V roku 1979 nakrútil Ridley Scott svoju druhú celovečernú snímku a v niekoľkých oblastiach filmu spôsobil malú ®evolúciu. Vzhľadom na to, čo práve v týchto chvíľach beží v kinách, musí byť čitateľovi zrejmé, že išlo o film Votrelec. Hororový príbeh skupiny vesmírnych prepravcov vzácnych minerálov pozná azda každý, kto pri pozeraní od strachu vo svojich „nástich“ rokoch neušiel v panike spred televíznej obrazovky.
Čo tínedžer až tak veľmi nevnímal, bol napríklad presah filmu do rodovej problematiky a feminizmu. Postava Ripleyovej ako akčného hrdinu koncom 70. a začiatkom 80. rokov pozitívne narušila koncepciu klasického neporaziteľného mača, akými boli Staloneho Rambo alebo Schwarzeneggrov barbar Conan. V súvislosti s presunom úlohy hrdinstva na ľudskejšiu postavu sa Scott usiloval aj o výrazné scitlivenie a zreálnenie prostredia a celej zápletky, v ktorej sa nešťastná posádka ocitá. Sci-fi horor sa tak v začiatku javil ako civilne ladený príbeh dobre známej situácie o zachytení núdzového signálu lode. Žiadna konfrontácia s mimozemskou vyspelejšou rasou alebo záhadnou poruchou na palube sa nekonala. Film sa ďalej namiesto prvoplánových ľakačiek spoliehal skôr na budovanie napätia v dlhodobejšom časovom horizonte, čo spôsobovalo neprestajné vystrašené tŕpnutie a tieseň namiesto občasného naplašeného trhnutia. Švajčiarsky maliar a výtvarník H. R. Giger zároveň vo filme vďaka svojim výtvarným návrhom kulís a monštier otvoril ešte ďalšie pole možnej interpretácie. Všetko odrazu naberalo sexuálny podtext, všadeprítomná falická symbolika pripúšťala vplyv psychoanalýzy.
Pôvodný Votrelec zaznamenal určitý presah za hranicu letného blockbusteru a započal 5-dielnu sériu veľmi odlišných filmov, ktorú sa teraz Scott snaží v podobe prequelu Prometheus uviesť do nového kontextu predchádzajúcich udalostí. Nový kontext je skutočne prítomný a zaujímavý, no mnohé sa vytráca vplyvom Scottovej rezignácie na túžbu priniesť akúkoľvek hodnotu nad rámec „veľkého letného trikového kina“. Ak teda niekto ešte stále dúfa, že zakladateľ série ju po toľkých rokoch niečím skutočne prínosným obohatí, môžem iba rovno konštatovať: Na také niečo zabudnite.
Nechcem film za každú cenu kritizovať, na poli letných trhákov je mu iba máločo vyčítať. Scott už síce nie je „trendsetter“, no ako „follower“ súčasných hollywoodskych trendov sa aj napriek vysokému veku drží stále na vrchole. Prometheus je film formálne dokonale zvládnutý. Bezchybná kompozícia záberov a nápaditá výprava spolu s kulisami formujú veľmi uveriteľnú atmosféru vzdialenej budúcnosti. Intímny a tiesnivý genius loci vesmírnej lode Nostromo je nahradený rovnako dobre fungujúcim tajomnom miesta kedysi obývaného neznámou civilizáciou a vesmírna Loď z Promethea je miestom skvele vymyslených technológii budúcnosti ukotvených v najnovších trendoch súčasnej top elektroniky. Prítomný je opäť aj náznak provokatívneho Gigerovho dizajnu. No vekový rating snímky drží monštruózne kreácie na pol ceste medzi otvorenou poburujúcou symbolikou a obyčajnými „chápadlovými monštrami.“ Snímka vo mne v tomto smere vzbudila dojem, že takéto výtvarné stvárnenie monštier už nie je podchytené ničím iným iba tradíciou, ktorú prvá časť série pôvodne nastolila, a zachovať ju sa tvorcovia rozhodli iba vďaka veľkému pôvodnému ohlasu.
