzavreté. Niektoré veci ostali však nedotiahnuté a čitateľ si nemôže byť istý, či je autorovým zámerom venovať sa im v ďalších dieloch, alebo len proste vyšumeli do stratena. V každom prípade ide o príbeh hodný čítania. Nachádzame hlbokú ľudskosť tam, kde by sme ju možno nečakali, čo pôsobí inšpiratívne. Okrem toho kniha vzbudzuje úsmev, navodzuje krásne obrazy a viacero tém na zamyslenie. Jednou z krásnych myšlienok, ktoré autor prináša, je, že veľké veci sa vždy začínajú malými krokmi. A ľudia vlastne nie sú od podstaty zlí. Sú len slabí, obmedzení, leniví a sebeckí, ale aby sa to zmenilo, ich stačí niekedy jemne postrčiť. Alebo nakopnúť.
Hodnotenie: 75 %
Dům v blankytně modrém mořil (orig.: The House in the Cerulean
Sea)
Žáner: urban fantasy
Autor: TJ Klune
Vydavateľstvo: Fantom Print
Rok vydania: 2022
Jazyk: český
Preklad: Kateřina Niklová
Počet strán: 384
Väzba: brožovaná
EAN: 9788075941084
ISBN: 978–80–7594–108–4
Recenzentka Alexandra Pavelková sa fantastike venuje už štvrťstoročie. Publikovala 13 kníh, z ktorých polovica vyšla aj prekladovo v zahraničí, a mnoho poviedok. Získala prakticky všetky ocenenia, ktoré môže autor fantastiky získať. V rôznych periodikách publikuje knižné a filmové recenzie a odborné články. Píše blog o filmoch a mačkách a je šéfredaktorkou denníka Fandom.sk. Je organizátorkou literárnej súťaže Ohnivé pero a výtvarnej súťaže Svet na tvoj obraz. Jej predposlednou knihou v slovenčine je zbierka scifi a urban fantasy poviedok Medzi nami, ktorá v roku 2016 získala ako dosiaľ jediná žánrová kniha titul Kniha roka TM, a zatiaľ poslednou je knižka pre deti Štyria mačkatieri, ktorá je dostupná aj ako audiokniha. Pod týmto linkom nájdete články od Alexandry Pavelkovej na Fandom.sk.