Exkluzívne pre čitateľov nášho portálu prinášame poviedku z novej zbierky Nie ste vy náhodou ten slávny pán Rafin? od Miroslava Šusteka. Hlavný hrdina, neohrozený dobrodruh a záhadológ pán Rafin a jeho verný asistent pán Pluš si v nej spolu s dvojicou svojráznych súkromných detektívov zmerajú sily s obávaným neviditeľným mužom.
Tie krkolomné pády
z vrcholnej eufórie do najhlbšej depresie1 pána Rafina
vyčerpávali nielen psychicky, ale aj fyzicky.
„Som absolútny Pytho
depressus2!“ šeptal vyvalený na diváne ako turecký paša.
Jeho priateľ Pluš sa musel doslova prelomiť v páse, aby vôbec začul jeho
žalostenie a vzdychy.
Keď ich vyrušilo dôrazné a vytrvalé búšenie na dvere, obaja sa na seba
podozrievavo zahľadeli, pokrčili plecami a zdravý pán Pluš rozkýval svoju
bezmála stodeväťdesiat centimetrovú postavu smerom ku dverám. Pán Rafin
napätý na prasknutie hľadel na dvere, v očiach sa mu zračili obavy
zmiešané s úzkosťou.
„Čo keď ten prefíkaný Pluš tajne zavolal na psychiatriu a teraz si idú
po mňa dvaja statní ošetrovatelia, v rukách sa im belie zvieracia kazajka,
za ich chrbtami sa zákerne ukrýva psychiatrička MUDr. Oslická s tým
svojím úlisným, milučkým úsmevom na malinových perách?“
Morbídne úvahy pána Rafina pretrhol bujarý smiech súkromného detektíva
Tea Begršprinduliaka, čo značilo, že jeho verný tieň Leo Kopetyjányk
nemôže nebyť nablízku.
Súkromná detektívna kancelária COLOMBUS, ktorej väčší majiteľ bol
bezmála obézny Teo, menší chudý a štangľovitý Leo, mala na konte už
zopár nezanedbateľných úspechov; napríklad odhalenie série záhadných
krádeží umeleckých diel v prezidentskom paláci, či dolapenie corpus
delicti patologického vraha Lexoňa, zahodno spomenúť aj bezmála zázračné
objavenie tajnej peňazokazeckej dielne v útrobách Or…ského zámku.
„Tak nás tu máš, maródko náš!“ deklamoval svoje veršotepecké vlohy
tučný Teo Begršprinduliak. „Od strachu sa trasieme-é, chorôbku
odnesieme-é — alelúja…“
Pán Rafin nemohol urobiť nič iné, len rezignovať, vstať a uvítať
svojráznu dvojicu priateľov a kolegov. Veď predsa tucet
kriminálno–hrôzostrašných poviedok, hoci vo všetkej skromnosti
uložených v nočnom stolíku, o niečom svedčil, a síce o jeho mánii
písať a odhaľovať tie najrafinovanejšie záhady a hlavolamy.
„Zdravím vás, frátri, ako sa patrí; usaďte sa do kresiel, môj lokaj
Pluš vám pod zúbence dačo prinesie,“ nedal sa zahanbiť ako domáci
pán.
Pluš na neho zlovestne zaškúlil zo svojej výšavy, ale potom pokorne a
hlavne pokojne odjachal do kuchyne.
„Salut, Rafko!“ podal mu ruku štangľovitý vysohnáč Kopetyjányk a ako
vždy mal skoro oceľový stisk. Nezaprel svoju bývalú kováčsku
profesiu.
„Salut, Leon!“ Pán Rafin ho odjakživa volal Leon, hoci sám nevedel
prečo.
„Pôjdeme na veľký lov, aspoň šéfko čosi blábolil ešte včera pri
večeri, keď sa napchával svojimi obľúbenými kotletami.“
„Á-á“ vyákol vzrušený pán Rafin.