Teda čokoľvek okrem scenára je v tomto filme iba ťažko kritizovateľné. Scenáristická neoriginalita je však to, vďaka čomu na Promethea do pár hodín zabudnete. V snímke je zbytočne veľký počet postáv a i keď má každá z nich premyslenú motiváciu, ktorá viac či menej funguje, v konečnom dôsledku divákovu pozornosť udrží iba šikovná Scottova réžia a cit pre striedanie scén akcie a napätia s komornejšími časťami, kde sa koncentrujú rozhovory protagonistov. Dôveryhodná motivácia ale neznamená, že by sa jednalo o originálne alebo nápadité motívy (neplodnosť, túžba po vyliečení smrteľnej choroby, odhalenie príbuzenského vzťahu atď.). Skrátka nič zapamätateľné či pamätné. Jedinou skutočne zaujímavou (čítaj viacvrstevnou) postavou je android Michaela Fassbendera. Jeho dokonalé, precízne pohyby, konverzačné schopnosti a superinteligencia sa krížia s impulzívnym konaním v akcii a zatajenou motiváciou, ktorá iba z času na čas vypláva na povrch v podobe občasných citátov a rozhovorov a tajomnosť ešte viacej prehlbuje. Nevedno komu a akému účelu android slúži a jeho nepriehľadnosť spolu s neprekonateľným Fassbenderovým herectvom na seba strhávajú najväčšiu časť pozornosti. Paradoxom ale je, že vďaka zbytočne veľkému hereckému ansámblu a rovnomernej distribúcii diváckej pozornosti snímke chýba hlavná postava.
V neposlednom rade sa ešte stále snaží Prometheus otvoriť aj pole filozofické, či aspoň prinútiť k zamysleniu. Neoblomné kresťanstvo hlavnej vedkyne projektu je postavené do kontrastnej pozície voči idei stvorenia života na Zemi mimozemskou rasou, no motív nie je ďalej rozvitý. Snaha o implementáciu súčasnej kresťanskej morálky a ideológie do takéhoto sveta budúcnosti je silená a kŕčovitá. Spôsob, akým sa ju tvorcovia snažia zosúladiť so zjavne odlišnou dobou, je priam na smiech. V závere dokonca v tomto smere poprie vedkyňa samú seba, a to dosť zásadným spôsobom. Rovnako nerozvitý je i trojuholník mimozemšťan-človek-android a ich vzájomné stvoriteľské ambície. Celá problematika je iba veľmi okrajovo načrtnutá v jednom rozhovore a tam to aj končí. Pritom práve tento motív mohol byť tým najzaujímavejším, čo mohol film ponúknuť. Nezodpovedanou zostáva aj mimozemská motivácia a okamžité odhodlanie pokračovať v pôvodnom pláne aj po vyše 2000 rokoch v kryospánku. Chápem, že nezodpovedanie tejto otázky je v súlade s ďalším možným pokračovaním a ako cliffhanger funguje dobre. Zároveň ale zo Scottovej strany cítiť istú zradu, keď osvetlenie tejto záhady mohlo uviesť pôvodného Votrelca do úplne nového kontextu. Režisér akoby stratil úctu ku svojmu vlastnému prelomovému dielu tým, že Promethea necháva takto otvoreného.
Pokiaľ považujete pôvodného Votrelca za významné a výnimočné dielo a nevnímate ho iba ako kvalitné hororové scifi spred obdobia digitálnych efektov, Prometheus vás zákonite sklame. Filmu sa bohužiaľ nepodarilo prekročiť hranicu multiplexovej megalomanskej zábavy. V tejto oblasti síce exceluje, no vďaka absencii akéhokoľvek ďalšieho presahu (po ktorom v súvislosti s Ridley Scottom ako otcom celej série mnoho ľudí určite túžilo) sa film stáva iba ďalšou o čosi zaujímavejšou jednohubkou leta 2012.
Prometheus
Slovenská premiéra: 7. 6. 2012
Žáner: horor, sci-fi
Réžia: Ridley Scott
Výroba: USA, 2012, 124 min.
Hrajú: Naomi Rapaceová, Michael Fassbender, Guy Pearce, Charlize Theronová, Idris Elba, Sean Harris, Kate Dickieová, Logan Marshall-Green
Hodnotenie: 70 %