Ohnivé pero

Koniec sveta nanečisto

Po roce Vááánoce, Vááánoce prichááádzajúúú!

Odložte na chvíľku koláčiky, vypnite televízory, nebojte sa, že vám kapor odpláva a zvyšky kapustnice vychladnú. Na jednu mikropoviedku nespotrebujete ani toľko času, čo by vám trvala cesta s kostičkou v krku na pohotovosť a naspäť.

Miloš Ferko je naša stála hviezda. Nie síce betlehemská, ale trošku veselého svetla do vašich príbytkov určite priniesť dokáže. Akurát na sviatky mi vyšla jeho poviedka, ktorá pojednáva o mimoriadne zaujímavom spôsobe apokalypsy… no, troška cynizmu nezaškodí. Stále lepšie ako x-tá variácia telemobilnej reklamy s importovanými Santami :o).

Na vaše zdravie! A nezabudnite si po Vianociach upratať… ale opatrne.

mišo jedinák

Koniec sveta nanečisto

Miloš Ferko

Verfty si bol vedomý toho, že má problém. Nesmierne túžil zaškrtiť upratovačku. Napísal o tejto svojej túžbe už množstvo poviedok – najmä počas a v rytme jej pohybov za jeho chrbtom.

Tieto pohyby jednoznačne naznačovali že:

Verfty by mal zdvihnúť nohy, zmenšiť sa, schúliť do myšacej dierky a nezavadzať vedru, handre a čistiacemu prostriedku. Mal by vlastne úplne zmiznúť… pretože… čo je vlastne on… biedny projektant… voči upratovačke?

Áno, čo je on? Cítil sa maličký, keď mu očami prebodávala chrbát, odhadujúc, koľko omrviniek bude mať zasa v klávesnici.

Bodala ho očami tak dôrazne, až mu z toho brneli uši, a keďže bol taký maličký, pod ich ťarchou sa zrútil.

Do hlbín svedomia zamasteného zvyškami odtlačkov neumytých rúk.

Jedného dňa sa Verfty odhodlával, že sa s problémom rázne vysporiada. Je nádejný projektant, zájde teda za riaditeľom Ústavu a povie mu že… že… podupkával na rohožke pred kanceláriou riaditeľa už 25 minút… potom zaklopal na dvere.

Ticho ho posmelilo. Stlačil kľučku. Kancelária bola prázdna. Cez pootvorenú vetračku vanul vietor. Čechral listy spisu číslo tridsaťštyri. Na menšom stole sekretárky stála vázička s fialkami a vysychal pootvorený lak na nechty.

Verfty zaklipkal očami a díval sa na prvý okamih konca sveta.

Okamih konca sveta nastal vo chvíli, keď do krvi občanov planéty Zem prenikol zmizíkový vírus. Zmizíkový vírus sa tam dostal prostredníctvom očkovania proti žltačke. Zaočkovať proti žltačke sa dali všetci, čo sa v autobuse a trolejbuse dozvedeli, že sa majú držať, lebo žltačka sa prenáša už aj stykom s 0, 0000000000000­0000000000001 ml krvi. Tí, čo nejazdili MHD, podľahli očkovaniu v starostlivosti súkromných lekárov.

Verfty zaočkovaný nebol, pretože počas cesty MHD nečítal oznamy, ale knižky. Najčastejšie postkatastrofické romány.

Preto je vám jasné, že Verftymu bolo pri pohľade na osamelý lak všetko jasné omnoho skôr než bežnému smrteľníkovi. Napokon, Verfty už nebol bežný smrteľník. Bol Ten, čo prežil. Vlastne by si mal teraz podľa scenára postkatastrofických románov začať zúfať a potom hľadať ďalších blížnych.

Verftyho však zachvátila radosť, schmatol zo sekretárkinho stola nožnice a prestrihol telefónny kábel.

Aby ho náhodou neotravoval nejaký preživší.

Potom zalial vodou z vázičky na fialky vysychajúci lak na nechty, počkal, kým na obruse rozkvitne fľak v tvare ruže a spokojne sa odobral do Ústavnej knižnice.

Keď do nej vchádzal, zočil upratovačku.

Tá si nápis v MHD neprečítala, lebo čítať nevedela.

Verfty zastonal a udatne sa pustil na útek. Upratovačka zdvihla vedro a mop a pustila sa za ním. Bola pevne odhodlaná zlikvidovať Verftyho – pretože teraz už len on prekážal Čistote.

Keď ho zahubí, zanikne posledná škvrna a svet bude dokonalý.

Zatiaľ čo Verfty utekal, dolu v podkroví tíško šumela gramofónová platňa. Sedela na nej malá opička z kindervajíčka. Počúvala šansón od Edith Piaf. Opičku sledovali dve sivomodré oči štíhlej brunetky. Premýšľala. Čím väčšmi premýšľala, tým menej bola a tým viac to bolelo.

Liu bolelo, že nevie, čo ďalej. Nemala prácu, nemala peniaze. Od strachu pred revízormi nechodila MHD. Keďže nechodila MHD, vlastne už nechodila nikam, pretože možnosti na pracovné príležitosti v blízkom okolí už minula. Ďaleko sa jej v jesennom daždi chodiť nechcelo. A tak radšej sedela, púšťala si v podkroví šansóny a sledovala opičku z kindervajíčka.

Dúfala, že hračka raz zasa obrastie čokoládou.

Keď Verfty vpadol do miestnosti, zbadal gramofón s trúbou a dievča ako obrázok. Uvidel gramofón, aké už nie sú a dievča aké ani nebolo. Našťastie však nemal čas premýšľať, takže si bol istý, že je. Bez zaváhania prebehol podkrovím, priložil prst na ústa a šuchol sa za hŕbu platní so šansónmi.

O chvíľu nato sa zjavila Upratovačka. Zhnusene zakašľala a so zlovestnou energiou sa dala do likvidácie podkrovia.

Temné steny pod vplyvom saponátu bledli do decentnej ružovej. Lia nehybne sedela.

Ako sa Upratovačka postupne blížila, šansón slabol. Napokon utíchol úplne, platňa zastala, opička prekvapene zvraštila obočie.

Upratovačka pretrela platňu handrou namočenou v modrastom saponáte. Lia sa ani nepohla, opička z kindervajíčka však od ostrého zápachu kýchla.

Kvapôčkovou infekciou preniesla na Upratovačku žltačkové bacily. Infekcia, prenesená kvalitným výrobkom firmy produkujúcej švajčiarsku mliečnu čokoládu, bola mnohonásobne intenzívnejšia.

Upratovačka v priebehu niekoľkých sekúnd zožltla, povedala chr… v poslednom kŕči udatne zovrela v ruke mop, zašepkala: “Keby som stihla dočistiť ten gramofón…“ a umrela.

Opička zasmrkala (neznelo to však dojato). Verfty vystrčil hlavu spoza hŕbky platní.

Lia zaklipkala očami. Pohľady dvoch mladých ľudí sa prekrížili. Opička sa márne dožadovala pozornosti a vreckovky.

Zasmrkala ešte raz.

Keď kvapôčka hlienu dopadla na ružovú podlahu, platňa sa zasa pohla.


25. decembra 2006
Michal Jedinák