„Be-é, priateľko — furt, stále rovnako zvedavý,“ podišiel k nemu
Teo Begršprinduliak, bezmála koketne pritom obracal svoje prasačie očká
v odutej tvári. „Zdravím ťa, maródenko!“ Súkromný detektív nešetrne
capol Rafina po pleci a hurónsky sa mu zrehlil do ksichtu. „Nesiem ti
úžasný námet… teda… ehm… ak sa zúčastníš s nami na veľkom love,
budeš ho celkom istotne mať, dostal som totiž vierohodné echo o mnou márne
hľadanom neviditeľnom grázlovi, pracovne som si ho nazval — the invisible
man!“
„H. G.
Wells: The Invisible Man!“ prehodil akoby mimochodom už celkom
„fitný“ Rafin, výraz jeho tváre bol zrazu celkom pokojný, len nystagmické3
potrhávanie v kútikoch úst naznačovalo vnútorné napätie maestrovo.
„Prerušte dôverné rozhovory a sem sa ku stolu! Moja špecialita totiž
neznáša chlad, musí sa žuť pekne-krásne za horúca!“ zvolal pateticky
pán Pluš s rajnicou v ruke.
„Omeleta?“ smutne sa opýtal pán Rafin.
„Omeletka… mňam-mňam. Sem s ňou!“ ozval sa radostným tónom milovník
jedál Begršprinduliak.
„No čo, ideme papkať?“ pridal sa k nemu nedočkavo sa zalizujúci
Kopetyjányk. Vonku sa príjemne, chlácholivo rozpršalo. Druhá polovica
septembra sa tak radikálne zmenila.
„Čakajú nás dlhé dažde,“ s melancholickým nádychom v hlase vyriekol
pán Pluš a oblizol si prsty.
„Kuchár si vždy poradí,“ povzbudivo na neho od stola zavolal s plnými
ústami Begršprinduliak a natiahol svoju mäsitú dlaň za fľašou vína
tróniacou uprostred stola.
„Sme skrátka štvorica veľkých lovcov, bračekovci! Náš invisible man
však tiež nie je malá ryba. Je to priam geniálny kaukliar, akási
stredoveká odroda chýrneho Fantomasa. Verte, chlapi, že mám malú dušičku.
Čosi mi hovorí, aby sme jeho čierny kaštieľ najskôr dôkladne obhliadli
zvonka, kým sa vovalíme dnu ako veľká voda. Čo ty na to, priateľ Rafin?“
Rozvravený súkromný detektív Teo Begršprinduliak sa prisunul
k zaostávajúcemu Rafinovi, ktorý sa tváril akosi kyslo.
„Za nami!“ ucedil pomedzi zuby oslovený maestro.
„Čo?“
„Tvoj neviditeľný grázel je za nami!“
„Nikoho nevidím, Rafko! Nemáš náhodou halucinácie?“ Znepokojený
súkromný detektív sa ukradomky zobzeral okolo seba, schúlil sa do svojho
pelerínového plášťa ako zimomrivá larva a ľavou rukou hmatkal po
revolveri pod pravou pazuchou. (Bol totiž ľavák. — Pozn. autora.)
„Jasné, že ho nedivíš, ty chmuľo, veď ako the invisible man sa tu nebude
pretŕčať ako terč na šípky.“ Pán Rafin vedel, že ten bleskurýchle
hopkajúci kriak, čo zrazu stojí akoby sa nechumelilo, skrýva vo svojom
lístí krajne nebezpečného arogantného lotra, ktorý veľmi dobre vie, čo
robí. „Nesmieme sa dať vyprovokovať! Ten grázel nás má na muške. Musí
si myslieť, že o ňom nevieme. Kapišto?“
„Si, Rafko,“ odsekol maestrovi Rafinovi súkromný detektív
Begršprinduliak. Mal také tušenie, že práve prestal šéfovať hádam
najväčšiemu prípadu vo svojej kariére.
„Nič si z toho nerob, Teofil!“ Pán Rafin tak hovoril súkromnému
detektívovi vždy vtedy, keď mal partičku dámy už istotne, ako sa hovorí,
v suchu. A náš detektív s pánom Rafinom skoro vždy prehrával.
„V tom kriaku za nami bude nejaká figúra!“ ozval sa druhý súkromný
detektív Leo Kopetyjányk. V staromódnej turistickej vetrovke vyzeral už na
prvý pohľad komicky. Táto odedza totiž na ňom plápolala ako na
strašiakovi.
