Ohnivé pero

Uchopiť moc

Ahojte!

Že či viete, čo je to posoch?

Ja vám to neprezradím. Prezradím len to, že ani Miloš Ferko vám to neprezradí. Miloš vám prezradí, že si o posochu môžete prečítať v jeho poviedke, ktorá vám však tiež nič neprezradí. Ale budete o poviedku s posochom bohatší – a to stačí, či nie?

mišo jedinák

Uchopiť moc

Miloš Ferko

Jedného dňa v lese našiel Kejstut posoch. Presnejšie by bolo povedať, že posoch si našiel jeho, lebo tak to už s posochmi býva. Najmä, ak sú to posochy čarovné.

Aký boh dal Kejstutovi posoch, nevedno. Začo ho vlastne Kejstut dostal, nevedno tiež.

Boli to prosto také časy… v litovských lesoch sa povaľovalo množstvo posochov, čarovných prútikov, zodratých sedemmíľových čižiem a ešte aj iné inde už nepotrebné a z módy vychádzajúce veci, lebo Litva bola vtedy najzaostalejšia z krajín – ako jediná v Európe nemala zavedené kresťanstvo a súvislú sieť katedrál.

Tunajší bohovia tu síce čulo, no predsa vetchli a v stareckej zábudlivosti tu a tam niečo pohodili a vcelku v tom mali zmätok, a každý v nich mal zmätok Aj Kejstutov tatko Gesymín v tom mal zmätok – a tak pozval do Vilna pravoslávnych kňazov i katolíckych kňazov a obetisko tiež nechal na pokoji. Takže všetko stálo vedľa seba a miešalo sa.

A nik sa s nikým nehádal, lebo sa nevedelo, kto by sa mal s kým, všetci mali plné ruky vecí a potom plné ruky práce s vecami, ktoré slúžili nevedno načo… amulet z labky hranostaja, členok svätého Šebastiána a kúsok ikony Bohorodičky.

Ilija, Juraj a Perkunas – všetci s mečmi a na koňoch cválali z obrazu na obraz, takže sa často nedalo rozoznať v akom chráme práve človek je – najmä ak nevedel čítať.

Všetci sa tak nejako divili a dvíhali veci a hľadali veci alebo veci hľadali ich.

Kejstuta si teda našiel posoch. Ako tak kráčal za svojim veľkým nosom, ktorým dovidel za každý roh či zákrutu, takmer do neho narazil. Zažmurkal naň, posoch mu odpovedal. Chvíľu na seba hľadeli, mlčanie dalo mlčanie – a potom Kejstut posoch zdvihol. Priniesol ho domov a položil bezradne na stôl pred tatka.

Gedymín pokrútil hlavou.

„Asi by bolo treba zistiť, čo ten posoch robí.“

„A to ako?“

„Odskúšať ho… oprieť sa oň, mávať s ním… prosto robiť s ním to, čo sa s posochom robiť má…“

„Isteže – no čo sa vlastne má robiť s posochom – a presne s týmto posochom? Veď to sa nedá len tak povedať!“

Gedymín prikývol. „Veď práve, synku. Vieš, mňa si tak v lese našlo staré hrdzavé žezlo. Skočilo mi rovno do ruky. Tak som ho chytil – a čo s ním? So žezlom sa má robiť to, čo sa so žezlami robí… čiže…“

„So žezlom sa žezlí,“ uškrnul sa Kejstut.

„Žarty nabok. Aj keď… skúšal som s ním naozaj všeličo – ale fakt je… že žezlo môžeš použiť a jeho tajnú moc môžeš odhaliť až vtedy, keď ho použiješ tak, ako treba. Keď ti bude voľne spočívať vedľa panovníckej nohy. Tak… aby som pochopil na čo a o čom je to žezlo, musel som sa stať vládcom.“

„A zistil si to?“

„Pravdaže.“

„Tak… mimochodom, ide o ten kus kovu čo vám s maminou visí nad posteľou?“

„Hej.“

„Tak to… už veľmi dávno som zvedavý, na čo naozaj slúži – a čo dokáže.“

„Čožeby mal. Dokáže pokojne spočívať vedľa mojej panovníckej nohy.“

Kejstut zaklipkal očami. „Ale… teda… v čom spočíva jeho moc? Prečo si ťa našlo?“

„Predsa aby som sa stal vládcom, chlapče. Bez neho by som to nikdy nedokázal. Bez neho… dofrasa hádam si nemyslíš, že by som inak zakladal Vilno? Keď sme tu pri rieke zabili toho tura, tak som večer unavený sedel tuto pod kopcom a dumal ako je dobre, že všade naokolo je rovina a ja nemusím na kopec – lebo už ani vtedy som nebol najmladší – a tak vôbec. Lenže tu ti ma… tu ti ma tak napadlo čo mi vykladal jeden z tých chlapíkov v kutniach. Hovorili mi takú historku o chlapíkovi, ktorému sa snívali čudné sny. On bol najmladší z bratov – aj keď neskôr sa prišlo na to, že celkom najmladší nie je, ale vtedy bol a snívali sa mu sny a medzi nimi bol jeden, v ktorom sa všetky snopy klaňali jeho snopu a jeho snop bol najvyšší – a to vraj malo znamenať, že on bude panovať nad bratmi.“

“To ich muselo naštvať.“ podotkol Kejstut.

„Veď ich aj. Zhodili ho do jamy a… ale to už nemá nič spoločné s mojím príbehom.

„V každom prípade TOTO je veľmi poučný príbeh.“

“Hej – a bol aj dlhší, len som koniec zabudol a je ich za celú knižku.“

„Zaujímavé…“

„No, ale aby som dokončil, čo som chcel… teda… ja som tak sedel pod tým kopcom a ako som tak bol unavený, pozdalo sa mi, že ten kopec je teda taký ako snop, samozrejme, že najväčší snop v okolí, a ja som pochopil, že ak chcem byť vládcom – a to som chcel, lebo som chcel zistiť, čo robí žezlo – tak musím na kopec. A tak som opustil pohodlné Troky pri jazerách a dotrepal som sa na staré kolená sem – na kopec. Ech, nechodí sa mi sem už ľahko, ale čo už, keď chce byť človek vládcom, musí prinášať obete.“

„Aha,“ poznamenal Kejstut, uchopil posoch a vyšiel s ním von. Dolu pod kopcom sa zvíjal ohyb Vilie.

„No, posoch, čo už s tebou – musím sa posošiť a popchnúť sa niekam .. trebárs i za roh…“

„Čo už… buchol s ním ešte raz… a kdesi ďaleko v lese zašepkal jeden lesovik druhému, že aj starý národ na Litve má opäť nového vládcu.“


19. februára 2007
Michal Jedinák