Ohnivé pero

Kúsok raja

Ahojte!

Chceli by ste žiť v raji?

Nie, nemyslím biblický raj s anjelikmi, harfami a obláčikmi mäkkými ako vata. Mám na mysli raj ako vaše vysnívané miesto. Priestor, ktorý by bol ergonomicky prispôsobený iba a len vám a obývaný iba bytosťami, ktorým by ste udelili víza.

Kto by nechcel? Minimálne hrdina poviedky Branislava Majerníka určite áno. Aj tento mikrotextík, podobne ako autorova prvá ohnivá poviedka, sa hrdo hlási k tvdej sci-fi, ktorá je v naších končinách akousi popoluškou fantastiky.

mišo jedinák

Kúsok raja

Branislav Majerník

Veľký ťažobný astrokomplex vrhal v odrazenom svetle joviánskej planéty dlhočizný tieň na mesačnú krajinu. Veľkými oknami prenikala dnu jej vizuálna podoba s oranžovo ladenou dominanciou planetárneho obra zaveseného nad obzorom.

Stál pri okne a pozeral sa von. V podlahe ucítil ďalší otras. To sa ďalší blok spracovaného materiálu uložil do kontajnera na odoslanie. Ešte dve takéto zásielky a prídu ho vystriedať. Keď toto zamestnanie získal, bol rád. Rok potom, ako ho vyrazili zo školy za neoprávnený prístup do vládnych systémov, mal stále problém zohnať prácu. Bolo to nespravodlivé. Nechcel predsa nikomu uškodiť. Nie ako tí amatéri z nižšieho ročníka. Potreboval len viac výkonu pre svoj systém. Školské kvantové počítače neposkytovali potrebnú kapacitu.

Mal to pekne vymyslené. Vizualizovať slová, myšlienky. Namiesto počúvania viet vnímať obrazy. Fantázia v realite.

Ako seminárnu prácu skonštruoval zariadenie, ktoré predvádzalo holografickú projekciu pojmov. Stačilo ich vysloviť. Napríklad jablko – a zariadenie ho laserom vykreslilo. Sladkú jonatánku, do ktorej by každý zahryzol. Neskôr ho rozšíril o funkcionalitu reagujúcu na citové zafarbenie. Ak sa použila zdrobnenina, do obrazu sa pridalo pár maličkostí, kvapka vody, okvetný lístok. Programový modul citového analyzátora však spotreboval veľa systémových zdrojov. Chcel ho rozšíriť, a tak sa začal obzerať po nových. Práve vtedy ho oslovila skupinka, nazývali sa tak smiešne – Neviditeľní. Obyčajná partia hackerov preceňujúcich svoje možnosti. Prišli s ponukou. Poskytnú mu výpočtový priestor, ak im pomôže s prelomením nejakej ochrany. Bola to hračka. Aspoň jemu sa to tak zdalo.

Chalani sľub dodržali. Najprv si plne neuvedomoval kde. Potom mu to bolo jedno. Potreboval to predsa na niečo užitočné. A tie vládne mašiny boli tak nevyužité. Napísal šikovný vírus. Množil sa po systémoch ministerstiev alokujúc voľné zdroje. Keď mu to nestačilo, pridal inováciu. Vírus získal predátorské schopnosti a likvidoval menej dôležité rutiny, aby tak získal viac priestoru pre seba. A potom im na to prišli. Vyšetrovanie, podmienečné odsúdenie, vylúčenie zo školy. Je to irónia.

Riadením osudu, či skôr justície, sa ocitol na mieste, kde mal k dispozícii jeden z najvýkonnejších kvantových strojov. Počítač vytvárajúci tunel v časopriestore, cez ktorý sa prepravoval náklad. Silná mašinka, schopná generovaním kvantovej vlnoplochy zakriviť priestor tak, aby v ňom vznikala potrebná singularita na penetráciu. Väčšina času absolútne nevyužitá. Čo potreboval viac?

Nakazil ju svojím vírusom a tešil sa z výkonu, ktorý získal na experimenty. Celé dni venoval vizualizácii svojho raja.

Pláže s bielym pieskom trblietajúcim sa na príjemnom slnku ako perleť. Špliechajúce vlny azúrovej lagúny. Slaná chuť vetra vanúceho od oceánu. Vysoké palmy na pobreží, ktoré prechádzalo do cédrového lesa na úpätí čadičovej hory, čnejúcej ako kus antracitu na zelenom koberci.

Pred pár dňami sa mu podarila úžasná vec. Upravil svoj program. Teraz vedel vyhľadávať a prideľovať ešte väčšie systémové zdroje. Keď si to zrátal, po prevedení všetkej energie komplexu by bol schopný zmaterializovať aj kúsok svojho raja. Tu, v neostinnom a mrazivom kúsku vesmíru. Na obežnici planéty podobajúcej sa na Jupiter. Uzavretý v bubline kvantovomechanickej pravdepodobnosti môže pretrvať dokedy bude chcieť. A on uprostred.

Pozrel na holografický monitor v miestnosti. Projekcia odpočítavala čas. Ešte sedem hodín, kým to všetko začne. Namiesto vyhnanstva bude v raji. Jeho vlastnom.

  • – –

Trvalo to zlomok sekundy a on sa ocitol na brehu. Bosé nohy mu omýval tichý príboj. Bol nahý. Vo svojom raji sa nemal prečo hanbiť. Zhlboka sa nadýchol. Všade vládla sviežosť. Príjemný vánok sa mu pohrával so šticou vlasov. Zalial ho pocit šťastia a radosti. Prudko sa rozbehol pozdĺž pláže.

Zastal pred veľkou trojprstou stopou. Toto nebolo v pláne. Raj predsa nemal mať žiadnych obyvateľov. Znepokojene sa rozhliadol. Stôp bolo viac. Viedli cez pláž k okraju lesa. Pustil sa po nich. Na okraji lesa zastal. Zaváhal. Odhrnul husté vetvy cédru. Čosi sa tam červenalo. Zmeravel. Kaluž krvi a roztrhané zvyšky tela. Do kaluže bola otlačená veľká trojprstá stopa. Kdesi blízko sa ozval strašný rev. Nejaká zver, šelma? Ako sa sem dostala?

Potom mu to došlo. Vírus. Predátor, ktorého stvoril. Zhmotnil sa spolu s jeho rajom.

Čie je to roztrhané telo? Pohľadom zavadil o jedinú zachovanú časť. S odporom pristúpil bližšie. Na nepoškodenom kuse kože sa vynímalo dôverne známe materské znamienko tvaru afrického kontinentu. S hrôzou si uvedomil, komu to telo patrí. Bolo jeho vlastné. V tej chvíli sa spoza stromu vyrútil obrovský tyranosaurus a roztrhal ho na kusy.


4. decembra 2006
Michal Jedinák