„Si myslím, ty objaviteľ!“ ironicky zamrmlal tučniak
Begršprinduliak.
„Pred nami na tom plešatom homoľovitom kopci je tuším čierny zámok toho
chýrneho zlosyna. Mám pravdu, maestro Rafin?“ Pán Pluš takto nazýval
svojho staršieho druha najmä vtedy, keď si myslel, že objavil Ameriku.
„A čo si čakal, že uzrieš Rilský
monastír4?“
„Tak predsa som mal pravdu! Ju-chú-ú!“ radoval sa pán Pluš ako malý
fagan.
„Zatvor pysk!“ Pán Rafin žduchol rozjareného priateľa do kostnatého
boku a na dôvažok ho nakopol zľahka do hrčatého lýtka.
„Prečo mi robíš bolesť, maestro?“ musel sa revanšovať touto
nerafinovanou formou bolestne zasiahnutý Pluš. „Keby neboli veci také
vážne, prisahal by som, že sa nachádzam v idiotsky parodickom príbehu toho
rádoby spisovateľa Mišua. Viete, toho, čo ho…“
„Tak už dosť, bračekovci!“ zarazil debatu rozvíjajúcu sa nesprávnym
smerom súkromný detektív Teo Begršprinduliak. „Čoskoro sa nám zmráka a
my sme si ešte ani zvonku neobzreli sídlo nášho obrgrázla.“
„Krík zmizol!“ prekvapene konštatoval znechutený pán Rafin.
„Nie! Stojí vedľa tých božích múk vľavo pred kaštieľom, teda chcem
povedať dolu pod kopcom. Aj mňa to zmiatlo, bračekovci — veď ten
chrapúň predsa nedokáže lietať.“ Súkromný detektív Begršprinduliak
tiež nevyzeral dvakrát nadšene. „A na dôvažok začína poriadne pršať.
Neostáva nám nič iné, len zrýchliť krok. Pochodom vchod, smer prekliaty
kaštieľ!“
Nad vysokou okrúhlou vežou historizujúcej stavby sa cikcakovito rozlietli
skutočne bleskurýchle blesky. Po burácavom zahrmení sa z olovnatej oblohy
spustil na našich priateľov hotový vodopád. Ponechaní na svoje rýchlejšie
či pomalšie nohy rozbehli sa hore kopcom, šmýkali sa, padali a vstávali,
nespisovne kliali, no napokon sa všetci štyria šťastlivo, bez úrazu,
dostali pred bielu bránu čierneho kaštieľa.
„Sme pútnici cestou znavení! Chceli by sme sa vo vašom pohostinnom sídle
osušiť a ohriať! Haló-ó! Je tam dnu niekto?“ volali svorne s dlaňou
pred ústami ako stredovekí potulní bardi a brána sa náhle otvorila bez toho
najmenšieho škripotu a zastala v nej preúžasná krásavica, zaodetá ako
šľachtičná zo starých obrazov.
„No tak, nestojte ako trpáci, mládenci! Ráči sa vám vojsť! V kozube už
pukocú brezové polená, aj moriak sa už dopeká…“ Hlas tejto krásnej
paničky znel až medovo sladko.
„Veď ona je celá v bielom!“ zamrmlal pán Rafin.
„Ako Collinsova Dáma v bielom!“ dodal nesmelo pán Pluš a mohutne
kýchol.
„Na zdravie!“ povedala mu s úklonom dáma prelestných údov.
„Nože konečne vojdite! Alebo chcete, aby som aj ja chytila takú
nepríjemnú nádchu ako tuto váš kamarát?“
Vošli skromnými krokmi, vyzerali ako družina panicov na dvore chýrnej
kurtizány. Brána za nimi sa zatvorila nehlučne, ale oni tejto malichernosti
nevenovali ani tú najmenšiu pozornosť. Zjav tej prekrásnej persóny ich
doslova fascinoval.
Keď vtáčkov lapali, pekne im spievali, blyslo mysľou pána Rafina, chcel
varovať svojich druhov, ale tí už stúpali po schodoch a zasa po schodoch za
tou úžasnou ženou.
