Hostina pro vrány v českom preklade vyšla už v roku 2007, ale rozdelená na dve časti a s katastrofálnym prekladom. Nevôľa českých čitateľov nemala konca-kraja a osobne som rád, že prvé vydanie ma minulo. Tento rok koncom marca vyšla kniha našťastie po druhý raz, teraz v jednom kuse a pevnom viazaní. A predovšetkým bez prekladateľských nezmyslov, ako bol „lord Rukavičiar“. Pre jednoduché odlíšenie aj s novou obálkou – tým predchádzajúcim bolo dosť vecí právom vytýkaných.
Hostinu pro vrány môžem nazvať štvrtou časťou (minimálne) sedemdielnej trilógie G. R. R. Martina. Pôvodne malo ísť o trilógiu, avšak už sa vraví o siedmich knihách, koniec je stále v nedohľadne a príbeh čoraz spletitejší. Historická, jemne fantastická a predovšetkým nevídane rozsiahla je Pieseň ľadu a ohňa (v skratke PLaO), sága od amerického majstra fantastiky. Vyniká komplexne vykreslenými postavami, náhlymi (a často brutálnymi) zvratmi a bohužiaľ, množstvom vaty. Hostina pro vrány v tomto nie je žiadnou výnimkou.
Štvrtá časť nie je taká tučná, ako predošlá Bouře mečů, a (bohužiaľ) ani tak akčná. Na druhej strane nás zavedie do tých častí Západozemia, ktoré doteraz stáli na okraji záujmu: do domoviny nebojácnych nájazdníkov zo Železných ostrov, do piesočnatých púští Dorne, do Starého mesta, kde majstri kujú svoje reťaze, a na ostrov Bravos, sídlo morského národa. V krvavom finále predošlej časti zomrelo mnoho hlavných postáv a preživší sa snažia zaujať ich miesta. Tragické je, že väčšina zabitých postáv bola kladných a záporných ostalo akosi priveľa.
Okrem toho Martin zmenil štýl písania : kým v predchádzajúcich troch častiach rozprával príbeh užší okruh dôležitých postáv, teraz si vypomáha nasadením novej postavy za účelom prerozprávania jednej – dvoch kapitol. Tým pádom sa počet rozprávačov rozširuje až na trinásť (!). Mnohých hrdinov čitateľ nestihne bližšie spoznať a už miznú zo scény. Ešte horším hriechom je nulová výpovedná hodnota a zábavnosť niektorých kapitol. Príkladom nad príklady môže byť úplne prvá, tzv. Prológ – po jeho prečítaní som nadobudol pocit, pre ktorý majú Američania trefnú frázu: What The Fuck?
Našťastie tieto vatou napchaté kapitoly vedúce odnikiaľ nikam vyvažujú zábavné časti príbehu, kde sledujeme lišiacke počínanie umierajúceho Dornského princa, putovanie naivnej (ale chrabrej) bojovníčky Brienne alebo cynického (ale realistického) „kráľokata“. Ten si pomaly získava čitateľské sympatie a jeho charakter sa už málo podobá tomu Lannisterovi, ktorý v prvej časti zhodil malého chlapca z veže. Na druhej strane, jeho sestra robí všetko preto, aby sa čitateľom zhnusila (a ku koncu som si už naozaj prial, aby ju niekto konečne zabil). Nanešťastie práve regentka Cersei si v knihe sebavedome uzurpovala najviac priestoru. Som zvedavý, akým spôsobom ju autor cyklu znesie zo sveta.
Zo známych postáv som nespomenul Sansu a jej záchrancu Lorda Malíčka, ktorý má rád len svoj malíček. Ich „príhody“ sú nudné, až na mierne gradovanie napätia a prekvapenie v jednej… nie, neprezradím, ale Malíček sa opäť ukáže ako arogantný majster manipulátor. Áno, tušíte správne -intrigy sú hybnou silou tejto časti, ale k slovu prídu aj päste, meče, kuše, dýky a jedna veľká sekera. Pozor, hroziť bude aj použitie trébuchetu.
Niektoré postavy vám podsunú závažné filozofické úvahy bez náčrtu odpovede. Náboženstvo sa stáva veľkou témou, súboj cti a lásky stúpa do výšin, mágia začína byť čoraz viac prítomná v životoch bežných ľudí a jeseň definitívne končí. Čo príde po jeseni všetci vieme – zima, ktorú nemusí ľudstvo prežiť.
Kto začal s Piesňou ľadu a ohňa, musí v nej pokračovať. Hostina pro vrány nie je taká dynamická ako predošlá časť, ale nevypočítateľná a zákerná. Stále platí, že nie je príliš múdre obľúbiť si nejakú postavu, pretože autor vám okamžite pripomenie, kto je tu pánom. A vata? Tá bola už v Hre o tróny, v Strete kráľov a bude aj v Tanci s drakmi, ktorý vychádza práve v tomto období.
Hostina pro vrány
Vydal: Talpress
Napísal: G. R. R. Martin
Preklad: Hana Březáková
Počet strán: 846
Rok vydania: 2012
Hodnotenie: 85 %