Ohnivé pero

Slepý ako krt

Pekný deň!

Rysavá jalovica sa vracia. Najskôr nás strašila na hodinách literatúry, a teraz je tu zas – v Ohnivom pere.

O jej oživenie sa postaral autor z najpovolanejších. Ibaže načrel hlbšie do kravkiných možností. Pozrel sa na ňu cez sklíčko, ktoré ohýba prírodné zákony nášho sveta a dodáva mu farbu nadprirodzena. Každý sa s tým musí vyrovnať po svojom. No a Adam Krt rieši všetko ako za starých čias…

Na zdravie!

mišo jedinák

Slepý ako krt

Miloš Ferko

Adam Krt slopal. Miestami sa mu zdalo, že iba chlasce, ale jalovica mu to vyhovárala. Jej argumenty v podobe rohov boli nevyvrátiteľné – a tak Adam nevoľky súhlasil s tým, že úpie v osídlach alkoholickej závislosti – a keďže tak bolo, nuž sa aspoň napil.

Akožeby aj nepil… keď jalovica bola rysavá.

Mala hnedočervenú farbu ako vlasy Amálie Vrbeňovej v užšom kruhu známej ako Málka. Málka bola šenkárkou v krčme U býka a bola to bosorka.

Kvôli nej všetky jalovice, ktoré Adam kúpil, boli rysavé.

A hovorili jej hlasom.

„Hej, Adam, zasa si slopal.“

„Iba trocha.“

„Tak za vedro, pravda?“

Čo už na to povedať. „Hik“ bola osvedčená odpoveď, po ktorej nasledovala facka manželky Evy, pád a omaciavanie vemena.

Tvrdé a pružné bolo – no… jalové.

Adam už roky nosil v kešeni gumové kačíča. Nemal pre koho, nemal komu.

Tak si aspoň pri omaciavaní zakaždým predstavoval Málkine cecky. Tvrdé a pružné… „juj, kebych mal v ruke také cecky – okamžite aj s tou pálenkou prestanem a pijem len mlieko z nich!“ zaveril sa a poobzeral sa, či ho niekto náhodou nepočul a nebude vyžadovať splnenie sľubu.

Okolo prešli devy, ale nepočuli ho. Niesli k potoku slamenú figúru a spievali. V spleti ťahavých hlasov sa nedalo počuť nič. Adamovi odľahlo. Azda po prvýkrát pri počúvaní tejto piesne. Nemal rád moreniarky. Hovoril im čističky – boli to ženy, ktoré presne vedeli čo a ako treba vyniesť, zahodiť a zamiesť preč. Keď ich tak sledoval ako mykajú slamenou figúrou, ktorá len tak ovísa, prázdna a zbytočná, videl sa pred krčmou v jarku s hlavou zarytou rukami a nohami rozhodenými, ťažký a zároveň prázdny a zbytočný. Brr…keby ho tak tieto chytili, tak by…našťastie si ho ani len nevšimli. Unášané spevom smerovali k rieke. Jeho reč prenikla len k rysavej. Tá bola spoľahlivá, lebo sa zhovárala len s Adamom. Bola… verná. Zakaždým ju kúpil ako novú a ona bola ustavične jedna a tá istá. Rysavá. Už si bol sľúbil, že kúpi čiernu… ale nevyšlo to. Nikdy to nevyšlo. Stačilo pár pohárikov a farba zliezala v celých pruhoch do rysava. Do odtieňa, o ktorom sa dalo ťažko povedať, či je hnedý, červený, zlatý alebo ryšavý, blčal všetkými odtieňmi plameňa a Adam do neho zvedavo vkladal prst.

„Adam, Adam, Adam…“

Tancovala na hranici uprostred plameňov. Drobné nôžky sa odrážali od ich hrotov, husté vlasy stekali až po zem, podchvíľou napájané farbou ohniska tu a tam mu dodávali silu žeravosti.

„Poď za mnou, poď.“

Tackal sa , ale bolo mu bezpečne. Dav ho prítulne podopieral. Jeden pred druhým vytriešťali oči a netrpezlivo sa kyvotali.