Arkádová chodba bola k veľkému údivu pána Rafina belasej
farby5, a keď do nej zišli zo schodov, už pošepla panička
rovno súkromnému detektívovi Begršprinduliakovi akúsi zázračnú formulku,
lebo ten len oči prevrátil a doslova súril svojich druhov k rezkejšiemu
chodu.
„Je aj brusnicový koláč! Priatelia moji, to je novina!“ doslova sa
rozplýval tento patologický gurmán, jedák, žráč.
„Aj preto sú tvoje pracovné úspechy len polovičaté. Každý prípad
doťahujem za teba, ty bachor!“ podráždene na neho volal súkromný
detektív Leo Kopetyjányk, de facto druhá polovica súkromnej detektívnej
agentúry COLOMBUS.
Stále neznáma krásavica ich voviedla do podlhovastej komnaty, uprostred
ktorej stál dlhý stôl, pri ňom z dvoch strán drevené lavice
s operadlami, na stole trónil ohromný plnený moriak…
Od sálajúceho krbu sa oddelil nízky muž v čiernom fraku a ako tak
prechádzal okolo pána Rafina, chvatne si natiahol čiernu kuklu, nevedno
odkiaľ ju vyčaril, a keď zvreskol, div nie psím brechotom: „Sans of bič!
Baj báj!“ vedel on i ostatní druhovia, že majú pred sebou toho, po kom
tak zaujato pasú Begršprinduliak s Kopetyjánykom.
„Pozor, lebo nám..!“ stihol vykríknuť Rafin, ale vtedy už the invisible
man zatváral kľučku zvonka; a keby len to, ten arcilotor ich pekne-krásne
zamkol hneď na dva západy.
„To táto pľuha!“ ohnal sa pán Pluš po nevídanej kráske, ale vzápätí
zjačal preskakujúcim pubertálnym hláskom: „Kos-kostráá!“ a porúčal
sa k zemi. Ostatní, vrátane pána Rafina však videli ľúbeznú, usmiatu
tvár dámy, ktorá však…
„O-ona sa vyzlieka!“ konštatoval rozrušený Kopetyjányk, jeho
štangľovitá postava sa začala chvieť od hlavy k pätám ako zasiahnutá
zimničnou triaškou. O chvíľku úplne nahá krásavica začala predvádzať
niečo ako egyptsko-arabský brušný tanec, čo zapôsobilo i na samotného
pána Rafina, lebo drmolil cez zovreté pery: „Mňa asi švacne, mňa istotne
švacne!“
Do krbového komína ako do hlásnej trúby zaznel roztopašný, víťazoslávny
rehot, potom dusivé kuckanie, akoby sa ten posmeškár zadúšal dymom.
„Zas na dvere ktosi búši, akosi je úzko v duši. Ten odkundes má
zvláštne spády, ver’, trebalo by mu do brady,” nedal sa vyviesť
z rovnováhy pán Rafin a takto rafinovane sa dostal z pazúrov erotického
ošiaľu. Ohrdnutá rozvášnená persóna sa rozbehla vo svojom evinom rúchu
ku dverám a div sa svete, karatistickým úderom za hlasitého
„Á-á-á-ách!“ vyrazila masívny zámok.
„Za ňou, bračekovci!“ zvolal súkromný detektív Begršprinduliak.
„Keď nám aj tá ujde, veru, že sa obesím na najbližšej konzole!“
Tá mrcha bola však vo výhode, už len preto, že bola v kaštieli vlastne
doma.
„Hnusná komplicka! Keď ťa dolapím, vlastnoručne ti vylátam na tú tvoju
holú ....., akože sa Leo Kopetyjányk volám!“
„Sme vo virtuálnej realite, alebo sme všetci delirici?“ pýtal sa najmä
sám seba pán Rafin, ktorý uháňal ako rodený čistokrvný arabský
žrebec.
Naša nahotinka vyskočila do otvoreného obloka mrštne ako veverička, chmatla
sa šľahúňa brečtana popínavého, čo sa drzo dral dovnútra, akoby ho
lákal prekrásny exemplár ženského rodu, zaujúkala chripľavým altom a
elegantne letela rovno k ohromnej košatej lipe stojacej uprostred zámockého
nádvoria.
„Hotová tarzaniáda v ženskom prevedení!“ obdivne preniesol pán
Pluš.
„Sme ťuťmáci, à la Wilson z knižky
majstra Twaina6! Teraz si môžeme stískať fujary!“ doložil
pán Rafin, ktorý by si najradšej hlavu odšrauboval.
„Toto fiasko ma hádam položí!“ povzdychol si Begršprinduliak. „Čo ty
na to, kolega?“ obrátil sa ku Kopetyjánykovi.
„A kísértet7!“
odvetil mu tento lakonicky a zúfalým gestom hysterika si zakryl dlaňami
tvár.
A mátoha sa blížila, sunula k štvorici priateľov nehlučne, ako sa na
správneho ducha patrí, z očných dier jej však sršali žeravé iskry,
čiže jej nehlučnosť nebola stopercentná.
„Nik nie je dokonalý, len sám Boh!“ podotkol by významne náboženský
fanatik, paranoidný
schizofrenik Pali Trúbelka8 a snažil by sa vymocovať zo
sieťovanej postele.
Ten zjav sa teraz javil ako abnormne veľký čierny kocúr, ktorý akoby
vyskočil z pera veľmajstra hrôzy pána Poea.
„Otče náš, ktorý si na ne…“ spustil v pokľaku súkromný detektív
Kopetyjányk, keď si odkryl tvár.
Mátožný kocúr ich obišiel dôstojným chodom, chvost mu vytŕčal nahor ako
anténa na aute. Keď sa strácal v ohybe chodby, užasnutí priatelia zízali
do škľabiacej sa tváre muža pracovne nazvaného the invisible man!
Do čiernej komnaty, tých bolo mimochodom v celom kaštieli neúrekom,
vošla postava v čiernom a zmizla i zraku samotného pisateľa týchto
riadkov. Pán Rafin však vedel, čo treba.
„Dolu s čiernymi tapetami, mládenci!“ zavelil svojim kamarátom. A oni
vzorne strhávali, div sa pritom nestrhali, ale po odkundesovi pánovi
kaštieľa nebolo ani stopy.
„Tajné dvere!“ zúrivo zvreskol pán Rafin a vykopol správne
predpokladaný otvor v stene. „Za mnou!“ velil svojej jednotke ako
skúsený komandír. Ako sa chvatne vopchali do prinízkej a hlavne priúzkej
chodby, tak chvatne aj spätkovali von, lebo tá zlosynecká obluda im dýchanie
spestrila plynom.
„Je rafinovaný skoro ako ja!“ nahlas uznal pán Rafin, a keď boli
v bezpečí, chladnokrvne vypálil zo svojho obstarožného revolvera celú
salvu do nebezpečnej chodby. Ukrutné kvílenie zmiesené s výbuchom plynu a
typický zvuk šľahajúcich plameňov vrazili do ušných bubienkov hrdinskej
štvorice. V nasledujúcich okamihoch už ľavé krídlo čierneho kaštieľa
veselo plápolalo sťa gigantická vatra.
Teraz záviselo na pude sebazáchovy troch
mušketierov9 a samozrejme na ich chochmesoch, ako vybŕdnu
z tejto šlamastiky. Pán Rafin zbliakol na ústup neskutočne prenikavým
hlasiskom. Všetci ho radi nasledovali, lebo plamenná hrôza za chrbtami im
nedávala inú možnosť. Keď sa spúšťali jeden po druhom dolu bleskozvodom,
nemohli vnímať manželskú dvojicu, ktorá uprostred nádvoria kaštieľa
pokojne zliezala dolu kmeňom ohromnej lipy.
Však nebol by Rafin Rafinom, keby sa nebol zvrtol, len čo sa mu nohy dotkli
zeme. Keď vbehol cez bránu kaštieľa na nádvorie, jednoducho zastal a
vystrelil do vzduchu. Táto výstraha mala ten správny účinok.
„Ja to vzdávam!“ zvolal pajedlivo, no zároveň rezignovane, odľud zvaný
the invisible man. Mal napoly obhorenú tvár a musel trpieť ukrutnými
bolesťami.