– Potom budú na námestí opekané jalovice! Zadarmo!

  • Šak hej, šak jesto z čoho, nebožka Amália predsa mala hodné stádo!
  • No – a prečo ho mala – ha? Lebo bola čarodejnica, tak!
  • To ako každý, kto má veľké stádo a darí sa mu, je čarodej? Veď to by potom mohli upáliť každého…okrem Krtovcov, azda.
  • Načo Krtovcov upaľovať, veď sa tí uslopú. Jeden za druhým. Pekne v rade. Otec a syn, otec a syn.
  • Tak veď hej. Ale ostatní sú teda podľa teba na tom ako… s tým upálením ako?
  • Ak sú normálni, nijako.
  • A ako to je…byť normálny?
  • No… tak… obyčajne… kukni šak… Amáliine kravy boli všetky rysavé…
  • Človeče pravdu ti máš! Samé rysavé kravy mala!
  • A keby len to! Ono ti to, človeče, neboli kravy, ale jalovice. Samé jalovice! Len si to predstav! Celé stádo jalovíc – pred nimi ona. Rusovlasá, bosá…
  • Na metle…
  • Figu… šla na najkrajšej z rysavých jalovíc, kývala jej chvostom a…

Zavŕzgali dvere, na hlavu mu spŕchol kýbeľ močovky. Otriasol sa, oprel o stenu. „Tak pome sa… na cestu!“ Uprela na neho jalovičie oči, vykročila. Vlnila sa pritom v bokoch a vyškierala sa mu nozdrami. Celý svet sa mu vyškieral. Že je taký malý a rapavý a že ho žena bije. Hach – keď to bolo ťažké. Eva ho hlušila zato, že pije a on pil zato, aby si dokázal, že sa nebojí ženy. „Just budem piť – keď mi zakazuje! Šak som teda, chlap, oné!“ Udrel sa rozvážne päsťou po hrudi, tak, aby ho neprekotilo. Keď obrátil trinásty pohárik (zakaždým si dával trinásť poldecákov, aby svetu ukázal, že nie je poverčivý) mávol krčmárovi rukou, vyplatil sa (zakaždým pošlo tahet skoro všetko na jarmoku utŕžené) a pobral sa von.

Čakala ho. Jemná, mäkká a teplá. Ak sa o ňu oprel chrbtom, lepšie sa mu grcalo. Potom sa tackal popri nej, tackal sa pod ňou, trímal ju za chvost, ískal ju za uchom, stískal jej vemeno… Bola mu celým svetom. Tak prečo by nepil. Keď pil, mal jalovice dve. Alebo aj omnoho viac. V dvoch svetoch.

  • – –

Druhý svet sa nachádzal za potokom. Bola to veľká zelená lúka, na ktorej sa pásli stáda jalovíc. Samozrejme rysavých. Švihali chvostami v zákrytoch ako regrúti šabľami, takže sa k nim neodvážila priblížiť ani jedna mucha. Všetky mali pôvabne sklopené uši a vemená ako… ako…

Bolo treba prejsť lávkou.

Nebola úzka – ibaže boli dve. Tá vpravo a tá vľavo. Mihotali sa a krížili navzájom. Adam si nikdy nedokázal vybrať medzi jednou a druhou. Rozvážne zakaždým šliapol doprostred.

Voda bola raz studená trocha, inokedy veľmi, v januári si rozbil nos o ľad.

V každom prípade, keď vyliezol, lávka bola už len jedna. Široká, bezpečná, dala sa ľahko prejsť.

Na jej druhom brehu však bola úplne prázdna lúka.

Alebo možno ani nebola prázdna. Len Adam jalovice nevidel. Na jednom ani na druhom brehu. Bol slepý ako krt a oba svety mu kamsi ušli. Stál na brehu rieky, prúdiky vody mu tiekli z vlasov cícerkom cez tvár. Vlny si podávali gumenú kačičku, čo mu vypadla z kešene a zhora sa na rieku spúšťala pieseň o Morene.


2. apríla 2007
Michal Jedinák