„Teofil, poď si po svoj veľký úlovok!“ vyzval pán Rafin pokojným
hlasom vyjaveného súkromného detektíva Begršprinduliaka tackajúceho sa
nádvorím ako vo snách.
„Tu máte želiezka, šéfko!“ úslužne mu podával putá jeho spoločník
Kopetyjányk.
Bezmála obézny Begršprinduliak šepol: „Vďaka ti!“ Hneď nato sa
zatackal tak nebezpečne, že nebyť blízkosti Kopetyjánykovej, celkom istotne
by si rozbil hubu, ako sa hovorí ľudovo a hádam aj nespisovne.
Pán Rafin skromne odstúpil a nechal oboch súkromných detektívov vyžiť sa
v zatýkacom rituáli.
Teraz, vyčerpaný zaslúženým hladom, zabažil pán Rafin po ešte
zaslúženejšom jedle, ktoré mu bude musieť ukuchtiť jeho pravá ruka
Pluš.
„No tak, poďme už, maestro!“ pobádal ho k odchodu z dohorievajúceho
kaštieľa tiež lačný Pluš. „Nemáte chuť na palacinky? Ja veru
áno.“
„Teda Pluško, ty sa stávaš úplným jasnovidcom, vlastne telepatom, alebo
senzibilom?“ zaliečal sa svojmu mladému priateľovi pán Rafin. Po jeho
krkolomných pádoch z vrcholnej eufórie do tej najhlbšej depresie nebolo ani
stopy. „Som absolútny hladoš! Ešte dobre, že mám priateľa Pluša.“
Hrdo vypätý Pluš kráčal dôstojným krokom užitočného, sebavedomého
človeka. Pán Rafin sa mu snažil márne prispôsobiť, na jeho dôstojnú
chôdzu nemal.
Utešovala ho však skutočnosť, že Pluš zasa nemá na jeho
literárne vlohy.
Poznámky:
1. Podobnými výkyvmi nálady trpel aj Sherlock Holmes, ktorý v stave letargie podľa Doylovej novely A Study in Scarlet „preležal celé dni na pohovke v obývačke, pričom ledva prehovoril alebo pohol čo len jediným svalom“. Holmes však na rozdiel od pána Rafina riešil podobné situácie užívaním kokaínu.
2. Pytho depressus je malý a pomerne ohyzdný chrobák z čeľade múčiarovitých (Tenebrionidae), ktorý inak nemá s depresiou nič spoločné.
3. Nystagmus sa síce spravidla opisuje ako „vôľou neovládateľné rytmické zášklby oka“, ale pán Rafin ho v prípade potreby dokáže simulovať aj kútikmi úst.
4. Rilský monastír (tiež Rilský kláštor) je najväčší pravoslávny kláštor v Bulharsku, ktorý sa nachádza 117 km južne od Sofie, v doline Rilskej rieky pod horou Maljovica. Je známy okrem iného rozsiahlou kláštornou knižnicou, ktorú možno (ako bývalý knihovník) navštívil aj pán Rafin.
5. Ťažko povedať, akú farbu chodby očakával náš rafinovaný hrdina.
6. Titulný hrdina knihy Marka Twaina Pudd'nhead Wilson (slovensky Ťuťmák Wilson) je za ťuťmáka mylne považovaný svojím okolím; v spomínanej knihe sa na záver dokonca stane starostom.
7. Maďarský výraz, ktorý označuje ducha alebo strašidlo. Nevedno, či je Leo Kopetyjányk maďarského pôvodu, alebo cudzími jazykmi hovorí iba v kritických momentoch.
8. Nič bližšie o Pali Trúbelkovi bohužiaľ nevieme, pokiaľ neberieme do úvahy konšpiratívnu teóriu, že je pán Rafin v skutočnosti po celý čas zavretý v psychiatrickej liečebni pod dozorom MUDr. Oslickej a všetky tu opísané dobrodružstvá sú iba výplodom jeho narušenej mysle.
9. Stojí za povšimnutie, že podobne ako traja mušketieri pána Dumasa boli aj naši hrdinovia v skutočnosti štyria.